Denník N

Znova sme turisti, jéjejé

Ale najradšej by som nebola…

V Stanley sme sa vyškriabali na The Nut, 152 metrov vysokú vulkanickú skalu, ktorá má 12.5 miliónov rokov. Cítila som sa ako posledný človek na Zemi. To sú výhody turistiky mimo sezóny. Meditovala som tam nad krásnym čistým mestečkom, kde ľudia určite majú čas každý deň variť večeru.

Dole sme išli potichu a vyplatilo sa. Stretli sme mini vačkovcov, ktorí sa nás vôbec nebáli.

Odtiaľ sme sa vybrali k vodopádu Dip Falls. Cesta bola zaujímavá. Teda, začala sa nudne, civilizovane, farma, farma, farma, jedna na druhej nalepená, potom jedno malé osamelé obydlie, za ním les, ktorý sa po chvíli zmenil na prales. Len tak, z ničoho nič, bez varovania, sme boli obkolesení papradím vysokým ako stromy, svetlo zmizlo, obklopovala nás tmavá zelená.

Aby sme sa dostali k Dip Falls, museli sme prejsť po klzkej drevenej cestičke.

Vodopád hučal tak, že sme sa nepočuli a lial sa akoby zovšadiaľ. Niekoľko hrubých kmeňov si v ňom potichu močilo korene. Keby sme sa my pokúsili o niečo podobné, prúd by nás hneď stiahol niekam, neviem kam.

Začalo liať. Rozbehli sme tak rýchlo, ako sa len dalo po šmykľavých schodoch smerom k Josephovi, ale kým sme k nemu došli, aj prestalo. Počasie je tu nevyspytateľné ako žena. O tom by mohol Luke rozprávať svoje. Nemenil by však, povedal.

Neďaleko vodopádu bol obrovský eukalyptus, ktorý nejaké dieťa nazvalo „Big Tree“ (veľký strom). Za 400 rokov vyrástol do výšky 60-tich metrov a jeho hrúbka je 16.5 metrov. Dieťa sa teda vôbec nemýlilo. Potrebovala by som asi deväť rozpätí rúk, aby som ho celý objala.

Noc ako z hororu

Na noc sme skončili pred kaňonom Hellyer Gorge. Tešili sme sa na rannú túru, lebo už od odpočívadla vyzeral lákavo.

Pri poslednom dennom svetle opatrne sa predierajúcom cez koruny stromov sa Luke v miestnych novinách dočítal, že v Tasmánii mizne veľa ľudí. V tom momente niečo udrelo do zadného kolesa. Preľaknuto sme sa pozreli na seba. Z pohybu sa dalo vydedukovať, že to malo dlhý chvost, ale neodvážili sme sa pozrieť von. V tej tme by sme aj tak nič nevideli.

Okolo deviatej sme sa uložili.

„Aký pokoj, neprešlo tadiaľ jediné auto,“ poznamenala som.

Mala som byť ticho, lebo v tom momente sa ozval hluk vytuningovaného motora. Prudko zabrzdil a zostal stáť. Prišlo mi to divné. Prečo nejde na parkovisko, ale stojí na ceste a okrem toho, nie je to ani karavan, ani kampervan, ale obyčajné športové auto. Cez záclonu som ho sledovala. Luke hundral, že som zvedavá babizňa, ale nevšímala som si ho. Snažila som sa čítať v tme, ale okrem dvoch alebo troch párov nôh som nevidela nič. Chodili okolo auta a potom ma ohlušil výstrel.

Vyplašene som skočila Lukovi do náručia.

Dookola opakoval, ako mi bije srdce, ako mi bije srdce, ako mi bije srdce …

Prosila som božstvo, aby si nás nevšimli. Asi by som sa zbláznila, keby sa vybrali naším smerom …

Keby nám zaklopali na okno …

Keby sa nejakým spôsobom dostali dnu …

Zamkli sme sa, že?

Zmeravene som ich sledovala a vo vnútri kvílila.

Chvíľu ešte chodili dookola auta a potom nasadli. Ich zadné červené svetlá sa objavili pred nami.

Stŕpla som ešte viac.

Ufujazdili, odkiaľ prišli a ja som sa rozrevala. Moja predstavivosť začala okamžite tvoriť scenáre. Vodičovi sa zamarilo, že niečo videl. Možno to bolo auto. Ostatní sa mu vysmiali, že to predsa nemôže byť pravda, kto by tam čo teraz robil. Vodič znova prudko zabrzdil, otočil to a vrátil sa k nám.

Vybehli sme von posvietiť si na našu poznávaciu značku. Potrebovala som sa uistiť, že nefosforuje.

Nefosforovala. Nevideli nás, že?

„Určite len zastrelili kenguru, ktorú prešli,“ Luke sa snažil logicky vysvetliť ich konanie.

Nedávalo mi to zmysel.

„Prečo sa potom otočili?“

„Ty tu už nezostaneš, čo?“

„Ani minútu.“

„Tak ideme. Priprav auto.“

Kým som hádzala škatule s jedlom, stoličky, bandasky a ruksaky z predných sedadiel na posteľ, Luke išiel hľadať mŕtvolu.

Tvrdil, že ju nenašiel, ale aj keby ju našiel, viem, že by mi o nej nepovedal. Nikdy predtým som sa tak netešila na cestu v noci.

Dvadsiatkou sme sa plazili po serpentínkach. Na okraji cesty sedeli wallaby alebo pademelóny. Sedeli tam pokojne, akoby chceli povedať, že všetko je v pohode.

Až na jedného, podľa ktorého nič nebolo v pohode …

Mali sme šťastie, že tieto vačkovce sú vysoké len jeden meter a že sme išli tak pomaly. Počuli sme príbehy, že niekomu najväčšia z kengúr, kengura červená, prerazila predné sklo a potom šoféra dokopala. Aj keď si to veľmi neviem predstaviť, nerada by som chcela zažiť názorný príklad na sebe.

Začalo pršať.

Vošli sme do hmly.

Do poriadne hustej hmly.

Už len kužele svetiel za nami a ja by som skamenela od hrôzy s takou grimasou, že by ma museli rozdrviť na prach, lebo aj medúza by bola oproti mne šuvix.

Trvalo nekonečne dlho, kým sme sa dostali von z lesa.

Keď sme sa konečne ocitli pred tabuľou, ktorá ohlasovala, že najbližší kemp je sedem kilometrov odtiaľto, v mestečku Waratah, výskala som od radosti.

Waratah už spal. Predsa len, bolo už pol jedenástej. V kempe sme našli odkaz, že ak by sme prišli neskoro, máme sa ubytovať cez Roadhouse.

Išli sme ho hľadať.

Ale ani tam už nikto nebol. Na dvere sme lepiacou páskou prilepili odkaz, že im zaplatíme ráno a vrátili sa na prázdne parkovisko kempu.

Boli sme takí vyadrenalínovaní, že sme nemohli zaspať. Na ukľudnenie sme si pustili animovanú rozprávku.

Pomohla.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Zdena Baker Zvadova

Budem písať o cestovaní po Austrálii v rokoch 2011 - 2012, pretože mi tá cesta veľmi veľa dala.