Denník N

K voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu

Reforma systému vs. reforma mysle.

Uvažujúc o procese voľby kandidátov a menovania sudcov Ústavného súdu vyrušuje nás opakujúca sa otázka: Kde hľadať príčiny stavu, v ktorom sa odbornej i laickej verejnosti vzhľadom na k dnešnému dňu absenciu 9 z 13 sudcov na Ústavnom súde doterajší spôsob voľby zdá byť nefunkčný, poťažne nevyhovujúci.

Jadro problematiky netkvie v subjektoch oprávnených navrhovať kandidátov alebo menovať sudcov z týchto kandidátov, ani v systéme voľby (v matematickom rozdelení „kto a koľko“).

Kľúčové defekty sa dajú identifikovať v politickej kultúre, v otázke ctenia si dôležitosti, nezávislosti a odbornosti funkcie sudcu Ústavného súdu a v nedostatočnej otvorenosti procesu voľby kandidátov na sudcov Ústavného súdu verejnosti.

K poslednému z menovaných – k procesu voľby kandidátov na sudcov Ústavného súdu – je nutné riecť, že tento prešiel reformou a máme možnosť v týchto dňoch rukolapne nahmatať, že išlo o krok vpred. Verejné vypočutia pred ústavnoprávnym výborom sleduje široká verejnosť od médií až po obecenstvo v teple svojich príbytkov. Spolu so zverejnením životopisov a motivačných listov ponúka opísané „combo“ solídny základ pre toľko potrebné a nevyhnutné verejné obnaženie a spoznanie uchádzačov o kandidatúru na sudcu Ústavného súdu.

Kruciálnou zmenou pre dosiahnutie cieľa navrhovať kandidátov a následne menovať takých sudcov Ústavného súdu, ktorí by spĺňali prísne kritériá odbornosti a morálnosti, je však systematická práca na zvyšovaní politickej kultúry.

Reforma mysle

Úroveň politickej kultúry neposudzujeme izolovane od ostatných spoločenských vzťahov. Kvalitu verejného diskurzu a politickej kultúry determinuje celý rad spoločenských procesov. Od individuálnej výchovy v rodine cez systém a kvalitu vzdelávania až po súbor jednotlivých prvkov ovplyvňujúcich každodenný život jednotlivca v spoločnosti. Atribútmi slušnosti, morálky, etiky a spravodlivosti by mali byť prestúpené jednotlivé roky vývoja tak jednotlivca, ako aj občianskej spoločnosti a štátu.

Byť morálnym a eticky vybaveným človekom, svojím životom a prácou vzbudzovať celospoločenský rešpekt a úctu, nadobudnúť presvedčenie, že len ctihodný, morálny a eticky vybavený uchádzač o funkciu sudcu Ústavného súdu je hoden byť zvolený za kandidáta a menovaný za sudcu Ústavného súdu – opísané premenné nemožno ako podmienky pre kandidatúru na sudcu Ústavného súdu prikazovať právnom normou. Nemožno vpísať do Ústavy alebo zákona, že za sudcu Ústavného súdu možno vymenovať morálne cnostného a eticky vybaveného kandidáta, ktorého integrita je overená a tak aj vnímaná občianskou i odbornou spoločnosťou.

Ide o neexaktné podmienky, splnenie ktorých ťažko empiricky overiť. Hovoríme o kategóriách vnútornej integrity a morálky jednak tých subjektov, ktorí kandidátov na sudcov Ústavného súdu navrhujú, ďalej tých, ktorí sa o funkciu sudcu Ústavného súdu mienia uchádzať, ako aj tých, ktorí majú právo voliť kandidátov a vymenúvať sudcov Ústavného súdu. Komunikované kategórie si nárokujú byť všeobecne uznanými a nepísanými piliermi civilizovanej modernej spoločnosti, ktorých dôležitosť ako kategorický imperatív ponímajú a prísne vyžadujú všetci aktéri zapájaní do procesu voľby kandidátov a menovania sudcov Ústavného súdu.

Reforma systému?

Exaktnejšie podmienky pre voľbu kandidátov a menovanie sudcov Ústavného súdu vieme identifikovať ako podmienku dosiahnutia určitého veku a istej dĺžky praxe v právnickom povolaní kandidáta na funkciu sudcu. Pýtajme sa, či sú tieto podmienky s ohľadom na významnosť obsadzovanej funkcie dostatočné, resp. z akého dôvodu sú koncipované tak, ako ich v Ústave čítame.

Ad. Vek kandidáta a počet rokov praxe alebo čo vlastne Ústava vyžaduje

Podstatou veku je plynutie času. Znamená cestu poznávaním života a učením sa svetu. Esenciálnymi pre odbornú i osobnostnú pripravenosť právnika stať sa sudcom Ústavného súdu je konfrontácia s princípmi spravodlivosti nielen v praxi, ale aj v osobnom živote, osvojenie si pevnej a uváženej životnej filozofie, prekonanie niekoľkých životných mílníkov, pestovanie otvorenosti mysle a kritického myslenia, disponovanie kapacitou pre abstraktné myslenie, doprianie si stretu s mnohorakými názormi, vôľa počúvať ich a vymieňať si ich.

Slovom, za odbornou i osobnostnou pripravenosťou právnika stať sa sudcom Ústavného súdu je súbor vonkajších okolností, ktoré právnika počas kariéry postretli, ako aj vnútorných (súkromných) aspektov jeho života.

Možno na základe empirickej skúsenosti zovšeobecniť, že súbor životných skúseností, dosiahnutého vzdelania a priestoru pre výkon praxe ospravedlňujú dôvodný predpoklad o dostatočnom vyformovaní odbornej kapacity a osobnostného rozmeru človeka, a teda o odbornej a osobnostnej pripravenosti právnika pre výkon funkcie sudcu Ústavného súdu. Opäť na základe empirického sledovania a historickej skúsenosti vieme druhotne zovšeobecniť, že opísaný level pripravenosti je dosiahnuteľný vo väčšine prípadov a najpravdepodobnejšie vo veku X a po Y rokoch praxe.

Následne je na politickom rozhodnutí legislatívy, či upraví dosiahnutie tohto veku X a nadobudnutie Y rokov praxe ako podmienky kandidatúry na sudcu Ústavného súdu. Podľa dnes platného znenia Ústavy je to vek 40 rokov a 15 rokov praxe v právnickom povolaní.

Alternatívnou je úprava, podľa ktorej dosiahnutie komunikovanej úrovne odbornosti a vyzretosti osobnosti kandidáta na sudcu Ústavného súdu bude overovať príslušný subjekt jednotlivo u každého kandidáta zvlášť hĺbkovým vypočutím samotného uchádzača a dôkladným vyhodnotením výstupov z jeho doterajšieho života bez pozitívneho legislatívneho upravenia podmienky dosiahnutia veku X a nadobudnutia Y rokov praxe u týchto kandidátov.

V tejto súvislosti odkážme na podmienky pre zvolenie za sudcu alebo generálneho advokáta Súdneho dvora Európskej únie. Podľa čl. 253 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva“. Aj z titulu takto stanovených podmienok sa v roku 2015 mohol stať generálnym advokátom Súdneho dvora Európskej únie elitný český právnik a expert na európske právo Michal Bobek vo veku 38 rokov.

Ad. Zameranie praxe alebo čo v Ústave nechýba

Riadne (t. j. minimálne s pochopením) osvojenie si princípov aplikácie a výkladu práva, princípov spravodlivosti a ochrany demokratického právneho štátu, ľudských práv a slobôd nie je determinované oblasťou práva, v ktorej sa kandidát na sudcu Ústavného súdu počas svojej praxe pohyboval. Čo sa potom zamerania právnickej praxe týka, ústavodarca správne nerozlišuje, či ide o prax v advokácii alebo inom slobodnom právnickom povolaní, súdnictve, akademickej sfére alebo podnikovej sfére. Rovnako správne neustanovuje podmienku absolvovania určitej kvalifikačnej skúšky.

Zloženie pléna Ústavného súdu by malo byť pestré. Zjednodušene a obrazne opísané, na Ústavnom súde by mal znieť hlas tých najlepších s reálnou praxou s rozhodovaním sporov. Týmto by mali praktické premenné veci nasvietiť tí najlepší z praxe hájenia práva bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú držiteľmi niektorej z odborných právnických skúšok. Teoretické východiská, analýzy, kritický pohľad, provokovanie mysle a argumentačnú „vojnu“ prinesú tí najlepší z akademickej a vedeckej obce.

Plénum Ústavného súdu by tak v ideálnom svete či platónskom nebi pomerne tvorili kariérni sudcovia (resp. právnici so skúsenosťami s rozhodovaním sporov), právnici z praxe (advokácia, iné slobodné právnické povolania, tretí sektor, korporátna sféra a pod.) a akademici (pôsobiaci na univerzitách, vedeckých inštitúciách a pod.).

Mimochodom, načrtnutú filozofiu obsadzovania Ústavného súdu praktizoval ako prezident Václav Havel, ktorý na Ústavný súd Českej republiky menoval v rokoch 1993 a 1994 jeho 15 členov opísaným tretinovým spôsobom.

Ad. Politická minulosť alebo čo v Ústave chýba

Okrem prísneho vyžadovania bezúhonnosti kandidáta na sudcu Ústavného súdu by v demokratickej slobodnej spoločnosti mala byť absolútne vylúčená aj kandidatúra ktoréhokoľvek právnika, ktorý sa v minulosti svojou činnosťou alebo angažovanosťou podieľal na udržiavaní alebo presadzovaní neslobodného totalitného a zločineckého režimu, t. j. ktorý bol aktívne politicky (v najširšom slova zmysle) činný pred novembrom 1989.

Je nehodné, aby ústavnosť v zmysle slobody, demokracie, právneho štátu a garancií ľudských práv a slobôd aktívne ochraňoval na najvyššej súdnej úrovni človek, ktorý v minulosti (z rôznych pohnútok) v rámci zločineckého režimu aktívne participoval na presadzovaní antitézy slobody a demokracie a na potláčaní alebo porušovaní ľudských práv a slobôd. Keď by aj o nič iné (napr. charakter či sebareflexiu takéhoto kandidáta), ide minimálne v očiach občianskej spoločnosti a verejnosti žijúcej v slobodnej krajine o dôveryhodnosť ústavného súdnictva.

Systematicky pracovať na zvyšovaní politickej kultúry je zodpovednosťou náš všetkých. Činiť tak môžme napr. aj našou účasťou vo voľbách.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie