Denník N

Štyristoročné duby, tristoročné buky. Predstavujeme vám naše najcennejšie staré lesy (2).

Kde ležia najstaršie lesy Slovenska? A chránime ich dostatočne? Občianske združenie PRALES s podporou WWF v rokoch 2009 – 2015 zmapovalo pralesy na Slovensku. Zistili, že k 1. 1. 2016 sa u nás zachovalo 10 180 ha pralesov a pralesových zvyškov. Z toho je až 30 percent nechránených alebo nedostatočne chránených (nepatria do 5. stupňa ochrany) a môžeme o ne hocikedy prísť. Len v porovnaní s rokom 2009, kedy sa mapovanie začalo, z pralesov ubudlo už 163 ha na 33 lokalitách.

Mapovanie pralesov na Slovensku realizovalo v rokoch 2009-2015 občianske združenie Prales. Na projekte pracovalo viac ako 60 odborníkov a mapujúcich zo Slovenska i zo zahraničia, medzi nimi i z WWF. Následne tieto organizácie vypracovali návrh rezervácie PRALESY SLOVENSKA. Návrh pokrýva  len územie v správe Lesov SR, š.p., kde nie sú potrebné rokovania so súkromnými vlastníkmi. Na fotografii pralesový zvyšok Raková nad chatou Raková pod Kľakom vo Veľkej Fatre.

V prvom blogu sme vám vysvetlili, čo sú to pralesy a predstavili sme vám zaujímavé lokality pralesov na západnom a severnom Slovensku. Prečítať si ho môžete tu:

Tisícročne limby, päťstoročné smreky. Predstavujeme vám naše najcennejšie staré lesy (1).

Teraz by sme vám radi predstavili pralesy stredného a východného Slovenska. Kompletný zoznam lokalít a interaktívnu mapu pralesov s popisom i fotografiami nájdete na stránke občianského združenia PRALES.

Stredné Slovensko: Strácame staré smrekové lesy

Drastvica – prežila Rimanov, Keltov aj rozmach baníctva. A  je ohrozená.

Cez Štiavnické vrchy viedla v časoch Rímskej ríše Jantárová cesta z juhu na sever a podobne ako lesy Malých Karpát aj lesy Štiavnických vrchov slúžili ako surovina pre ríšu. V prvom rade tie na okraji pohoria a blízko Hrona, ktorým sa splavovali ďalej na juh. Ťažba dreva sa zintenzívnila s rozmachom baníctva. Postupne sa však objavovali aj snahy o ochranu a obmedzenie ťažby. Niektorým lokalitám sa ochrany dostalo, nie však Drastvici. Pre jej výnimočné hodnoty WWF a PRALES vypracovala projekt na vyhlásenie prírodnej rezervácie už v roku 2010, no konanie o vyhlásení sa doteraz nezačalo a z pralesa už medzitým ťažbou dreva ubudlo. Zaujímavosťou Drastvice je, že takmer všetky dreviny tu dosahujú fyzický vek. Najstaršie exempláre dubov majú viac ako 400 rokov, najširší meraný buk mal obvod kmeňa až 441 cm, čo prestavuje priemer asi 140 cm. A ďalšia zaujímavosť – nachádza sa tu i neobvykle veľké množstvo odumretého dreva, ktoré sa takmer nerozkladá, len zoschýna – oxiduje, vďaka čomu tu žije výnimočné množstvo chrobákov, stovky druhov, medzi nimi i náš najväčší a vzácny  roháč veľký.

Na Drastvici sa nachádzajú všetky typy lesov charakteristické pre Štiavnické vrchy. Na južných svahoch dubové lesy, na hrebeni, ktorý je akoby hŕbou kameňov zarastených lesom, lipovo-javorové sutinové lesy a na severných svahoch bukové a bukovo-jedľové lesy. Ďalším významným pralesom v Štiavnických vrchoch je lokalita Sitno, obchádza vrchol Sitno dookola, takže ňou prechádzal každý, kto už na Sitno vystúpil.  Na lokalitu okolo Sitna nadväzujú i ďalšie hodnotné staré prírodné lesy. 

Nízke Tatry – smutný svedok drancovania lesov

Najviac tunajších pralesov sa zachovalo v smrekovom vegetačnom stupni prevažne v Kráľovohoľských Tatrách, no starých lesov v Nízkych Tatrách ubúda. Neustále sa objavujú žiadosti o výnimky na ťažbu dreva kvôli lykožrútovej či veternej kalamite. Staré prirodzené smrekové lesy u nás tak dnes patria k najviac ohrozeným lesom.

Pritom to, že kalamity nie sú pre prirodzený les problémom, možno pozorovať i v Nízkych Tatrách, v Bystrej doline. Lokalita má rozlohu 1 117 ha, z toho asi 500 ha má charakter pralesa. Veľkú časť lesov v Bystrej doline vyvrátila v r. 2004 víchrica a smrekové lesy následne atakoval lykožrút. Ťažbu dreva a lesnícke zásahy však v r. 2012 zakázal Okresný úrad životného prostredia v Brezne a v r. 2014 potvrdil Najvyšší súd SR so zdôvodnením, že napriek kalamite je nezasahovanie dôležité pre ochranu rastlín, živočíchov a biotopov. Odvtedy tu prebieha prirodzená obnova lesa, ktorá je i predmetom výskumu Lesníckej fakulty Českej zemědelskej univerzity v Prahe a  PRALES. Výskum potvrdzuje, že o prirodzenú obnovu lesov narušených prírodnými činiteľmi nemusíme mať obavu. Dokonca sa tu vynikajúco regeneruje aj jedľa biela, ktorá bola kedysi bežnou súčasťou prirodzených horských lesov Slovenska, no z obhospodarovaných lesov mizne. Nevyhovuje jej vytváranie väčších rúbanísk, najradšej sa obnovuje pod ochranou starých stromov. Malé jedličky sú obľúbenou pochúťkou jeleňou a tým bránia v Bystrej doline v pohybe popadané staré stromy.

Vďaka veľkému rozpätiu nadmorskej výšky (355 – 2 043 m.n.m.) môžeme v Národnom parku Nízke Tatry (NAPANT) a jeho ochrannom pásme prechádzať prirodzenými lesmi takmer všetkých  vegetačných stupňov – od dubín po smrečiny. Dnes sú však Nízke Tatry predovšetkým obrazom drancovania našich lesov. Podľa ministerstva životného prostredia v NAPANTe v dôsledku ťažby po lykožrútových a veterných kalamitách zaniklo od roku 2004 viac ako 70 km2 starých lesov.  Na fotografii je Bystrá dolina.

Veľká Fatra – domov hlucháňa

Prirodzené staré smrekové lesy Veľkej Fatry patria medzi posledné lokality výskytu tetrova hlucháňa. Tu má zatiaľ ideálnejšie podmienky, pretože sa tu zachovalo viacero prirodzených smrekových pralesov v tesnej blízkosti, ktoré navyše patria do prísne chránených rezervácií –Jánošíková kolkáreň (pod vrchom Malá Smrekovica, rezervácia vyhlásená v roku 1964), Skalná alpa (od 1964 rezervácia) či Smrekovica (tu vidno zásahy človeka, najmä temeno Smrekovice bolo v minulosti odlesnené kvôli pasienkom, v posledných rokoch sa i tu ťažilo s odôvodnením potreby odstrániť kalamitu. V roku 2014 sa však podarilo vyhlásiť v území národnú prírodnú rezerváciu.)

Tetrov hlucháň je symbol horských smrečín a „dáždnikovým druhom“ – to znamená, že ak sa nám podarí zabezpečiť dôslednú ochranu jeho biotopov dokážeme zabezpečiť ochranu tisíckam ďalších druhov horského lesa, napr. ďatľovi ďubníkovi trojprstému, sovám kuvikovi kapcavému a kuvičkovi vrabčiemu, jariabkovi hôrnemu a ďalším. Bohužiaľ, hlucháňovi hrozí vyhynutie. Za štyri desaťročia poklesla jeho populácia o 70 %. Dnes u nás žije posledných 600 až 800 jedincov. A príčinou je najmä ubúdanie prirodzených smrekových lesov, v ktorých nachádza potravu a úkryt. Do konca marca musí Slovensko odpovedať Európskej komisií, aké oparenia prijalo na ochranu domova hlucháňa. Ak stanovisko nebude dostatočné, hrozí nám podanie na Súdny dvor EÚ.

 

Prirodzené smrekové lesy ako tie vo Veľkej Fatre, sú  domov hlucháňa. Ihličie je mu potravou v zime, hmyz a lesné plody, hlavne čučoriedka, brusnica a malina, v lete a na jeseň. Stromy s vetvami až po zem mu poskytujú úkryt pred predátormi ako napr. rys. V hospodárskom lese sa necíti bezpečne, stromy sú nahusto, nemôže v nich bezpečne lietať ani sa prechádzať. Ich množstvo na hektár udávajú lesnícke tabuľky. K zemi nepreniká dosť slnka, spodné konáre vysychajú, neposkytujú hlucháňovi úkryt. Nie je v nich miesto pre mŕtve drevo s pestrou ponukou hmyzu, ani pre maliny či čučoriedky.

Východ: vzácne bukové pralesy európskeho významu

Morské oko – jazero v obkľúčení bukových pralesov

Už v minulosti tu na seba narážali záujmy o ochranu a rekreáciu so záujmami o ťažbu dreva. Drevo sa tu ťažilo v nižších lokalitách, intenzívnejšie na prelome 18.-19. storočia, v čase rozmachu baníctva, hutníctva a železiarstva. Vtedy vznikli i obce Zemplínske a Remetské Hámre, z ktorých viedla k Morskému oku železnica – najskôr konská, od roku 1924 parná. Neslúžila len na ťažbu, šľachta sa ňou k Morskému oku vozila i za oddychom a poľovačkami. Gróf Ladislav Szechényi s manželkou dali v roku 1924 pri Morskom oku dokonca vybudovať malý kaštieľ. V roku 1945 však majetky Szechényiovcov prešli do vlastníctva štátu a spory o budúcnosť územia pokračovali. Prvý návrh na vyhlásenie prírodnej rezervácie Morské oko v roku 1950 narazil na záujem lesy ťažiť. Až v roku 1973 vznikla CHKO Vihorlat, ale ochrana prírody nemala vyhraté. V knihe CHKO Vihorlat, ktorá vtedy vyšla, sa v časti Charakteristika lesov píše, že vlastníci tu bojujú s problémom: „prestarnutými porastamia majú pred sebou „vážnu úlohu – vyťažiť tieto ekonomicky neefektívne porasty…“. Zachrániť sa podarilo menšiu časť pralesov, keď tu v 90. rokoch konečne vznikli rezervácie s 5. stupňom ochrany. Dodnes však nie sú ich súčasťou všetky pralesy a hrozí, že by mohli byť vyťažené alebo by ich mohli preťať nové lesné cesty.

Na Morskom oku prevažuje bukový prales. Staré bukové pralesy sú už na Slovensku vzácnosťou, hoci v minulosti bučiny u nás prevažovali. Lokalita patrí medzi najdostupnejšie pralesy, dá sa sem dostať po ceste, ktorá končí na parkovisku pod Morským okom. Cez prales prechádza lesnícky náučný chodník okolo jazera. Ďalšie pralesy v území sú Kyjovský prales okolo vrchu Kyjov, prales na svahoch vrchu Motrogon či prales Jedlinka pri jazierku Malé Morské oko, cez ktorý prechádza žltá turistická trasa. Buky v CHKO Vihorlat dosahujú vek 250 až 300 rokov.

Kujava v Slánskych lesoch: prales, ľadnica a žiadna ochrana

Nevedie sem turistický chodník, no turisti ju predsa vyhľadávajú a opisujú jej zvláštnu atmosféru. Kujava je prepadlisko, ktoré vzniklo zosuvom časti masívu Čiernej hory, druhého najvyššieho vrchu (1073 m.n.m.). Kráter je hlboký viac okolo 80 metrov a plný dier a slepých jaskýň. Do začiatku leta sa v nich drží ľad, preto Kujavu či Chujavu využívali v minulosti obyvatelia ako „ľadnicu“ na uskladnenie potravín. Ak sa rozhodnete zostúpiť, pochopíte. Rozdiel v teplote na vrchu prepadliska a na dne je citeľný. Studená mikroklíma sa podpísala aj na vegetačnom zložení dna kotliny, je to jediné miesto v Slanských vrchoch, kde sa prirodzene vyskytuje smrek. Pritom nadmorská výška dna kotliny je len 750 m n.m. Okrem smreku tu rastú i jedle, z listnatých drevín popri buku aj javor horský, javor mliečny, lipa malolistá, jaseň štíhly a brest horský. Lesy spĺňajú podmienky na zaradenie medzi pralesy, no nemajú nijakú ochranu – platí tu len všeobecný 1. stupeň ochrany. Ak sa ich vlastníci rozhodnú vyťažiť, môžeme si to všimnúť až keď bude neskoro. Turistické weby odporúčajú cestu do Kujavy zo Zlatej Bane, kde je možné navštíviť i Slovenské opálové bane. Ich súčasťou je Chránený areál Dubnícke bane, ktorý je sídliskom vzácnych netopierov, napr. netopiera dvojfarebného.

Hĺbka prepadliska Kujavy je 80 metrov a teplota na dne je o niekoľko stupňov nižšia ako na hornom okraji, preto sa tu prirodzene vyskytuje smrek, čučoriedky, rôzne druhy machov, teda typická vegetácia smrekových čučoriedkových lesov ako ju poznáme napr. z Vysokých Tatier.

Kompletný zoznam lokalít interaktívnu mapu pralesov nájdete na stránke PRALES.

Text:

Pavol Polák, WWF Slovensko

Marián Jasík, PRALES

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko

Foto: Pavol Polák, Marián Jasík

Prečítajte si aj:  Tisícročne limby, päťstoročné smreky. Predstavujeme vám naše najvzácnejšie staré lesy (1).

Teraz najčítanejšie

WWF Slovensko

WWF (Svetový fond na ochranu prírody) je jednou z najväčších celosvetových organizácií ochrany prírody, ktorá má za cieľ prispievať k zastaveniu poškodzovania prírodného prostredia Zeme. Pôsobí v 150 krajinách sveta a sústredí sa na ochranu ohrozených druhov rastlín a živočíchov, lesov, vôd, morí a oceánov, podporu využívania obnoviteľných zdrojov, znižovanie znečistenia a nadmernej spotreby. Na Slovensku WWF realizuje programy zamerané na záchranu prirodzených starých lesov a pralesov a podporu prírode blízkeho lesného hospodárstva. Presadzuje ochranu vôd a zelených vodohospodárskych opatrení, zavádzanie opatrení na zmiernenie konfliktov veľkých šeliem s človekom a budovanie migračných koridorov zvierat.