Denník N

Nejaké smiešne poznámky na okraj

Kúpila som si Nota Bene. Som proti bezdomovcom, proti utečencom, proti všetkým menšinám, všetci nech sa vrátia, odkiaľ prišli, všetkých do jedného pretrieť nabielo a lopatu do ruky, zasadiť strom, ideálne nejaký slovanský, lipu, nie že bonsaje, bisťu, sto striel do teba. Ale Kali vravel, že tam s ním urobili rozhovor, a ja že dobre, prečítam si.

Mám dojem, že hovorí presne to isté, čo hovoril v posledných desiatich rozhovoroch.

Ale zas za tým je pekný článok o autistoch.

Rozhodne vkladám svoje nádeje skôr do autistov než do slovenskej literatúry.

Okolo kníh – a špecifickejšie okolo schopnosti čítať medzi riadkami – sa tematicky točí celé číslo. Mňa zaujalo jedno zamyslenie na úvodných stranách. Zuzana Uličianska, neviem, kto to je, sa tu pozastavuje nad nedostatkami moderných technológií a kladie si otázku, či budú tieto tendencie znamenať, že sa „vrátime do akejsi semilitteráti kultúry, kde budú vedieť písať už len vybraní“.

Asi by som vedela nájsť niekoľko argumentov, prečo by vôbec nemuselo byť zlé, keby nevedel písať úplne každý.

Ale radšej by som sa teraz bližšie pozrela na iný postreh pani Uličianskej. Ďalej totiž spomína stredovekých mníchov, ktorí vraj pri prepisovaní pridávali do Biblie osobné odkazy, prípadne medzi iluminácie prikreslili „nejaké smiešne obrázky“.

Mám isté podozrenie, že pani Uličianska, ktorá sa v jednom odseku znepokojuje kvôli moderným trendom a neistej budúcnosti knižnej kultúry, hneď v nasledujúcom odseku argumentuje niečím, čo podľa mňa nemôže mať odinakiaľ než z internetu.

Malý výlet do stredovekej hlavy

Bude sa zdať, že rozoberám podružnosti, ale viem, čo robím.

Jedným z najčastejších symbolov medzi týmito kresbami na okrajoch je opica. Podľa Izidora zo Sevilly, známeho stredovekého učenca a etymológa, je simius, latinský výraz pre opicu, odvodený od slova similitudo, podobnosť (keďže opice napodobňujú všetko, čo vidia robiť iných). Toto zviera sa pritom spájalo predovšetkým s potulnými umelcami, ktorých cirkev vnímala ako podozrivý, pochybný živel. A ďalej – francúzsky výraz pre opicu, le singe, je prešmyčkou slova le signe, čiže znak. Opice, ktoré zaplavujú stredoveké rukopisy, tak veľmi dôrazne varovali pred pokusmi o napodobňovanie Božieho diela, pred znesväcovaním.

Etymológiou sa dá vysvetliť značná časť týchto ilustrácií. Ak poznáme latinský výraz pre to, čo je na okraji zobrazené, v texte (neraz priamo na priľahlom riadku) môžeme nájsť slovo, ktoré má rovnaký koreň. Rozhodne nemusia na pohľad súvisieť obsahovo, východisko je formálne.

Iné, pre nás bizarné výjavy vychádzali z porekadiel. Čo znamená ten zajac, ktorý na niektorých listoch stína hlavu ľudskej postave, neviem, ale trebárs ostrihať zajaca zastupovalo príliš ťažký, skoro nemožný čin.

Nám to pripadá „hravé“, ale väčšina tých vecí asi čerpala z predstáv vtedy úplne konvenčných.

Pozornosť dnešného čitateľa priťahujú tie holé zadky a obnažené pohlavné údy, ale ani tu nešlo o zábavu či o spontánny výlev potláčanej sexuality, ako sa to často interpretuje. Táto oblasť ľudského života bola vtedy vnímaná úplne inak a rukopisy obscénne narážky síce obsahujú, ale asi skôr tam, kde by sme ich my dnes možno nehľadali. (A aj tieto narážky budú skôr moralizátorské než frivolné.)

Môžete si všimnúť veveričky vo francúzskych rukopisoch. Alebo čokoľvek chlpaté.

O niektorých opakujúcich sa motívoch sa stále vedú debaty – napríklad ten slimák, ktorý naháňa rytiera.

A napokon, nielenže nie sú náhodné jednotlivé kresby, ale ani ich umiestnenie. Tak ako bola rozvrstvená stredoveká spoločnosť, vládla prísna hierarchia aj každej jednej strane. Zjednodušene, božské býva hore, pekelné v spodných častiach. Záleží však na kontexte, a to nielen v rámci strany, ale v rámci celej knihy.

Okraj ako miesto je samozrejme tiež príznakový. Stredoveký človek vedel, kde sa končí jeho svet, a spoza hranice trčala temnota, hranica bola vyhradená démonom, bytostiam, ktoré nepatrili nikam.

A tá temnota bola živá.

Každý jeden netvor mal svoje dejiny, svoj príbeh, a bol skutočný. My sa smejeme, aha, mních mal bohatú fantáziu. O to nešlo. The monsters are real, baby.

Talentovaní záškodníci

Kultúra okrajov a medziriadkov, poznamenáva Uličianska, bola vždy subverzívna.

Chápem, že taký nečakaný zadok na okraji biblického textu nám musí pripadať veľmi revolučne. Na druhej strane, väčšina tých Biblií vznikala na objednávku, či už od zámožnej laickej verejnosti alebo od predstaviteľov cirkvi. Hádam už prostý pud sebazáchovy by človeku poradil, aby si svoje prípadné frustrácie ventiloval niekde inde, ak ešte chce niekedy v živote vidieť ďalšiu zákazku.

Ak teda aj je na okrajoch toľko na pohľad nevhodného obsahu, vysvetlenie by sme asi mali hľadať inde než v hravosti, únave či záchvatoch vzdoru.

Odborníci na to vysvetlenie majú, rozpísala som to a potom som to vyhodila. Môžete sa zamyslieť. Jedno je jasné – tlak iba vyvolá ďalší odpor, treba na to ísť ináč.

Podľa mňa to dnes funguje úplne rovnako.

Nerozumieš

Viem, že pani Uličianska za nič nemôže, vo všetkej nevinnosti prijala za svoj jeden rozšírený omyl. Myslela to dobre, má obavy o budúcnosť našej kultúry. Pozastavila som sa nad jej príspevkom preto, lebo je výstižný – problém, na ktorý sa snaží upozorniť, skôr stelesňuje.

Posledný citát – zo záverečného odseku:

„Napadlo mi, či by nejakí školskí aktivisti nemali začať učiť deti písať aj medzi riadkami. Učili by sa šifrovať do písma tajné odkazy dobe aktuálnej, ale predovšetkým tej, ktorá snáď príde.“

Možno k úplne totožnému záveru dospel sedemsto rokov dozadu nejaký starostlivý cirkevný otec, aj ho ovečky naozaj počúvli a šifrovali to hlboké posolstvo ako divé. Dnes sa na to svet pozerá a teší sa, aké sú to „smiešne obrázky“.

Použitá literatúra

Čerpala som predovšetkým z veľmi peknej, stručnej a prístupne napísanej knihy Image on the Edge: The Margins of Medieval Art od Michaela Camilla a obšírnejšej publikácie Reading Images od Suzanne Lewis. A z vlastnej hlavy, blednúcich spomienok.

Ešte nekončím. Iba som chcela priznať zdroje, Camilla hlavne, príklady sú od neho. Kto sa radšej vzdeláva cez internet, tu je jedna taká obrázková kompilácia: lalala.

Veľký a malý plán

Stredoveký človek bol poverčivý a veriaci. Pod tým si my asi predstavíme alebo niečo veľmi abstraktné, alebo súbor nejakých vonkajších prejavov či jednotlivostí, ktoré sa nám s vierou a poverčivosťou spájajú. (Čierna mačka, modlitbičky.)

Možno by bolo lepšie predstavovať si to ako niečo, do čoho bol svet ponorený. Niečo veľmi husté, skoro hmatateľné, čo prenikalo všetkým.

všetko niečo znamenalo. Človek veril, že to, na čo sa díva, je zároveň ešte niečo iné. Čítal to. Občas niečomu nerozumel, ale ani nemusel; nepochyboval o tom, že vo veľkom pláne vecí to má svoj význam.

Dalo by sa teda povedať, že aj negramotní boli veľmi dobre vycvičení v symbolickom jazyku.

My sme naučení hľadať zmysel v literatúre, ale v skutočnosti už nie. Tá nám pripadá široká a neprehľadná. V texte, ak aj niečomu nerozumieme, ešte veríme, že nejaký navonok nezmyselný detail má svoj význam v rámci celku, že sa za ním skrýva zákonitosť a úmysel; v skutočnom svete ho prejdeme ako čosi náhodné.

Svet je stále rovnaký. Iba my sme teraz síce gramotní, ale menej vycvičení v symbolickom jazyku.

Hlúpi ako peň

Približne v rovnakom čase, ako vyšla Kuhnova Štruktúra vedeckých revolúcií, vyšla pod názvom The Discarded Image zbierka oxfordských prednášok C. S. Lewisa, kde v úvode hovorí v podstate o tom istom (iba omnoho čarovnejšie!).

Lewis tu spomína nejaké debaty s laickou verejnosťou a svoj údiv nad zistením, koľkí ľudia neochvejne veria veciam, ktoré by vedec považoval za číre špekulácie. Pripisuje to médiám a popularizácii vedy – úmysel dobrý, výsledky pochybné. Nato sa vracia k vlastnej téme prednášok, teda k stredoveku, a poznamenáva, že vtedy si ľudia svoju nevzdelanosť väčšmi uvedomovali. Originál znie krajšie:

„The ignorant were more aware of their ignorance then than now.“

My nevieme, že nevieme. Myslím, že naša knižná kultúra, ktorú si tak vytrvalo romantizujeme a glorifikujeme, k tomu do značnej miery prispieva. Možno nás ohromuje tá kvantita a všeobecná dostupnosť. Ale na internete je toho tiež veľa a tiež je to dostupné, a aké sú najnavštevovanejšie stránky?

V nových technológiách všeobecne problém nebude, aj kníhtlač je technológia, a kedysi bola nová. Asi nám niečo ušlo.

Všetko do seba zapadá

Na konci zoznamu použitej literatúry som si urobila prestávku, šla som von, nastúpila som do autobusu, bol tam taký nenormálne tučný človek, že sa ani nedalo pozerať inam, lebo takmer žiadne inam v autobuse nezostalo.

Veľmi hustý a hmatateľný, prestupoval všetkým.

Na ďalšej zastávke sa okolo týchto výdatných mäkkých pohorí pretlačili do útrob vozidla dve dievčence. Ako to už v rozprávkach býva – jedna pekná a jedna trochu menej.

Jedna sa rozhovorila, ako sa jej dnes všetko darí, všetko do seba zapadá, plynulo premostila k blížiacej sa návšteve kaderníka a nato začala o nejakom ďalšom dievčati, s ktorým sa pohádala.

„Hovorím jej, nehádajme sa, nemá to zmysel. Lenže celý život nemá zmysel, je iba teraz… Stratila som sa sama v sebe.“

Pritom sa celý čas smiala. Žiadne ponory, iba džavot.

Najprv mi to nedávalo zmysel, ale teraz už to chápem. A som rada, že môjmu článku zase raz napísal pointu život sám.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/