Denník N

Dávnoveké rituály zasvätenia do mužstva…

Dieťa sa učí, že nebezpečenstvo môže byť zábavné, ale zároveň to, že svojmu otcovi môže plne dôverovať.

My, muži, už pomaly dokážeme hovoriť o svojich emóciách, snažíme sa viac počúvať a empaticky premýšľať o druhých, už vieme nielen cítiť smútok, ale aj plakať. Nie sme len drsné popraskané žuly. Náš pohľad je často mäkký a pri sexe už nemusíme byť vždy len hore. Od žien sme sa veľa naučili a vo svojom veľkom jang máme i tiché a rozľahlé jin.

Kultúra od nás však čoraz viacej požaduje, aby sme boli mäkkými, starostlivými, vnímavými, citlivými, nežnými, aby sme boli mužskými ženami. Rodové teórie hrubým štetcom a zbrklým pohybom stierajú to, čo je naše, a z palety maskulinity nám pomaly kradnú všetky farby. Preto odrazu nevieme kým sme. Bojíme sa vlastnej sily, ale ako píše Bly, medzi vojakom a bojovníkom, ako aj medzi bojovníkom a vrahom, je predsa priepastný rozdiel. Nemali by sme zabúdať zdravo bojovať. Je za čo. A je aj kvôli komu.

Je moderné, a možno aj mravné, nehovoriť o mužoch a žene, ale o človeku. Nezdôrazňovať rozdiely, ale to, čo máme spoločné, jednotné, čo vzájomne zdieľame. Napriek tomu chodia na pivo muži s mužmi a na kávu zas ženy so ženami. Napriek tomu na seba hľadíme akoby cez sklo, v snahe dotknúť sa svojich odlišných vnútorných svetov. Morálka, ktorá by tvrdila, že niet mužov a žien, je nutne falošná. Popiera to, čo sa deje navonok, i čo zažívame vo svojom najvnútornejšom vnútri. Pre muža je pocit mužskosti veľmi dôležitý – až jadrový – presne tak, ako pre ženu pocit ženskosti. A keďže ide o pocit, ťažko sa rozoberá racionálne, ťažko sa o ňom explicitne vedú učené debaty. Rodové teórie patria do škôl a na ministerstvo. V skutočnosti však žijeme životy inak. Muži túžia po ženách a ženy po mužoch. To nie je len o sexe. Je v tom aj kus psychológie. Muži sa sťažujú na ženy a ženy na mužov. To nie sú žiadne stereotypy. To sú problémy. Mužské. A problémy ženské.

V psychológii sa odjakživa zdôrazňuje diferencovaná úloha otca a matky. Matka, to nie je len o biologickom predurčení, ako tento veľpojem devalvujú genderisti, matka nie je človek, čo dojčí dieťa a potom rýchlo švihá do práce. Otec ju nikdy nedokáže plne zastúpiť. Vlastne nedokáže aj dokáže. Všetky inštrumentálne úlohy si vie osvojiť, vykonať ich s láskou a empatiou, namiesto mlieka môže dať umelú náhradu, veď to nie je problém. Ale emocionalitu matky, to, čo môžeme vtesnať do samotného praobrazu materinskosti, dieťaťu darovať vedieť nebude.

Platí to však aj naopak. Myslíte si, že matka dokáže zastúpiť otca? Či matka so starou matkou? Viete, že v anamnéze mužských pacientov s duševnými poruchami vidím najčastejšie fyzickú neprítomnosť otca, alebo jeho vzťahovú nefunkčnosť a emocionálnu nedostupnosť? Prečo?

Opäť si spomeniem na Blya, ktorý hovorí, že matka síce môže dieťatko premeniť na chlapca, ale len muž dokáže premeniť chlapca na muža. Do mužstva ho môže zasvätiť iba otec. To bola aj úloha iniciačných rituálov kedysi v minulosti. Rituály zasvätenia do mužstva opisuje Mirca Eliade ako scény, ktoré umožňujú odpútanie od rodičov (najmä matky!), a v ktorých dochádza k zraneniu chlapca alebo minimálne k jeho možnosti, čo následne slúži ako akási pečať maskulinity. Chlapec odchádza do divočiny, pustatiny, do samoty, musí prejsť nejakou skúškou, postarať sa o zver, dokázať niečo veľké, prežiť v divokej prírode, putovať do určeného cieľa a podobne. Akú iniciáciu podstúpia naši chlapci? Prejdú strednou školou, niektorí aj vysokou, kde sa na internáte nalievajú alkoholom a spoznajú všetko možné, len nie seba samého. Kde tu je zasvätenie do mužskej dimenzie prežívania? Krstom mužskosti predsa nemôže byť maturita alebo jazda na novom aute. Kde je tu oddelenie od rodičov, keď ešte v tridsaťpäťke synovia spávajú v detskej izbe a raňajky im chystá mama?

Preto tá hlúpa odporný rybacia pasívna mužskosť! Preto už existujú aj muži-feministi!

Dieťa si utvára obraz o mužskosti na základe svojho otca. Ak chceme teda mať naozajstných mužov, musíme byť dobrými otcami. Naše nadšené pohľady, úsmevy, povzbudenia a ocenenia budú putovať v srdci našich synov po celý život. Podobne, ako ich nedostatok. Naši chlapci zvnútornia aj to, že sme im povzbudenia nikdy nedali, ale aj to, ak sme im ich dali, ale len neisto, váhavo, bez toho, aby tým posilneniam naozaj dôverovali, alebo aby sme v ich silu dokonca verili my sami. Že sme ich ocenili, ale nie skutočne, s leskom v očiach, ale len tak formálne, ako sa patrí. Naše slová sú pre synov dôležité, ale rovnako tak aj naše gestá, ruky a telá. Objímajme ich, udržiavajme s nimi telesný kontakt. Mužskosť je aj o telesnom pocite, kontaktných športoch, zábave z pretláčania, z pretekania, z výkonu (opakujem – v zábave z výkonu, nie vo výkone samotnom – to je len naša ďalšia nepekná karikatúra mužskosti).

Môžeme byť preč. Muži tak aj odjakživa boli. Ale keď sa vrátime, ukážme, že sme tu pre nich. Ukážme im, kto sme, čo nás baví, a ako ich veľmi milujeme. Zdieľajme s nimi spoločné chvíle. Zájdime sami na výlet, do lesa, trebárs aj na zmrzlinu. Nebojme sa synovej agresivity, toho, keď hovorí o zbraniach, keď chce zabíjať nepriateľov skrytých v kríkoch, veď aj my sme to robili. Netlmme jeho vášne, ale usmerňujme ich. Nesme ho na pleciach, aby videl ďalej na horizont a dokázal otvárať ruky smerom k dobrodružstvu a diaľavám.

Vraj jedna z prvých hier, ktorú sa otcovia hrajú s deťmi, je ich vyhadzovanie do vzduchu. Zo svojho vlastného otcovského života to potvrdzujem. Dieťaťu sa to zo začiatku nemusí vždy páčiť. Ale nezbedný otec v hre pokračuje napriek úvodnej detskej neistote. A čo sa stane potom? Obava, prázdny výraz detskej tváre sa zrazu vytratí, a všetko sa prelomí do hlasného smiechu. V tejto hre skrývajú hneď dve lekcie. Dieťa sa učí, že nebezpečenstvo môže byť zábavné (vtedy ho mnohokrát skúšame vyhodiť ešte vyššie), ale zároveň to, že svojmu otcovi môže plne dôverovať, pretože ho vždy ľahko zachytí.

Vyhadzujme svojich synov do výšok a pri padaní ich vždy pevne zachytávajme. Ich budúce manželky nám možno budú ďakovať za to, ako sme ich vychovali. Ale to mužské tajomstvo bude len a len naše. Že ich netreba držať v bezpečí, ale vrhať ich do neistoty, neznáma a tajomna, aby ho skúmali, zorientovali sa v ňom, a pritom kdekoľvek a kedykoľvek pevne cítili, že sme tam s nimi. I keď už budeme spať večným spánkom.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.