Denník N

Káva v New Yorku

To ako sa pije káva v New Yorku je skoro tak isto ako sa v New Yorku pracuje. Rýchlo a s horkou príchuťou.

To ako sa pije káva v New Yorku je skoro tak isto ako sa v New Yorku pracuje. Rýchlo a s horkou príchuťou. Učiteľka v Bronxe je v škole dvanásť hodín každý deň. Od šiestej do šiestej. Učila som od ôsmej do pol šiestej. S dvoma prestávkami – od  11:45 to 12:15 a od 14:20 do 14:30. Prestávky neexistovali, keď sme skončili matematiku zavreli sme matematické zošity a otvorili tie na angličtinu. Nádych, glg studenej kávy a ďalší päťdesiat minútový blok.

New Yorčania pijú kávu postojačky, alebo lepšie presúvajúc sa. Pijú kávu na chodníku, cestou do práce a z práce. Väčšinou ju pijú vodovú, sladkú, mliečnu, v štvordecových papierových pohároch. Kúpia ju u Araba v obchode na rohu, v obchode so šiškami, v Starbuckse – záleží na sociálnom statuse. Oblejú sa s ňou hneď ráno keď cestujú do prace a vlak prudko zastavuje. Kúpia ju o siedmej ráno, dopíjajú o desiatej poobede – studenú a chutiacu stále rovnako zle.

Uzávierky výučbových plánov na nasledujúci týždeň boli v nedeľu o šiestej večer – s poznámkami sa vracali v pondelok o piatej ráno. Správy od ročníkového šéfa prichádzali o pol piatej ráno. Vždy presne. To bol čas kedy väčšina učiteľov vstávala. Od šiestej do siedmej ráno sme pri kopírke tlačili materiály na vyučovanie, o siedmej začalo koordinačné stretnutie pri ktorom sme stáli. Volalo sa „stand-up meeting“. Doteraz sa neviem rozhodnúť ci sme stali aby sme upevnili hierarchiu ročníkového šéfa (keď vošiel my sme vstali), alebo aby sme o siedmej ráno po štyroch hodinách spánku nezaspali.

Američania väčšinou nechodia na kávu. Do kaviarní chodia pracovať. Pracovať znamená prezerať emaily. V kaviarňach je väčšina stolov pre samostatných zákazníkov so svojimi laptopmi. Káva sa kupuje zo zvyku a z núdze. Keď stretnem v noci vo vlaku Hispánca väčšinou pije kávu a väčšinou sa vracia z práce. Rozmýšľam ci môže byť otcom jedných z detí, ktoré som učila, a o koľkej ráno bude musieť vstávať.

Deti boli unavené. Domov prichádzali o šiestej a sadali k domácej úlohe. Tu neurčovali učitelia, ale metodici. Opakovanie a cvik, cvik a opakovanie. Tie isté cvičenia, tie iste úlohy, stále dokola pokiaľ neprídu na strednú školu. Keď nedostanú dobre známky, v skole zostanú aj počas leta. A s nimi aj učitelia. Unavení, budú piť ešte viac kávy, ktorej chuť už sami nie sú schopní opísať. Zdroj kofeínu.

 

Ja kávu už nepijem. Pripadalo mi vulgárne používať ju iba zdroj energie. Chcem ju piť tak ako ľudia z malomesta – viedenskú, po práci. Kvôli šľahačke a nie kvôli tomu, že padám na nos. Učiteľská práca v Bronxe bola veľmi trpká – tak ako honduraská Café Bustelo, stvrť kila za 2 doláre, upražená najnižšia kvalita, pneumatiky a vojnový konflikt, no naučila ma veľa o tom ako chcem žiť svoj život, učiť deti, a rešpektovať ich učiteľov.

Teraz najčítanejšie

Veronika Cibulkova

Učila som v Bronxe a verím že jednou z úloh škôl je robiť našu spoločnosť spravodlivejšou.