Denník N

Nočný kvietok

Po celom dni unavené

z posledných síl zahorí

a už sadá za hory –

na obzore vždy plamene.

 

Horí medzi nebom, zemou,

spaľuje sa hranica,

zamrká večernica –

v znamení, že bude čierno.

 

No kým obzor v žiare horí,

horí, ale nezhára,

do šeroty otvára

svoje lístky kvietok sporý.

 

Zvečera ho vždycky hore

zvolá kleslé slniečko,

pokým samo pod viečkom

so sníčkom už ležká v hore.

 

A tak kvietok samučičký

v kleslom slnci svieti si,

čarne planú obrysy

jedinému z celej lúčky.

 

Z celej lúčky sám je hore,

na nebi už hviezdičky

tešia malé dušičky,

tešia kvietok v diaľke dole.

 

V diaľke dole v černi lúky

svieti sám jak hviezdička,

s pohľadom do nebíčka

necíti siroby muky.

 

Jak stvorená čierna je preň,

jak kvet potme veľa zvie,

jak len v noci si hovie –

nezmyslí si biely deň…

 

… zatúla sa duša malá

v čase noci na lúku,

zazrie kvietok v rozpuku –

a súžoba z duše cvála.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Vladimíra Pekárová

milému čitateľovi vážna poézia starosvetská :) + pre deti v nás aj vedľa nás: RIEKANKY – na detstvo spomienky :) INAK jAzYkOvÁ kOrEkToRkA (+ tvorba textov): janpekar51@gmail.com a autorka knižiek (pre deti) ALBUM MALIČKÝCH a ALBUM MALIČKÝCH 2