Denník N

Falošný spev Mečiarovej zboristky

Prevažná väčšina ľudí, pokiaľ netrpia amnéziou, či nejakým druhom demencie, si dobre pamätá pôsobenie Vladimíra Mečiara a jeho družiny. Aj to, čo bačovanie Vladimíra Mečiara pre Slovensko znamenalo. Divá „prichmatizácia“ majetku vytvoreného generáciami občanov Slovenska do rúk „statočných podnikateľov Mečiarovcov.“ Krach nejedného ľahko nadobudnutého podniku, ktorého zamestnanci skončili na dlažbe. Bezohľadné tunelovanie, nezodpovedné a neodborné riadenie či predaj zahraničnému záujemcovi, pri ktorom dobre obišiel iba „statočný podnikateľ – mečiarovec,“ nie však, čo nevidieť, bývalí zamestnanci. Železiarsky gigant VSŽ, priviedla spupná mečiarovská košická dynastia takmer ku krachu. Protestné nóty zo zahraničia, vyradenie Slovenska z integračných procesov, únos prezidentovho syna, vražda Roberta Remiáša. Arogancia a rozdrapenosť Mečiara a mečiarovských špičiek. Šafárenie a diletantizmus, kvôli ktorým sme si museli neskôr uťahovať opasky.

Mysleli sme si, že je to za nami. Že skončili. Ale im sa nechce. Znovu dvíhajú hlavy a hrajú s národnou kartou. Mečiar, ktorý nám kedysi na rozlúčku zaspieval „S pánom Bohom, idem od vás,“ nie a nie odísť. Po tom ako jeho kedysi slávny brotherhood skončil v roku 2012 aj za ekipou Nory Mojsejovej, sme si mysleli. že máme od neho konečne pokoj.

Opak je však pravdou. Zombie sa vynoril zo svojho puebla Elektra, ktoré s nevídanou ľahkosťou nadobudol a „splatil z majetkových práv manželky“ a má sa čulo k svetu. Mojká sa s nádejným šéfom mediálneho domu, pózuje s ním na Jankovom vŕšku, dáva rozhovory a odrazu je hrdinom časti „národne orientovanej alternatívy“.

Od marca dokonca má v Koróniho konšpiračnom rádiu s ukradnutým názvom reláciu „Hovory M.“ A nielen tým, ktorí si pamätajú brilantnú televíznu reláciu Miroslava Horníčka „Hovory H,“ z rokov 1968-69, ktorú režíroval Ján Roháč, sa nad tým priam rozum zastavuje.

Mečiar sa očividne cíti byť povolaný k vyjadreniam a vnútropolitickým či geopolitickým analýzam. Najviac ma zaujal Mečiarov brilantný „odborný“ postreh na konci jeho komentára, hodný tradičného absolventa vysokej školy života: „Propaganda v podobe objednaných výsledkov prieskumov, ktorá jej dáva 55 percent, súčasne otvára otázku, kedyže sa zúčastnilo na Slovensku 55 percent ľudí volieb prezidenta…

A podobné je to aj s nejedným kumpánom z jeho družiny. Sergej Kozlík by sa rád v národnom drese vrátil do Európskeho parlamentu, Pavel Kapusta, výrobca mečiarovskej zasmrádnutej televíznej „Fašírky,“ šíri zlobu no svojom webe „napalete,“ Lenka Eremiášová v „extraplus“ a Eva Zelenayová, do roku 1994 vedúca vnútropolitického oddelenia v mečiarovskom denníku Republika, všade kde sa dá. Posledne menovaná, ktorá naposledy zastupovala HZDS v parlamente v rokoch 1994 -1998, sa v júni 2015 zúčastnila pochodu extrémistov proti imigrantom a dostala aj priestor k prejavu na tribúne.

V roku 2016 sa spolu s Jánom Cuperom ocitla na kandidátke Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Do parlamentu sa síce nedostala, ale už účasť bývalých Mečiarových poslancov na kandidátke tejto strany bola prekvapujúca. Najmä vzhľadom na Kotlebovu radikálnu protisystémovú a protikorupčnú rétoriku. S Cuperom vtedy urobila aj rozhovor, ktorý publikovala na dezinformašnom webe Hlavné správy s bombastickým názvom: „Cuper v ohrození života.“

S Kotlebovcami si zapochodovala aj na antiproteste ĽSNS proti „Dúhovému pochodu“ s názvom „Protest proti pochodu úchylákov v Bratislave.“

V roku 2017 sa zviditeľnila ako šéfredaktorka časopisu Svedectvo, ktorého vydavateľom je organizácia časti bývalých politických väzňov, Zväz protikomunistického odboja.

V jeho redakčnej rade sú okrem Zelenayovej aj kňaz Ján Košiar, ktorý verejne podporil Kotlebovu ĽSNS.

Jozef Rydlo, ktorý neoprávnene používa titul profesor, ktorý si sám udelil a o ktorom v roku 2007 švajčiarsky denník Berner Zeitung priniesol správu, že spolu so svojím poslaneckým platom (bol poslancom NR SR za SNS) poberá tiež dôchodok vo Švajčiarsku kvôli schizofrénii s paranoidnými rysmi. Následne mu švajčiarska sociálna poisťovňa vyplácanie dôchodku pozastavila a vec postúpila na súd. A na rováši má podľa denníka Pravda aj ďalšie veci – vyhrážky svojej rodine zabitím a krádež kníh a rukopisov z Národnej knižnice v Berne.

Ďalším je Ján Litecký-Šveda, ktorý po voľbách v roku 2016 v Extra Plus napísal: „Ak sa však pohybujeme vo svete hodnôt a nie mediálnych lží, potom musíme povedať, že prvá autentická pravicová strana, ktorá sa po novembrovej inscenácii dostala do parlamentu a navyše bez „krstných otcov“, je Kotlebova ĽSNS… To, že sa ĽSNS dostala do parlamentu, zodpovedá celkovému trendu v Európe, keď sa ľudia už začínajú spamätávať z dlhoročného rozkladu hodnôt, bez ktorých nijaká spoločnosť nemôže prežiť.

Zaujímavé bolo sledovať Zelenayovej vyjadrenia v jej článkoch na Hlavných správach. Kým 4. januára 2016 v článku „Postkomunisti krágľujú,“ tvrdila, že nikdy nebola redaktorkou Extra Plus: „Autor spomína, že „na kandidátke ĽSNS sa nachádza aj Eva Zelenayová, redaktorka nacionalistického postmečiaristického mesačníka Extra plus“. Nuž, nie je to pravda. Som síce na kandidátke, ale nie som a nikdy som nebola redaktorkou spomínaného mesačníka, som šéfredaktorkou mesačníka Svedectvo, ktoré vydáva organizácia politických väzňov protikomunistického odboja.

Už o pár dní neskôr v článku „Boja sa médiá kresťanstva?“ píše: „Po roku 1998 zostal mesačník Extra plus bez finančnej podpory. Zopár redaktorov sa zomklo a písalo bez nároku na honorár. Bola som medzi nimi aj ja.

Denník SME si všimol, čo „Svedectvo,“ časopis organizácie, ktorá dostáva peniaze z Ministerstva vnútra, publikuje. Pod krátkym rozhovorom s Evou Zelenayovou ju SME charakterizovalo ako „bývalú novinárku, ktorá je známa ultranacionalistickými názormi a patrila k významnejším členom HZDS, okrem iného spievala s Vladimírom Mečiarom aj vo volebnom videoklipe Vivat Slovakia.

V roku 2017 sme mohli Evu Zelenayovú vidieť po boku doktora Vladimíra Mečiara, vtedajšieho predsedu Matice slovenskej, Mariána „Krajana“ Tkáča a bývalého diplomata, Rudolfa „Lea“ Zelenaya, na oslavách 25 výročia zvrchovanosti SR.

A pokračovala v tom aj v roku 2018. Vedľa nej sediaci reprezentant „národných síl“ nedávno získal v prvom kole prezidentských volieb 0,3%.

Eva Zelenayová sa mi už, pokiaľ viem, v nejakom článku venovala. Napísala o mne, že som „oficiálny donášač oponentov už zasa jedinej pravdy.“ Až na evidentný logický nezmysel obsiahnutý v tejto invektíve, ma to príliš nezaujalo. Veď viete ako je to s psím hlasom.

Tentoraz ale zareagujem. V Slovenských národných novinách, ktoré vydáva Matica slovenská, ktorá sa po obnovení činnosti po roku 1989 prezentovala najmä spoluprácou s Mečiarom, Slotom a Ficom, adorovaním vojnového Slovenského štátu, tlačou porna v tlačiarni, ktorú dostala od Mečiara do daru za korunu, rozkradnutím „národného pokladu“ a ústretovosťou k extrémistom, publikovala článok: „Biela vrana s čiernym videním.“

V článku okrem iného píše: „V Ružomberku do zákazu akadémie k osemdesiatemu výročiu vzniku Slovenského štátu bol primátor mesta Igor Čombor dotlačený „demokratom“ blogerom Jánom Benčíkom. Ten je ovenčený cenou Európsky občan roka na návrh „demokrata“ europoslanca Ivana Štefanca (KDH). Takto si predstavujú demokraciu ľudia z nadácií Aliancia fair-play a VIA IURIS, ktoré Benčíka poctili cenou Biela vrana. A dostal aj novinársku cenu Sorosovej Nadácie otvorenej spoločnosti. Títo pseudodemokrati v praxi ukazujú, ako vyzerá teror menšiny, respektíve treťosektorových, zahraničím platených organizácií… Organizovať spomienkovú akadémiu na okolnosti vzniku prvej Slovenskej republiky je v súčasnosti takmer nemožné. Pokúsilo sa o to občianske združenie Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 ‒ 1945 a dopadlo to podľa želania euroudavača Benčíka. Tento pán vypracoval taký elaborát, uverejnený na blogu Denníka N, aký by stačil aj na dizertačnú prácu. Rozpracoval a vykreslil každého jedného prednášateľa takým spôsobom, že vedenie mesta napokon zrušilo prenájom mestských priestorov.

Eva Zelenayová ma síce nazvala pseudodemokratom a euroudavačom, ale vyvážila to ocenením, keď o mojom blogu „V Ružomberku sa chystá spomienkové podujatie k 14. marcu,“ napísala, že je to elaborát, ktorý by stačil aj na dizertačnú prácu. Dokonca naznačila, že som k zrušeniu podujatia „dotlačil“ primátora Ružomberka. Nakoľko je taká uznanlivá, odporúčam jej do ctenej pozornosti aj ďalší blog k rovnakej udalosti: „Tichý protest proti spomienkovej akadémii k 80. výročiu Slovenského štátu v Ružomberku.“ Určite si príde na svoje.

Bonusom k Zelenayovej náreku je tradičná antisemitská karikatúra Andreja Mišanka zobrazujúca archetypálneho žida s dvomi farebnými korytami, ktoré sú lacnou paródiou na znak VPN. Andrej Mišanek v rozhovore pre nazi web Prop – proti prúdu o sebe prezradil: „Takmer dve desaťročia ma boľševici normalizovali v tatrasvitskej fabrike, ale aj po psychiatrických liečebňach. Nemal som problémy iba s boľševikmi, ale aj s alkoholom.“ Neviem síce ako to bolo s jeho problémami s boľševikmi, ale to ďalšie by som mu veril. Len mu odporúčam, aby so svojimi besmi, ktoré ho podľa chýrov z ponovembrovej redakcie Roháča, neopustili ani po roku 1989, bojoval inak ako lacnými antisemitskými karikatúrami. Úprimne mu v tom držím palce.

Nie, tie noviny som si nekúpil. Syn to odfotil pri nákupe v Kauflande. Neviem koľko majú čitateľov a ani ma to veľmi nezaujíma. Čo ma zaujíma je to, prečo štát z daní občanov podporuje inštitúciu, ktorá je v dobe moderného, sebavedomého Slovenska hlbokým anachronizmom a jej reálny prínos pre Slovensko je okrem organizácie nejakých tých folklórnych tančekov v kultúrnych domoch na juhu Slovenska s národnostne zmiešaným obyvateľstvom, blízky nule. To by však hravo zvládli aj iní a ušetrené  peniaze by sa dali určite použiť lepšie, ako na podporu starých neoľudáckych štruktúr zamrznutých v minulých storočiach. A čo sa týka pani Zelenayovej a celej tej spievajúcej Mečiarovej eskadróny, celé to vaše bitie sa do pŕs za národ a Slovensko, je rovnako úprimné ako slová vašej, dávno prefláknutej odrhovačky, ku ktorej sa hanbia prihlásiť aj samotní jej autori.

Doplnené 10.4.2019

Pani Eva Zelenayová nie je čo sa týka náklonnosti k extrémistom v rodine sama. V článku z 8.9.2008 o Michalovi Laššákovi je zmienka o jej synovi Petrovi: „Laššák má priateľské vzťahy aj s ďalšími obvinenými bratislavskými neonacistami, prevádzkarmi obchodu House of fun v bratislavskej Royko pasáži. Podnikateľov s neonacistickým oblečením Andreja Vítka a Petra Zelenaya, obvinených z propagácie nacizmu dokonca sprevádzal na súd.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím .