Biela na tvári
Pri veľkom tresku komunikácie
Názov môjho príspevku inšpirovalo dočítané Postskriptum v knihe Ako klaun v Ríme od veľmi zaujímavého bývalého akademika Henri Nouwena. V 70tych rokoch prežil v Ríme na pozvanie celý jeden semester. Nazval ho mestom hluku, kávy, kopúl ako vrcholov tichých, prázdnych, ale starostlivo upravovaných miest, keby sa náhodou niekto potreboval zastaviť.
V tomto meste ho požiadali krásni klauni – muži a ženy, ktorých slzy vždy skrývajú úsmev a ich úsmev vždy skrýva slzy – o prednášky na štyri kľúčové pojmy späté so životom, ktorý prijal pozvánku na ozvučené videnie podstaty vecí… Nebol by to Henri, keby svoju úlohu nepoňal netypicky a zanechal nám tak úvahy pre všetkých, aj pre artistov.
Svet, ktorý tak potrebuje riešiť medziľudské vzťahy, naozaj potrebuje objaviť ich hranice.
Potrebuje v každom objaviť to prázdne miesto, kam môže vstúpiť iba posvätné.
Potrebuje slová až na druhom mieste podľa vzoru napríklad nelegendizovaného sv. Františka.
Potrebuje sa vymknúť spod kontroly byť stále užitočný ešte aj skrze svätého jednotlivca.
*
Otváraš oči.
Naozaj si viac,
ako vieš
z každej strany.
Zelená
ako polia spred jari.
Tak trochu
si vo videní
Domov
zo slnka s perím.
*
Jedno je fakt:
Z Tvojej krásy
si zaslúžia ostatní.
Pri,
aj keď klopeme vždy
po svojom.
Ošetrujeme
len témy dňa s prízvukom,
aby toho nebolo málo.
*
Vďaka
za dnes ako Dnes.
Čas sa už dlhšie ponúka
na trhanie.
Odolávame
na konci polciest.
Niekde,
kde sa plnosť v prázdne
zmenšuje na hlas.
*