Denník N

Biela na tvári

Pri veľkom tresku komunikácie

Názov môjho príspevku inšpirovalo dočítané Postskriptum v knihe Ako klaun v Ríme od veľmi zaujímavého bývalého akademika Henri Nouwena. V 70tych rokoch prežil v Ríme na pozvanie celý jeden semester. Nazval ho mestom hluku, kávy, kopúl ako vrcholov tichých, prázdnych, ale starostlivo upravovaných miest, keby sa náhodou niekto potreboval zastaviť.

V tomto meste ho požiadali krásni klauni – muži a ženy, ktorých slzy vždy skrývajú úsmev a ich úsmev vždy skrýva slzy – o prednášky na štyri kľúčové pojmy späté so životom, ktorý prijal pozvánku na ozvučené videnie podstaty vecí… Nebol by to Henri, keby svoju úlohu nepoňal netypicky a zanechal nám tak úvahy pre všetkých, aj pre artistov.

Svet, ktorý tak potrebuje riešiť medziľudské vzťahy, naozaj potrebuje objaviť ich hranice.

Potrebuje v každom objaviť to prázdne miesto, kam môže vstúpiť iba posvätné.

Potrebuje slová až na druhom mieste podľa vzoru napríklad nelegendizovaného sv. Františka.

Potrebuje sa vymknúť spod kontroly byť stále užitočný ešte aj skrze svätého jednotlivca.

*

 

Otváraš oči.

Naozaj si viac,

ako vieš

z každej strany.

 

Zelená

ako polia spred jari.

 

Tak trochu

si vo videní

Domov

zo slnka s perím.

 

*

 

Jedno je fakt:

Z Tvojej krásy

si zaslúžia ostatní.

 

Pri,

aj keď klopeme vždy

po svojom.

 

Ošetrujeme

len témy dňa s prízvukom,

aby toho nebolo málo.

 

*

 

Vďaka

za dnes ako Dnes.

 

Čas sa už dlhšie ponúka

na trhanie.

 

Odolávame

na konci polciest.

 

Niekde,

kde sa plnosť v prázdne

zmenšuje na hlas.

 

*

 

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.