Denník N

O kultúrno-etických otázkach kladených kandidátom na sudcov Ústavného súdu

Alebo o právnom alibizme.

Aj schopnosť nemať názor je do istej miery kumšt. Problém nastáva, keď túto schopnosť demonštruje uchádzač o najvyššiu súdnu funkciu, ktorej náplňou je povinnosť mať názor.

V procese voľby kandidátov na vysokú súdnu funkciu sa oprávnené subjekty zvedavo pýtajú na kultúrno-etické otázky a hodnotové postoje kandidáta. Proces voľby kandidátov na vysokú súdnu funkciu má okrem overenia bazálnych východísk, že uchádzač je príčetný a vie ovládať svoje správanie, že je schopný pokiaľ možno zrozumiteľne formulovať viac než len jednoduchú holú vetu o podmete a prísudku, v lepšom a očakávanom prípade súvetie s myšlienkou o niečo uchopiteľnejšou než „človek človeku“, a v hĺbkovej nadstavbe podmienok, že je odborne zorientovaný, erudovaný a že disponuje morálnym a osobnostným kreditom potrebným pre výkon cieľovej súdnej funkcie, poodhaliť aj názory a postoje uchádzača k otázkam kultúrno-etickým, spoločensko-historickým, hodnotovým, náboženským, kultúrno-civilizačným.

Dôležitosť poznania postojov kandidátov ku kultúrno-etickým otázkam

V o kúsok vyspelejších demokraciách sa kultúrno-etické otázky kladú nie z dôvodu, aby odpoveď kandidáta diskvalifikovala v očiach názorových oponentov, ktorí držia v ruke hlas vo voľbe kandidátov na vysokú súdnu funkciu, alebo aby si politická moc (v širšom ktokoľvek) zabezpečila do budúcna na obsadzovanom súde hlasovanie o kultúrno-etických otázkach s dopredu istým a ňou želaným výsledkom.

Naopak, v slušnej spoločnosti obnaženie sa každého kandidáta aj v kultúrno-etických otázkach poskytuje subjektom oprávneným voliť kandidátov a menovať sudcov na najvyšší súdny orgán ústavného typu komfortnú možnosť zabezpečiť na prospech celej občianskej spoločnosti a demokracie ako takej názorovú pestrosť obsadenia tohto súdu a personálny substrát súdu tvorený osobnosťami, u ktorých badať synaptickú aktivitu mozgu aj pri neľahkých a hodnotových právnych výzvach.

Subjekty voliace kandidátov alebo menujúce sudcov sa tak môžu informovane pričiniť, aby na obsadzovanom súde zneli všetky relevantné hlasy na všetky relevantné témy. Kolaterálnym efektom zároveň bude aj percentuálne zvýšenie potenciálu súdu byť náchylný na rozhodovaciu činnosť determinovanú práve kvalitou argumentačnej vojny a deliberačného procesu.

Poznanie aspoň rámcových názorov a postojov kandidáta ku kultúrno-etickým, spoločensko-historickým alebo kultúrno-civilizačným otázkam predstavuje ruka v ruke s poctivým skúmaním odbornosti, osobnosti a morálky kandidáta taktiež demokratickú profylaktickú poistku, aby sa v demokratickej a slobodnej krajine na súd štrasburského typu „nepretúlal“ latentný fašista, komunista, iný milovník rôznych nedemokratických -izmov alebo iný mentálny stredovek, ktorý by sa časom nenechal duchom a písaným textom Ústavy rušiť, a rozhodoval by takpovediac od srdiečka „ako to cíti“.

V neposlednom rade majú tieto otázky súvis aj so samotným predmetom ochrany, ktorá bude úspešným kandidátom zverená – a to s ústavnosťou.

V Ústave je málo napísané, ale veľa povedané. Okrem textu z nej vieme vyextrahovať hodnoty, princípy a pozitívne záväzky, na ktorých je demokratické a slobodné štátne zriadenie vybudované, a ktoré majú svoj konkrétny normatívny dopad. Nie zriedka sa jednotlivé sentencie vtesané do Ústavy prekrývajú s potrebou teleologického nachádzania touto normou chránených hodnôt, ktoré môžeme s čistým svedomím spojiť napr. s kultúrno-etickými otázkami alebo kultúrno-civilizačnými výzvami.

Ako ilustrácia nech nám slúžia napríklad nález Ústavného súdu k súladu zákona o umelom prerušení tehotenstva (PL. ÚS 12/01) alebo nález Ústavného súdu vo veci ústavnosti predmetu referenda o rodine (PL. ÚS 24/2014).

Poznať aspoň letmo myšlienky kandidáta ku kultúrno-etickým otázkam tak javí sa byť viac než vhodné.

„Nechcem prejudikovať“

Častou odpoveďou na kultúrno-etické otázky pokladané kandidátom na vysokú verejnú funkciu súdneho charakteru v procese voľby býva v našich zemepisných šírkach vyslovenie sa „nebudem odpovedať, nechcem prejudikovať odpoveď, keby…“. Synonymom takejto odpovede je alibizmus, právny alibizmus (bez Flemingovho 007).

Niekedy sa vás až zmocní pocit, že dopytovaný nerozumie alebo nechce rozumieť významu slova „prejudikovať“. Primárne pomôže slovník. „Prejudikovať“ rovná sa rozhodnúť v určitej otázke, z rozhodnutia ktorého nevyhnutne vyplýva určité riešenie pre budúcu identickú alebo obdobnú otázku. Neskoršie rozhodnutie sa tak javí byť ako následok prvého. V ríši ústavného práva sa doktrinálna otázka záväznosti prejudikátov pojí s princípom právnej istoty a konzistentnosti (predvídateľnosti) rozhodovacej činnosti súdov.

Kľúčovým pojmom je „rozhodnutie“. Rozhodnutím sa nevyhnutne myslí záväzné posúdenie spornej otázky príslušným subjektom (orgánom) s právomocou pre vydanie rozhodnutia v riešenej kauze, vydané v individuálnej veci na základe konkrétneho právneho a skutkového stavu.

Ďalej pomocnú ruku podáva platné právo. Podľa platného § 171 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) súd ešte pred samotným pojednávaním pri predbežnom prejednaní sporu uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Rovnako podľa § 182 ods. 2 CSP súd na samotnom pojednávaní uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.

Samozrejme, táto komunikácia súdu sa nepovažuje za prejudikovanie výsledku sporu a súd bez ohľadu na vyslovené predbežné právne posúdenie sporu môže pod tiahou dôkazov vo výsledku spor právne posúdiť rozdielne.

Kľúčovým pojmom pri hľadaní významu slova „prejudikovať“ je až rozhodnutie, nie vyslovenie názoru alebo predbežné posúdenie spornej otázky.

Pri kladení kultúrno-etických otázok je dopytovaný kandidát ako súkromná fyzická osoba (nie ako predstaviteľ akéhokoľvek orgánu verejnej moci) vyzývaný na vyslovenie všeobecného postoja, resp. aspoň neopracovanej idey preukazujúcej, že je v téme zorientovaný, k všeobecne a široko koncipovanej téme bez rekurzu k akejkoľvek živej kauze prejednávanej na súdnom orgáne, o miesto na ktorom usiluje. O prejudikovaní čohokoľvek tak nemôže byť reč.

Hľadiac západne do zahraničia nadobúdame poznanie, že elitní sudcovia explicitne deklarujúci ešte v procese ich vypočutia ako kandidátov vlastné pro-choice osobné súkromné postoje nie zriedka hlasujú v konkrétnej veci napríklad v konaní o súlade právnych predpisov za ústavnosť pro-life právnej úpravy, keďže taký záver na základe ústavnoprávneho posúdenia bol jediný dobrý a spravodlivý. To isté platí aj naopak u pro-life sudcov. Hovorí sa tomu formát osobnosti, veľkosť ducha a osvietenosť spravodlivej mysle. Alebo ak chcete profesionalita.

Schovávanie sa kandidátov na vysokú súdnu funkciu pri kladení kultúrno-etických otázok za odpoveď „nechcem prejudikovať“, by sa dalo považovať za nemiestny právny alibizmus. Ale nechcem prejudikovať…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hubinák

Remeslom právnik činný na poli ústavného práva. V rokoch 2013 až 2019 poradca v dielni ústavného sudcu Lajosa Mészárosa.