Denník N

„Tenkrát poprvé“

Vitajte v našom svete, v matrixe, kde je veľa veci inak, ako by malo byť, ako si predstavujeme. No práca v ňom, nám prináša ohromnú satisfakciu z toho, že sme mohli možno len sprostredkovať milý zážitok, či byť len tak, blízko. Tento blog bude o ceste, Tak, ako je celá naša práca cestou, Cestou k sebapoznaniu, prijatiu seba, ale i nespočetného množstva osudov detí, s ktorými pracujeme.

Moja vlastná cesta k práci s deťmi žijúcimi v detských domovoch bola zvláštna. Nikdy som si nepredstavovala, že budem pracovať práve s touto skupinou deti, aj napriek tomu, že som  študovala na pedagogickej fakulte.

V roku 2012 som už asi tri roky aktívne pracovala,  ako dobrovoľníčka s deťmi v rámci cirkvi, prišlo však pár sklamaní, pár veci, s ktorými som sa nevedela zmieriť a tak s uplakanými očami som do všemocného googlu vložila prvé slovne spojenie, ktoré mi preblesklo mysľou. Spojenie, tábory pre deti z detských domov. Dnes viem, že tento môj počin, zmenil moje nahliadanie na svet okolo mňa. Vyplnila som krátky dotazník a onedlho som sedela v rýchliku plnom návštevníkov festivalu Pohoda. Bola to celkom „haluz“, všetci  ľudia, ktorí niekedy boli na akomkoľvek festivale si  zrejme vedia predstaviť :).  Po pár chvíľach cca (5 hodín, áno, asi  toľko trvá cesta na trase Košice – Trenčín), sa kroky moje a „pohoďakov“ rozišli. Ja, som sa miesto letiska v Trenčíne pobrala na školenie animátorov do neďalekej obce, teda presnejšie dva kilometre za ňu.

Prve dojmi boli veľmi zmiešané. Tábor bol v plnom prúde a atmosféra bola hmmm, neopísateľná. Vo mne sa bilo niekoľko pocitov. Od hlasov v hlave „tak toto nedám“ cez „pekná príroda,  snáď víkend vydržím“ až po chvíľu, keď sa vo mne objavila prvá iskrička nádeje. Je to možno hlúpe, ale tou iskričkou bol vtedy asi 15 ročný chlapec s mentálnym postihnutím. Úprimne, v tomto momente som si trochu vydýchla, povedala som si, toto predsa poznám, tam som sa videla aj v mojej profesionálnej budúcnosti.

Dnes je to 7 rok. Siedmi rok prekonávam seba, svoje mantinely v rôznych oblastiach, spoznávam svoje limity ale aj zručnosti. Nikdy, naozaj nikdy som si nemyslela, že bude môj život spojený s životmi stoviek deti žijúcich mimo svoju rodinu. Dnes za to ĎAKUJEM, ďakujem všetkých, ktorých som stretla počas tých rokov, za všetko to dobré, čo som mohla prijať, za šancu spoznať  svet vo svete.

Ale najviac ďakujem hore spomenutému Slavovi za „spoločnosť “ na školení, za to, že vďaka nemu, som dnes súčasťou „metrixu“, s ktorým som dnes zviazaná už profesionálne.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie