Denník N

Ráčite tárať, vaša „ctihodnosť“

„Miroslava Radačovského zastavili v júli 1999 košickí policajti pri dopravnej kontrole. Našli uňho 18 skladačiek kokaínu a na sedadle auta nelegálne držanú guľovnicu. Sudca sa bránil, že všetko našiel v košickom byte svojho syna a aby mladík nemal problémy, otec veci zobral a chcel sa ich zbaviť.“ (Pluska 1.3.2012)

Kauza sa ťahala 12 rokov, padlo niekoľko rozsudkov a následných odvolaní. V máji 2011 okresný súd v Žiline odsúdil Miroslava Radačovského na jeden rok podmienečne. Ten sa opäť odvolal. V roku 2012 ho súd v Žiline obvinení zbavil. V rozhovore pre Plus 7 dní sme sa dozvedeli, že obžalovaný využil právo nevypovedať: „V civilizovanom právnom systéme nemusí obvinený dokazovať svoju nevinu a ja som využil svoje právo nevypovedať.“ K zbrani sa vyjadril takto: „Ako by som to povedal, aby som niečo nezbabral? Som držiteľom zbrojného preukazu a vo vozidle som mal normálne svoju zbraň, teda dve časti zhrdzavenej zbrane z roku 1924, na ktorých ani len neboli moje odtlačky prstov. Ťažko sa mi k tomu vyjadruje, lebo ja som tie časti zbrane nikdy nevidel, boli uložené v taške. Ale z hľadiska uznania mojej viny či neviny bolo dôležité čosi iné. U mňa nikdy nenašli zbraň schopnú streľby. Časti zbrane samy osebe boli vtedy trestným činom iba v prípade, ak by ich spojením vznikla zbraň hromadne účinná. Keďže táto zbraň hromadne účinná nebola, to nebol samopal, a ja som bol držiteľom zbrojného preukazu, išlo len o priestupok.“ Na záver rozhovoru povedal:Som z toho unavený, chcem mať už pokoj. Ešte tento rok zložím funkciu sudcu a odsťahujem sa do Náhorného Karabachu. Som chovateľ koní, takže Karabach je môj sen. Možno mi to tam nevyjde, možno sa sklamem, po čase zbalím kufre a vrátim sa na Slovensko. Ale chcem to skúsiť.

Zdá sa však, že do Karabachu sa nepobral a súdil ďalej. „Som špičkový sudca,“ povedal v citovanom rozhovore. Hodnotenie Transparency International Slovensko „Otvorené súdy,“ za roky 2015 a  2017, však jeho slová príliš nepotvrdzuje. V roku 2015 skončil spomedzi 738 hodnotených sudcov na 639 – 649 mieste a v roku 2017  sa spomedzi 651 hodnotených sudcov sa umiestnil na 411 – 435 mieste.

Minulý rok sa Radačovský opäť zviditeľnil, keď po vynesení rozsudku týkajúceho sa vlastníctva pozemku, v ktorom bol podvedený jeho pôvodný majiteľ aj prezident Andrej Kiska, ktorý pozemok kúpil v dobrej viere, čo konštatoval aj samotný Radačovský, povedal: „Keby ja som bol prezidentom republiky a sudca, ktorýkoľvek iný, by zistil všetky skutočnosti a súvislosti tak ako ja, vzdám sa funkcie prezidenta republiky, nebudem sa uchádzať o žiadnu inú politickú funkciu, odídem do štátu, kde sa cítim dobre, napríklad do Spojených štátov amerických alebo Izraela a pozor, tým nechcem tvrdiť, že si vysoko nevážim americký ľud alebo židovský národ, ale takto by som konal ja.“

Vzápätí po vynesemí rozsudku JUDr. Radačovský oznámil, že sa vzdáva sudcovského talára a zanedlho sme sa dozvedeli, že bude kandidovať ako nezávislý na kandidátke Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko, do Európskeho parlamentu.

Nuž, predpokady na to určite má, veď v rozhovore s Ľudmilou Lackovou pre Plus 7 dní, už 16.4.2012 povedal: „Niekto napísal tomu Neslovanovi, tak ja hovorím pánovi Lipšicovi, že v čase pozastavenia funkcie sudcu prevádzkujem parkovisko pri Dobšinskej ľadovej jaskyni, že som konateľom bezpečnostnej služby, že podnikám. Lenže všetky tieto aktivity boli napísané na môjho syna. Ja som týmto firmám bezplatne pomáhal. Vlastne som ich viedol, však uznajte, ako by ich mohol viesť mladý chalan… ale to zase hocikedy popriem. Firmy vykazovali zisk a syn mi z nich môže darovať, čo chce. Bol som pod silným mediálnym tlakom a občania si vraveli – Nech zdochne! A zrazu zistia, že ja nezdochýnam, že jazdím na Mercedese. Vedel som si nájsť spôsob ako otec, ako chlap, ako sa postarať o rodinu, ako zabezpečiť, aby deti skončili vysokú školu – jeden syn študoval v USA, kde ma jediný rok stál milión korún. A plakať, aké to bolo ťažké? Ak je človek silný, dokáže prekonať všetko.“ Žiada sa dodať, že skôr ako „byť silný“ je v tomto prípade žiadúce nemať zbytočné škrupule, mať dobrý žalúdok a vedieť, ako sa hovorí, v tom chodiť. V dobe „našich ľudí,“ nihil sub sole novum.

Prejdime však k meritu veci. A tou je reakcia JUDr. Miroslava Radačovského na zverejnenie informácie, že Najvyšší súd Slovenskej republiky bude 9. apríla pojednávať vo veci podnetu generálneho prokurátora o rozpustení Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko.

Na túto informáciu emeritný sudca JUDr. Miroslav Radačovský zareagoval 21. marca statusom na Facebooku, ktorý v tejto podobe prebral aj Lichtnerov konšpiračný portál Infovojna.

Nejdem jeho text prepisovať, naozaj nestojí za to. Aj laikovi ako som ja, je totiž zrejmé, že pán sudca, napriek tomu, že sa hrdí 40-ročnou praxou, vo svojom statuse, s prepáčním, tára až sa práši. JUDr. Radačovský tvrdí: „Vie si vôbec niekto rozumný čo len predstaviť, aby niekto rozpustil akúkoľvek parlamentnú politickú stranu alebo hnutie s konštatovaním, že jej činnosť alebo jej stanovy sú protiústavné?

Predovšetkým, možnosť rozpustenia politickej strany je obsiahnutá aj v Ústave Slovenskej republiky, v článku 29, odsek 3: „Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.“ Naviac je tu precedens. 1. marca 2006 Najvyšší súd SR rozpustil Kotlebovu stranu s názvom „Slovenská pospolitosť – Národná strana a v súlade s právnou logikou je, že skutočnosť či ide o mimoparamentnú, alebo parlamentnú stranu, je v tomto prípade ireleventná.

Aj ďalšie tvrdenie pána exsudcu Radačovského, ktorý sa chváli 40-ročnou praxou, je prinajmenšom úsmevné: „Za takejto situácie by museli byť potom anulované všetky rozhodnutia, zákony a podobne, na ktorých hlasovaní sa takáto strana zúčastnila. Museli by byť anulované všetky rozhodnutia parlamentných výborov, na ktorých rokovaniach sa poslanci takejto strany zúčastnili. Vie si niekto predstaviť, aby sa konštatovalo, že na prezidentských voľbách sa zúčastnila strana, ktorá je protiústavná? Nutne by to muselo mať za následok anulovanie prezidentských volieb.

Nezmyselnosť tohoto paškvilu je zrejmá  aj neprávnikovi, ktorý niekedy niečo počul o uplatňovaní retroaktivity, či o spôsobe výkonu mandátu poslanca. Právnik Juraj Petrovič k tomu uvádza: „Základný nezmysel sa týka údajného anulovania rozhodnutí v parlamente, nakoľko nemáme imperatívny mandát a poslanci hlasujú vo svojom mene a nie v mene strany.“ Ďalší právnik, Jaroslav Pilát dodáva: „Na takéto a podobné situácie pamätá aj výkladová prax aj judikatúra a tie sú presne opačné ako tvrdí bývalý pán sudca.“ O fantazírovaní pána Radačovského, týkajúceho sa prípadnej neplatnosti volieb prezidenta republiky, radšej pomlčím. Aj tu ide o nemožnosť uplatnenia retroaktivity a naviac, v prezidentských voľbách nekandidujú politické strany, ale jednotlivci. Advokát Peter Zoľák: „Pozoruhodná časť tohto vyjadrenia je aj to, že na prezidentských voľbách sa zúčastňujú politické strany a účasť „protiústavnej“ politickej strany by nutne musela mať za následok anulovanie prezidentských volieb.“ A ďalší právnik to uzavrie: „Argumenty proti prípadnému rozpusteniu ĽSNS zo strany tohoto „emeritného sudcu“ sú smiešne a iba hovoria o tom, že nemal byť „emeritný“ ale vyhodený už dávno, pre neznalosť základných právnych princípov.

Dám v tejto veci slovo ešte advokátovi, Petrovi Kubinovi, ktorý pôsobí ako riadiaci partner slovenskej pobočky medzinárodnej právnickej kancelárie Dentons a ktorý často zastupuje klientov na Ústavnom súde: “Súdne rozhodnutie o rozpustení politickej strany nepôsobí do minulosti, ale je účinné od okamihu jeho právoplatnosti výlučne do budúcnosti. Na spochybňovanie ústavnosti politických rozhodnutí a úkonov, na ktorých sa rozpustená strana počas svojej existencie podieľala, existujú iné ústavné a zákonné nástroje a postupy. Ich uplatnenie je nezávislé od toho, či strana existuje alebo bola rozpustená. Len samotné rozpustenie strany nie je právnym dôvodom na konštatovanie protiústavnosti politických rozhodnutí a procesov, na ktorých sa rozpustená strana – v miere zodpovedajúcej jej mandátu získaného v demokratických voľbách – spolupodieľala.

V podstate to isté tvrdí aj právnička Irena Biharyová, ktorá sa špecializuje na oblasť trestných činov extrémizmu: „Rozhodnutie súdu nepôsobí dozadu (ex tunc), neruší vzťahy a úkony vytvorené danou stranou, ale mení jej status od momentu rozhodnutia, čiže pro futuro (ex nunc). Tým, že NS SR rozhodne o nekompatibilite ĽSNS s ústavou, nevyslovuje jej „nulitnosť“, kedy by sa dalo hovoriť o neplatnosti všetkých úkonov, ktoré vykonala. Konštatuje existenciu dôvodu, ktorý je dôvodom na rozpustenie.“ A pokračuje: „Inak, čítajúc úvahu JUDr. Radačovského som si hneď v duchu povedala, že ako dobre, že sme vzali extrem kriminalitu preč z pôsobnosti všeobecných súdov a miestne príslušných OČTK. Lebo pri rozhodovaní o nej sme nachádzali ešte ďaleko väčšie nezmysly a do neba volajúce absurdity. Chápem, že rozpustenie strany je predsa len ojedinelý právny jav a sudcovia s ním nemajú žiadnu skúsenosť. Ale ak rozhodujú s očividnými právnymi vadami aj v bežnej trestnej veci, ako som to videla posledných 10 rokov, je to tá najsmutnejšia správa o stave justície na Slovensku.

Na Facebookovej stránke JUDr. Miroslav Radačovský, ex sudca – kandidát na poslanca EP mal však jeho status veľký úspech. 673 čitateľov mu dalo palec hore a 112 ho označilo srdiečkom ako vynikajúci. Pod statusom je 60, v drvivej väčšine, lichotivých komentárov.

Jedným prispel aj kandidát kotlebovcov na ústavného sudcu, Radovan Hrádek.

Radačovského status mal 503 zdieľaní a všade u kotlebovcov vzbudzoval neskrývané nadšenie. Zdieľal ho aj spomínaný právnik, Radovan Hrádek. Naozaj sa po tomto niekto vážne domnieva, že Miroslav Radačovský bol „skvelý“sudca a Radovan Hrádek, ktorý bez váhania zdieľa jeho „právnu analýzu,“ je hodný talára ústavného sudcu?

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím.