Denník N

Desatoro pre (ne)kresťanov

Kto tu má patent na morálku a načo nám je Desatoro?

V prúde prezidentskej kampane prišla medzi kandidátmi na pretras aj znalosť desiatich Božích prikázaní. To, že etické a právne normy západnej civilizácie majú židovsko-kresťanské korene, sa nedá spochybniť. Je však viac ako na mieste ozrejmiť si relevanciu tohto starovekého kódexu, obzvlášť po tom, ako jeho znalosť považuje nemalá skupina obyvateľstva za kritérium pri výbere vhodného prezidentského kandidáta.

Jeden z príkladov vplyvu židovsko-kresťanskej náuky bola definícia ľudských práv pri vzniku Spojených štátov. Predstavitelia klasického liberalizmu roku 1776 (ešte pred veľkým občianskym obrodením Francúzskou revolúciou) píšu v preambule Deklarácie o nezávislosti: “We hold these truths to be self-evident, that all men are created equal, that they are endowed by their Creator with certain unalienable Rights, that among these are Life, Liberty and the pursuit of Happiness.” To znamená, že ľudia ako indivíduá majú rovnaké osobné práva ako rovnocenné deti jedného Stvoriteľa. Ak to neplatí, akýsi sociálny darvinizmus v zmysle – nech prežijú (len) najsilnejšie jedince – je bezpochyby tiež plauzibilný spôsob ľudského spolunažívania. Plauzibilný ale neakceptovateľný.

Mnohí ľudia však argumentujú, že na základné osobné práva či morálne normy podobné Desatoru by ľudstvo prišlo skôr či neskôr aj bez zjaveného náboženstva. To je možné a nepokúšam sa to spochybňovať. Dokonca si myslím, že človek hľadajúci dobro a pravdu dokáže aj vlastným úsudkom prísť na to, že krádež je zlá (nemorálna, neetická, hriešna). Stále to však je iba subjektívny názor jedného či viacerých indivíduí a iní ľudia môžu mať na tú istú morálnu dilemu iný názor. Kto má potom pravdu? Demokratická väčšina? Týmto  spôsobom sa ale začíname topiť v relativizme až takých rozmerov, že morálna hodnota vraždy, krádeže či cudzoložstva sa definuje aktuálnou náladou v spoločnosti. To znamená, že neexistuje absolútna pravda ani morálne dobro. Neuspokojivé.

Spoločnosť sa môže dohodnúť, že bude zákonne trestať vrahov, dokonca môže garantovať právo na život a slobody jednotlivcov v ústave. Problém je v tom, že ten kto udeľuje právo, ho môže aj kedykoľvek odňať. No ak úprimne veríme v neodnímateľnosť ľudskej dôstojnosti, ústavná garancia nám stačiť nebude. Alebo si azda niekto myslí, že zdrojom osobnej slobody je nejaká vláda, panovník alebo nadnárodná inštitúcia? To by znamenalo, že bez týchto inštitúcií by sme nemali svoje práva a slobody. Neprípustné.

Ak však veríme v transcendentný pôvod Desatora a akceptujeme Boha biblie ako Stvoriteľa s autoritou ponúknuť svojmu stvoreniu recept na zmysluplný život, všetko dostáva nový pohlaď. Hodnota Desatora sa ukázala počas niekoľkých tisícročí ako stabilná a neprekonateľná. Preto jej aktuálnosť nestráca v žiadnej dobe na význame.

Pri tom samotné Desatoro v kresťanstve nepredstavuje ani tak ideál mravného života ako skôr mantinely, v ktorých sa má človek pohybovať. Zatiaľ čo Desatoro svojou rétorikou stanovuje hranicu, za ktorou už nie je prípustné konanie („nezabiješ“), Ježiš zvýšil latku spávania sa k blížnemu zákonom lásky, keď v evanjeliu prikazuje milovať dokonca aj svojho nepriateľa. Niekto by mohol povedať, že to je až veľmi vysoko nastavená latka. Svet nie je dokonalý, a ľudia už vonkoncom nie. O to viac je však dôležité mať ideál, ku ktorému sa chceme denne približovať.

Mal by teda (ne)kresťan poznať Desatoro? Určite áno! A svet by bol ešte lepší keby sa ho aj úprimne držal.. ;)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie