Denník N

Aby toho nebolo málo

Zobudila som sa na výstrel.

Luke zase na to, že niekto klopal na dvere a rozprával.

Jesť syr po takej noci bol zlý nápad.

Kým sme varili čaj, začalo pršať a kým sme ho pili, snežiť.

Luke išiel zaplatiť.

Vrátil sa s tým, že platbu odmietli, tak dal peniaze do kalíška na charitu a ešte s novinkou, že ak sa dnes nedostaneme za Queenstown, je dosť pravdepodobné, že zapadneme.

Čoraz lepšie.

Asi si necháme prekrásny vodopád Montezume Falls na cestu späť.

Šoférujeme. Auto z ničoho nič spomaľuje.

„Prečo ideš tak pomaly?“ spýtala som sa.

„Ideme do kopca.“

Bolo to iba mierne stúpanie.

„Nie je až taký strmý.“

To došlo aj Lukovi. Odstavil a skontroloval motor, ktorý bol pod mojím sedadlom. Nenašiel nič.

Znova sme vyštartovali.

Luke zabuchol pracku od pásu pod sedadlom a keďže nebolo kde zastaviť, pár kilometrov som musela ísť nepripútaná. Rozplakala som sa. Tentoraz som v mysli videla blázna, ktorý v plnej rýchlosti vyletel zo zákruty, nevykryl to, preletela som cez predné sklo, dokaličenú na nepoznanie na prepravili na Slovensko a naši už nikdy v živote nikoho nikam nepustia. Už nech sa nič nedeje, prosím, chcem pokojné, nudné cestovanie.

Prší, svieti slnko, prší, lejak, krúpy, slnko, no vyznaj sa.

Zastavili sme pred Strahanom pri Henty Dunes.

 

Henty Dunes

Henty Dunes je moja predstava raja. Nekonečné duny jemného bieleho piesku, odniekiaľ strašne ďaleko bolo počuť more, zatiaľ čo som pozerala na hory na horizonte.

 

Strahan

Zastavili sme sa aj v Strahane.

V centre mesta bol park.

V parku vodopád Hogarth Falls. Aj ja chcem vodopád v meste!

V informačnom centre sa nás teta spýtala, kam ideme.

„Až zajtra, teraz tam sneží, cesta je nepriechodná.“

Zapli sme rádio. Hovorili, že momentálne je cesta otvorená len pre džípy, ale Luke sa tam aj tak chcel vybrať. Odmietla som.

Nerozprával sa so mnou, pretože som vraj príliš opatrná. Vôbec nebral do úvahy, že domáci asi budú vedieť, o čom hovoria, že sme v horách, ktorých najvyšší vrch, Mt Ossa, má výšku 1617 metrov, ale nie, on vie najlepšie, človek z prímorského mesta, z krajiny, kde najvyšší kopec, Snowdown, má len 1085 metrov, na ktorom bol v lete a pravdepodobne si nepamätá, že napriek tomu musel mať na vrchole rukavice a čiapku, kým dole bolo počasie na plavky. Nech len trucuje. Radšej budem opatrná, ako mŕtva.

 

Jazero Burbury

Na noc sme teda zostali ďaleko od mesta pri jazere Burbury. Vrahovia by sem nemuseli dôjsť.

Bolo tam nádherne. Ticho, pokoj, voda, hory, samota.

Hneď, ako civilizácia zmizne, z ufrflanej ženskej sa stáva najšťastnejší človek na zemi. Môžem ja za to? No môžem? Nevykrývam, keď vidím, že si niekto honil ego na doteraz-ľudskou-existenciou-nepoškvrnených miestach. svoju nadradenosť dokazuje tým, že nechá za sebou napríklad vrecúško od hranolčekov na pláži, od ktorej je Mekáč deväť kilometrov. Akože fakt, kto si dá tú námahu, aby sa doteperil na pláž, kam cesta nevedie,  preliezol cez plot, prešiel asi sto metrov a až teraz jedol pravdepodobne už mŕtve hranolčeky.

Som s Feldekom zajedno:

 

Návrat k prírode, čo Rousseau hlása,

                        spôsobil už nedozerné škody.

                        Ak jestvuje vôbec spása,

                        je ňou iba obrátená trasa:

                        ČLOVEČE! ČÍM ĎALEJ OD PRÍRODY!

(Ľubomír Feldek, Nový Rousseau)

 

 

Teraz najčítanejšie