Denník N

Sú ľudia, ktorí chcú vidieť naozaj dobre; sú ľudia, ktorí sa o to, ako vidia, vôbec nestarajú; no a napokon sú ľudia, ktorí vidia zle

Michal Patarák, fotil Michal Spišák
Michal Patarák, fotil Michal Spišák

Ak má mať príbeh o uzdravení slepého nejaký aktuálny zmysel, musí byť o nás, o tom, akí sme aj dnes

Nedeľa 31. marec 2019 – Evanjelium podľa Jána – Jn 9, 1. 6-9. 13-17. 34-38

Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.

Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“

Jedni tvrdili: „Je to on.“

Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“

On vravel: „Ja som to.“

Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“

Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa.

Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“

Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.

Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“

On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“

Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“

On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu.

Michal Patarák

Slepý vedie slepého

V príbehu o uzdravení slepého od narodenia sa ako škriatok podvratne trepoce karikatúra inštitucionálnej pravdy, ktorá je formálna, dogmatická a uzavretá skutočnému životu. Skrytý vtip karikatúry spočíva v tom, že slepec, ktorý od narodenia nevidí, ktorý je podľa oficiálneho teologického naratívu za hriechy svojich rodičov potrestaný Bohom alebo ktorý sa dokonca celý v hriechu narodil, odrazu vidí, kým predstavitelia inštitucionálne viazanej teológie, ktorí zrak majú, sú vlastne slepí a vo svojej slepote aj dobrovoľne ostávajú. Nie je to žiadny paradox. Je to brilantná analýza.

Problém dobrého zraku

Sú ľudia, ktorí chcú vidieť naozaj dobre. Snažia sa porozumieť tým, ktorých majú pred sebou a exupérovsky či pascalovsky hľadia na svet srdcom. Možno sem patria aj rôzni idealisti, tvrdohlavci, mystici a blázni, ktorí vždy všetko videli trochu inak ako väčšina. Nikdy však zrejme neplatilo, že je to práve väčšina, čo vidí správne.

Sú ľudia, ktorí sa o to, ako vidia veci, vôbec nestarajú. Masa indiferentných, ktorí sa topia v každodenných starostiach a poučiť sa od poľných ľalií alebo vtákov na oblohe im pripadá nielen detinské a nerozumné, ale doslova bláznivé. Nejde ani tak o slepotu ako krátkozrakosť. Títo jedinci totiž ani nechcú vidieť do diaľky, stačí im poznať to, čo sa ich bezprostredne týka.

No a napokon sú ľudia, ktorí vidia zle. Nesprávne chápu okolnosti, v ktorých sa nachádza človek oproti nim, nechápu spoločenské súvislosti problému, pred ktorým stoja, nevedia dešifrovať znamenia časov (σημεῖα τῶν καιρῶν), ktoré sú vždy iné, tak, ako aj časy, ktoré ich prinášajú.

Ladenie tej správnej frekvencie

Oko je tu vlastne rozumom, vitálne orientovaným intelektom, schopnosťou preniknúť do podstaty javov, a ak chcete, aj vzácnym darom. Nie každý je v tomto zmysle nadaný. No aj ten, kto nie je, môže pochopiť, ak má uši na počúvanie. Biblickým orgánom pochopenia alebo správneho uchopenia problému je teda aj ucho. Je to záležitosť akéhosi vyladenia zmyslov na správnu frekvenciu pravdy. Niekedy totiž stačí naozaj iba preladiť stanicu a odrazu už vidíme a počujeme.

Ak nemáte dobre naladené, môže to byť Váš problém. Ak nemáte dobre naladené, ale druhým hovoríte, že práve toto je tá správna stanica, problém už nie je len Váš. Ak ste však v autoritatívnej pozícii, ktorej sa už z povahy veci viacej naslúcha, a Vaše nesprávne videnie vykresľujete ľudu ako svetlo, stáva sa to problémom nás všetkých.

Ak má mať príbeh o uzdravení slepého nejaký aktuálny zmysel, musí byť o nás, o tom, akí sme aj dnes. Nemôže to byť len text o tom, čo sa podľa niekoho niekde dávno stalo. Našťastie, psychológia tohto príbehu nie je skrytá v nejakých šifrách. V skutočnosti preráža z každej vety, v skutočnosti je vlastne celý príbeh koncipovaný tak, aby čitateľ hneď vedel, na ktorej strane je pravda.

Kresťanstvo v štyroch zrnkách prachu

S veľkým znechutením sledujem sloganové šírenie kresťanstva naprieč našou krajinou a jej politickým spektrom. Kresťania sú zrazu aj tí, čo kričia, tí, čo sa nevedia vyjadriť k tomu, či holokaust bol alebo nebol, tí, čo sa priamo podieľali na mečiarokracii a teraz vstávajú z politických hrobov, sú odrazu zelení, hnedí aj červení, a dokonca sme boli aj svedkami zázračnej konverzie v priebehu jednej noci a ako kresťana nazývame človeka, ktorý má problém vôbec vymenovať Božie prikázania. Stačí mu pritom fotka s pápežom kdesi za nedeľným rezňom.

Uvedomujem si, že verzií veci, ktorú označujeme za kresťanstvo, je niekoľko. Ale je rozdiel medzi jeho legitímnymi prúdmi a medzi ich lacnou propagandistickou deformáciou. A aby toho nebolo dosť, kresťanstvo nám pri takejto explózii vlastne implodovalo a scvrklo sa na pár tém, ako je rodová „ideológia“, LGBTI komunita, zákon proti interrupciám a islamskí migranti. Je to úbohá redukcia na štyri zrnká, ktoré dokonca nedokážeme ani správne vidieť. A s mikroskopom sa už obťažuje len málokto.

Inštitucionálna slepota a klapky na očiach autorít

„Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech ostáva.“

Tu sa odhaľuje majstrovstvo Ježišovej podvratnej činnosti na jeho partizánskej misii medzi teológmi. Na začiatku príbehu hovorí o tom, že slepota od narodenia nie je spôsobená hriechom. Tak je to vlastne so všetkým, s čím sa narodíme alebo ako sa narodíme. Súdobí teológovia sa však k slepému správajú ako k tomu najväčšiemu hriešnikovi. Jeho predchádzajúca slepota je derivátom hriechu a dôvodom na to, aby mu neverili, i keď už bol uzdravený. Zároveň je dôvodom na to, aby neverili a neuverili ani tomu, kto ho uzdravil. Prečo by niekto uzdravoval v deň, v ktorý sa nemá vykonávať žiadna väčšia činnosť? Prečo by vlastne niekto uzdravoval tak odporného hriešnika? To by mohol urobiť naozaj len pomätenec. Ďalšou takouto dedukciou naši teológovia teda napokon došli k tomu, že uzdravený bol zlý a ten, čo uzdravil, tiež. Samotný dej uzdravenia bol narušením ich nehybnej vízie reality, rozdelenej do malých a presných kategórií, do dierok na holubníku, do ktorých by sa mal vpratať celý svet. Uzdravenie bolo zlom. Práve takéto skostnatené videnie vecí označuje Ježiš za zlo, navyše obzvlášť perverzné, pretože je vydávané za dobro.

Presne o takomto dobre vidím dnes rozprávať kazateľa, ktorý má vztýčený ukazovák. O takomto nejakom dobre a odporúčaní k tej správnej voľbe vidím hovoriť človeka s berlou. Cítim z toho bolesť. A vidím, ako sa nízko položené mraky blížia ku každému z nás. Sú to znamenia časov.

 

Diskusia pokračuje na Facebooku

seriáli komentárovliturgickým čítaniam používame tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší fundovanou teológiou a rád by sa trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.
Autori Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku. Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.