Zuzka, ideš!

Aby sme pochopili, že „prečo Čaputová“ treba sa vrátiť prinajmenej do
čias, kedy sa začalo ukazovať, že veľké vzopätie volieb 1998, ten tzv. reparát Novembra, zradili jeho politické elity. Bol som vtedy strojcom a po voľbách aj poslancom  SDK. Keď som ale zistil, že Dzurinda odsunul iba Mečiara, nie mečiarizmus, verejne som sa tomu vzoprel. Ale mnohí ma zakríkali : nemôžeme ho kritizovať, inak sa vráti Mečiar. Aj intelektuáli a novinári…

Lenže korupčné praktiky Mečiara sa v prostredí demokratov šírili ako nákazlivá nemoc.  Korumpoval ich , aby ich ovládol a zlúčil. V stranách začalo čosi ako inverzná selekcia: namiesto aby strany odvolávali tých svojich nominatov, čo zlyhali, zbavovali sa tých druhých, čo korupciu kritizovali.

Tretí sektor do politiky

Demokracia  výlučne v réžii politických strán priniesla množstvo problémov (napr. stranícke nominácie, korupciu, partokraciu).  Podnikol som vtedy prvý pokus dostať do politiky nestraníckych ľudí a odborníkov. Mali vzísť z tretieho sektora. Ten  prvý pokus  sa udial vo voľbách  r. 2002 (občianska kandidátka DS-DÚ).

Ale zasiahla chobotnica kšeftov a politickej korupcie: štatutár za DS náhle stiahol (za odmenu) našu kandidátku a s ňou aj občianskych aktivistov. Stiahol tým aj J.Langoša a mňa. Špinavosť? Žiaľ, demokratické média ho ešte aj pochválili. Vraj sa treba naučiť voliť menšie zlo, lebo tak to je normálne. Inak Mečiar.

Roky menšieho zla

Ale záznam akcie Gorila (z doby druhej Dzurindovej vlády), aj vražda Jána a Martiny (z doby tretej Ficovej vlády) , plus množstvo  afér týchto garnitúr  dokazujú, že sme mali pravdu my, čo sme odmietali  filozofiu menšieho zla. Povrdilo sa rokmi, že ak pustíš k moci menšie zlo, nestane sa z neho dobro, ale  iba ak väčšie zlo. Dnes už nemusíme zatĺkať , že Dzurindova garnitúra zradila dôveru  voličov z r. 1998. A že  hodnoty, o ktorých zanietene rečnila, iba predstierala.

Dôsledky

V  tejto dobe začali strany postkomunistov aj strany dzurindovcov ohradzovať svoju moc vysokým plotom  bariér z peňazí : kto nemal veľké peniaze, nemohol preraziť do politiky. Začala nadvláda peňazí oligarchov v politike, zahryzli sa aj do médií.

Nepíšem to rád, ale počas svojej druhej vlády prešiel M.Dzurinda (a spol) de facto na druhú stranu pomyselnej ponovembrovej línie zákopov. Začalo to reprízou  zneužitia SIS   a nakoniec „nakupoval“ poslancov od toho  istého Mečiara,  boj s ktorým ho kedysi vyniesol na vrchol moci. Zrada voličov „reparátu Novembra“ z volieb 1998 bola tým dokonaná. Pod koberec neboli zametené už iba komunistické, ale aj mečiarovské a slotovské zločiny … a nie iba to, vlastne sa na ne nadväzovalo. Preto mohli byť na čele Generálnej prokuratúry , polície , SIS (atď. atď.) iba ochrancovia biznisov straníckej mafie, z ktorej sa v tých rokoch stala štátna mafia. Tzn. že už prestala byť niečím oddeleným (hoci prisatým) od štátu – ale presiakla štát . Stala sa ním.

Kríza najdôležitejšej demokratickej inštitúcie, strán.

Slovenský pokus vytvoriť politickú scénu , ktora mala garantovať trvalú udržateľnosť hodnôt slobody a demokracie, definovaných počas  Nežnej revolúcie, sa po  r. 2002  ocitol na okraji priepasti. Keby demokraciu ničilo  iba pôsobenie strán bývalých komunistov, odolala by. Ale  korupčné aféry druhej Dzurindovej koalície  rozkladali demokratov zvnútra. Nejeden z regionálnych „modrých“ si v tej dobe povedal, že ak sa dá teraz nabaliť, tak kto, ak nie ja? A kedy, ak nie teraz?

Keď ale na morálnom úpadku Dzurindovej garnitúry chcelo voličsky „zarobiť“ KDH, nezaútočilo na jej kšefty (sami sa ich totiž zúčastňovali), ale prišli s požiadavkou „zákona o výhrade vo svedomí“. KDH sa hodila – opäť raz –    cirkevná agenda. Ale hoci KDH rozbilo druhú Dzurindovu vládu,  išlo do vopred prehraných predčasných volieb (2006).

Bol to mocenský kalkul Hrušovského, chystajúceho už vtedy  prechod KDH na druhú stranu,  ku SMERu? Áno, svedčia čelní politici KDH (F.Mikloško, V.Palko, J.Minárik, atď).  Ak to bolo tak,  Hrušovskému plán nevyšiel. Po voľbách 2006   Fico  k moci nevrátil Hrušovského,  ale svojich krstných:  Mečiara a Slotu. Akoby sa mali zopakovať  potupy Gálovej garnitúry  z 90. rokov : za tichú podporu komunistov dostal Hrušovský a jeho KDH iba hlasnú facku.  S tým rozdielom, že  v rokoch 2006-10 sa už demokratické sily nedokázali  zjednotiť voči Ficovi tak, ako sa dokázali v r. 1998, voči Mečiarovi. Česť výnimkám, ale demokratickí lídri si za Fica I. (2006-2010) naháňali  stranícke  záujmy a  kšefty. Niektorí  začali byť  vydierateľní.

Aktívnych obrancov  demokratickej línie, verných víziám a  hodnotám z r.1989, ostalo v dobe po voľbách 2006 ako šafránu. A práve z tej  doby mi ostala  fotka so Zuzkou Čaputovou, ktorú som priložil ku tomuto textu.  Sme na nej  po vystúpení na tribúne, pri proteste voči nelegálnej pezinskej skládke. Všetci sa na nej usmievame, ale nedajte sa zmiasť,  uvedomovali sme si vtedy, že  budúcnosť slušných ľudí   vyzerá na Slovensku dosť čierne. Už  boli zabudnuté  voľby 1998, ten reparát Novembra, ktorý tak báječne zvládli slovenskí voliči (účasť vyše 84%!). Ich úžasné vzopätie potopila chamtivosť a malosť protimečiarovskej garnitúry. V  r. 2008 už to  bolo preč…

Posledná šanca „modrej“

Po zlyhaniach  druhej Dzurindovej vláde  ľudia prestávali veriť v politiku a politikov.  Tu sú korene  voličskej frustrácie, utekajúcich v nasledujúcich rokoch od demokracie až ku neofašizmu!

Po voľbách r. 2010 ale svitla ešte posledná „modrá“ nádej. Dúfali sme vtedy všetci, že ak sa do čela vlády dostala – hoci aj nedopatrením – slušná politička, profesorka  Iveta Radičová , udrží šíky korupčníkov SDKÚ na uzde a zavráti  „modrých“ ku pôvodným hodnotám a cieľom. Bolo ale neskoro. Strany sa už zavrátiť nedali. Naopak, „zavrátili“ premiérku Radičovú. Do 14 mesiacov jej vykrútili krkom (pod zámienkou akéhosi eurovalu. Ozaj,  kto  ešte vie, čo to bolo? Možno iba R. Sulík, ktorý  starým intrigánom naletel).

Voľby 2012

Pred voľbami 2012 sa zdalo, že hlas, čo by ešte pripomínal nekšeftárske a nemafiánske poslanie politiky už v tých voľbách nezaznie. Aby sa to nestalo, zopakoval som – hoci bez nádeje na úspech (neskorý štart, nedostatok peňazí) – ponuku kandidátky občianskych aktivistov (občianska kandidátka Zmeny zdola). Ale  neprešli sme.

Od r. 2012 zavládol Fico, a vystačil si  sám. Stranám pravice sklapli zuby – Fico ich do vlády nepotreboval. Ostali iba lavičkou  náhradníkov,  stádočkom vydierateľných politikov (nahrávka Gorila – ako vidíme, žila svoj temný život cez Kočnerov a iné trezory). Zrejme preto nerobili Ficovi  žiadnu skutočnú opozíciu, ale iba nudné pozadie.

Od pádu Radičovej bolo bystrejším hlavám jasné, že situácia je spolarizovaná na ochráncov straníckej korupcie a jej odporcov. Hlavnými jej strojcami  boli sily vygenerované komunistickou rodovou líniou (KSČ-KSS-SDĽ-ZRS-SOP-SMER) a jej odnožou, vytvorenou  kedysi po revolúcii bývalými komunistami , čo vsadili na  nacionalizmus (SNS, HZDS). Strany opozície, to boli už iba  zdecimované zvyšky  modrých (Fígeľove KDH, Dzurindova SDKU, Bugárov Most-Híd).  Už  neboli odporcami Ficovho (tzn. vylepšeného Mečiarovho) systému, ale jeho pobočkou.

Voľby 2016

Voličov  poznanie , plynúce z  udalostí okolo pádu Radičovej vlády, zdeptalo. Pochopili, ako ich klamali Ficovci , aj ich opoziční komplici. Žiaľ, mnohým sa v tej dobe spolu so štandadnými stranami zhnusila aj štandardná demokracia. To je cena za zradu demokratov.

Dôsledkom toho mnohí frustrovaní voliči vsadili  radšej na Kotlebovcov  a iných xenofóbnych populistov. Strany niekdajšej štandardnej pravice sa buď prepadli, alebo – ak ich voliči ešte  vzali na milosť  (ako Bugárov Most-Híd) –  dali sa už otvorene do služieb SMERu a SNS.  Tento  raz sa Ficovi hodili… Zhltol a požul aj jednu z napohľad nádejných pravicových  strán, ktorú založili odídenci z SDKÚ a KDH, stranu Sieť. To , ako sa táto strana  nechala použiť a zneužiť R.Ficom, to šokovalo najmä mladšie ročníky demokratického voličstva, ktoré si práve od nej sľubovali generačnú zmenu.

Po voľbách 2016 zažili  všetci demokratickí voliči  šok z chovania Mostu-Híd a Siete, ale aj pre nástup fašistov do NRSR. Fašizoidní  politici sa nevyskytli v slovenskej politike od r. 1945!   Z obhájcov  Západu , slobody a  demokracie ostalo iba OĽaNO a SAS. Pred nimi stála  po voľbách 2016 dilema, ako ďalej po  volebnom prepade KDH a SDKÚ, ale aj po secesii  Siete a Mostu?

Opoziční demokrati disponovali po voľbách 2016 v NRSR  len  cca 40 poslancami. Takže  nemohli presadiť vlastne nič.  Zvyšok zo 150 poslancov ovládala Ficova koalícia SMER-SNS-Most (vyše 80 poslancov). A ešte tam boli poslanci xenofóbnych populistov  a fašistov. Navonok kritici SMERu, v skutočnosti ich rezerva.

Ešte po žiadnych slovenských  voľbách neukázalo zloženie  Národnej rady taký  ponurý obraz slovenskej politiky, ako po voľbách 2016.  Obhajcovia   liberálno-demokratického režimu nemohli  ani pri najväčšej snahe  rátať s  viac než tretinou snemovne. Stáli sme na dne kráteru po dopade veľkého meteoru,  v zúfalej situácii , pri ktorej sa ľudovo hovorieva : buď   skapeš, alebo ožiješ.

Vďaka ponuke OĽaNO som sa po voľbách 2016 ocitol, ako predstaviteľ mimoparlamentnej strany Zmena zdola,  v tomto  biednom, ba najbiednejšom slovenskom parlamente. To sa dalo rozchodiť iba aktivitou.

Začali sme fakt zdola

Na jar po voľbách sme začali práve tam, kde začala politika v novembri 89 : na ulici. Zvolávali sme protesty na Námestie SNP, a potom, počas  jarných a letných  mesiacov 2016 rovno  pred byt R.Fica  v komplexe Bonaparte.

Okamžite bolo cítiť, že sme trafili do čierneho. Zásluhu za toto vzopätie má Igor Matovič. Nebyť jeho energie, opozícia by možno  ostala  po voľbách 2016 rovnako zaskočená a mimo hry, ako ostala demokratická verejnosť. Ale naše demonštrácie  pred Bonaparte niečo rozhýbali. Zmobilizovalo sa veľa ľudí, ale dosť bolo takých  – aj spomedzi demokratov –  čo si klopali na čelo. Naša  požiadavka, aby  odišli Fico a Kaliňák,  sa v povolebnom prostredí považovala za utopickú. Kritizovala ju ešte aj demokraticky orientovaná tlač. Ale neprestali sme. Opäť sme sa striedali na jednej tribúne s Milanom Kňažkom, s Milanom Markovičom  a ďalšími dlhoročnými obráncami slušnosti, slobody a demokracie.

Fico a jeho ľudia sa vtedy, po voľbách 2016, ešte nebáli pouličných protestov, ani médií  a parlamentnej  opozície.  Tú priškrtili  náhubkovým zákonom a média, tie naďalej  skupovali oligarchovia (na rad sa mala dostať Markíza) . Bugárov Most zradil ešte raz : nielen že dal podporu vláde  R. Fica, ale po vstupe do jeho koalície  nenaštrbil  systém „našich ľudí“. Možno iba doplnil ich denné úlohy o nejaké  vlastné kšeftíky.

Medzi šašami

Ficova kolalícia onálepkovala opozičných kritikov ako  šašov a bláznov… a to sprvu  aj zaberalo. Však ak na Slovensku  skáčete voči takejto mocenskej  prevahe, ľudia vo vás začnú vidieť čudáka.  Taká je tu tradícia… A tak sa mohol R.Fico sprvu z kritikov  vysmievať  a označovať nás, opozičných demokratov za blúznivcov, akési posledné  trosky, čo ešte plávali na hladine po stroskotaní „modrých“. S demokraciou to v tých rokoch išlo  od desiatich ku piatim aj v okolitých štátoch V4.

Prelom

Prelomom sa stala vražda Jána a Martiny. Teraz vidíme, že  nie iba pre nás, ale možno aj pre celý región. Od tej  vraždy sa zmobilizovali demokratickí politici, médiá, aj občianska spoločnosť. Slovensko si začal všímať svet. Novinári sa zomkli a idú za  odhalením vraždiacej mafie, dokonca aj vtedy, ak robia  v médiách patriacich skorumpovaným a korumpujúcim oligarchom.  Fico v sebaobrane urobil vládnu  rošádu a skúša sa nachystať na zlé časy. Opevnil sa, zjednocujúc nie iba kolíciu, ale  všetkých odporcov slobody a demokracie. Len si pozrite včerajšie hlasovania v NRSR : opäť sa potvrdilo, že chradnúca Ficova  kolalícia sa spája  s neofašistami a populistami. Spolu dosiahli ústavnú väčšinu.

Naša res publica je na tom tak zle, ako hádam nebola ani za Mečiara.  Tentoraz  čelíme stranám bývalých komunistov , posilnených podporou oligarchov, ktorým odovzdali štát. Čelíme tiež sofistikovanejšiemu  ruskému útoku (hybridnému), ako bol ten z r.68. Prežívame dopady dlhoročnej kampane za  odtrhnutie  Slovenska  od Západu, najnovšie už nie cez lacné strašenie imigrantami, ale cez iracionálny , ale na širokom fronte pripravený  tzv. boj kresťanstva  s liberalizmom.

Toto ohrozenie Slovenska by sa nemalo podceniť. Rusom , fašistom aj domácim odporcom demokracie opäť raz naleteli predstavitelia  RKC (ako kedysi naleteli Mečiarovi). To ohrozuje ich dôveryhodnosť, a rozbíja  kresťansko-demokratické voličstvo. Opäť raz to vyzerá, akoby sme zabudli odkiaľ a kam to vlastne kráčame.

To je  situácia, do ktorej vkročila  jedna mladá žena. Vzišla z  občianskeho  sektora. Potvrdila sa  vízia,  že ozdravenie politiky zdegenerovanej za Mečiara a nevyliečenej za Dzurindu (ešte menej za Fica) môže a musí  vzísť  z komunity treťosektorových ľudí, alebo slušných ľudí zo  samosprávy.

Zuzana Čaputová má vo svojom  životopise obe tieto prostredia.   Urobila správny  krok,  v správny moment – a dala sa do boja.  Dnes je deň D : môžeme ju poslať do prezidentského paláca a napísať tak ďalšiu kapitolu slovenského príbehu.  Voľbou Zuzny Čaputovej nemáme definitívne vyhraté, ale posilníme  protiváhu voči mafii. Ale ešte dôležitejšie je, že si tým vrátime nádej a vôľu ísť opäť za víziou slušnej republiky. O tej vízii si  komunisti a fašisti myslia, že je už totálne udupaná a pochovaná. Ale nie je!

Zuzka , ideš!