Keď vedenie SNS argumentuje proti prijatiu stomiliónov dolárov americkej pomoci na modernizáciu našich vojenských letísk, tak používa aj argument o roku 1968. Vraj akceptovaním tejto pomoci budeme automaticky súhlasiť s umiestnením amerických vojsk pod Tatrami. Už na prvé počutie je to číry nezmysel: v 1968 nás Moskva a okolití komunistickí „spojenci“ z Varšavskej zmluvy zákerne vojensky napadli kvôli tomu, že sa báli nášho vnútropolitického vývoja, mali strach z demokratizačného procesu v Bratislave a Prahe. A následná vyše 20-ročná okupácia (alebo ako sa tomu eufemisticky hovorilo „pobyt“ Sovietskej armády) nás stála obrovské finančné zdroje a spôsobila doteraz nezlikvidované škody na našom majetku a našej prírode. Prirovnávať to k finančnej pomoci aktuálneho spojenca na modernizáciu našej strategickej vojenskej infraštruktúry je úplne nemiestne.

Mimochodom, zásadný rozdiel medzi vtedajším aj terajším Kremľom na jednej strane, a Bielym domom na strane druhej je v tom, že Kremeľ vtedy aj dnes sa nerozpakuje svojich najbližších spojencov vojensky napadnúť, ak sa mu nepáči ich vnútorná politika a dokonca zabrať aj ich územie. Američania na svojich spojencov vojensky neútočia a neokupujú ich územia.

Zaujímavým momentom vo vzťahu k postoju SNS je aj to, že ovládajúc Ministerstvo obrany, nedávno do vlády predložila návrh na predĺženie zmluvy s ruským MIGom. Vláda jej schválením súčasne súhlasila s pobytom ruských leteckých špecialistov na letisku Sliač. Takže, kým tu SNS ale aj premiér Peter Pellegrini, a s nimi celá slovenská politická elita, diskutuje o primeranosti ponuky Američanov a o ich možnej (!!) aj fyzickej prítomnosti, tak nám priamo na letisku Sliač už roky pôsobia ruskí „špecialisti“. História nám ukazuje – aj tá nedávna na Ukrajine, že ruskí „špecialisti“ ak treba, tak sa nezaoberajú len údržbou zastaranej a poruchovej vojenskej techniky.

Ak už máme diskusiu o americkej finančnej pomoci k niečomu prirovnať, núka sa tu istá paralela s povojnovými rokmi  1946 a 1947. Vtedy vlády európskych štátov, ktoré boli poničené druhou svetovou vojnou, dostali od Washingtonu návrh masívnej hospodárskej pomoci známy pod označením Marshallov plán. Vtedy ešte demokratické Československo dostalo tiež túto nesmierne výhodnú ponuku, ktorej jedinou podmienkou bolo dodržiavanie demokratických pravidiel. Avšak Moskva, cez svojich komunistických spojencov a agentov vo vláde zabránila, aby s touto pomocou Praha súhlasila. Namiesto toho Stalin presadil v kritickom roku 1947 svoju potravinovú pomoc, čo mimochodom stálo životy státisícov ukrajinských ale aj ruských roľníkov, ktorí opäť hynuli hladom. Bol to jeden zo zlomových momentov, ktorý rozhodol o tom, že krehká povojnová demokracia sa v Prahe a Bratislave definitívne zrútila a celá naša krajina sa ocitla na východnej strane Železnej opony pod nadvládou Kremľa. Nasledovala kolektivizácia, zoštátnenie majetkov, justičné vraždy a komunistické koncentráky, zatváranie kláštorov a prenasledovanie cirkví a celkový spoločenský a hospodársky úpadok.

Toto je hlavným zmyslom diskusie o americkej finančnej pomoci. A nielen o nej, ale aj nasledujúceho súboja o charakter našej krajiny, ktorý vyvrcholí parlamentnými voľbami.