Spomienka na „básnika prírody“

Rok 2019 dostal už pri svojom zrode do vienka niekoľko významných a pamiatke hodných jubileí. V historickom a kultúrnom povedomí spoločnosti je v tomto roku svojim významom a odkazom dôležitá spomienka na 100. výročie úmrtia jedného z najvýznamnejších postáv európskeho maliarstva na prelome 19. a 20. storočia, Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919). Jeho zaujímavý a v mnohých ohľadoch aj nekonvenčný, atypický, no inšpirujúci život bol bytostne spätý aj s priestormi renesančného kaštieľa v Strážkach.

Barón Mednyánszky predstavoval mimoriadne komplikovanú osobnosť. Mal skôr melancholickú  povahu a bol mimoriadne zdržanlivým, uzavretým a hanblivým človekom, v ktorom sa odohrávali obrovské vášne. Rovnako ho možno opísať ako citlivého, chápavého a sociálne založeného človeka, ktorý intenzívne prežíval nielen udalosti, ale aj cele dianie okolo seba. S neoblomnou zaťatosťou nasledoval svoje presvedčenie, videl veci zo svojho uhľa pohľadu a žil svoj život navzdory zaužívaným zvyklostiam a prázdnym konvenciám.

Narodil sa 23. apríla 1852 v dome č. 5 na námestí v Beckove, v hornouhorskej aristokratickej rodine Eduarda Mednyánszkeho a Anny Márie, rod. Szirmayovej. Do kaštieľa v Strážkach sa rodina presťahovala pravdepodobne v rokoch 1861 – 1862. V Strážkach strávil mladý barón najšťastnejšie detské roky. V tomto období bol pomerne izolovaný od bežného detstva, ku ktorému patrili aj miestny čeľadníci, kočiši a vidiečania. V Strážkach si vytvoril vzťah k dedinským ľuďom, u ktorých obdivoval ich silu a vitalitu. Už v ranom veku sa u neho prejavili prvé náznaky výtvarného talentu, ktorý mu bolo umožnené zdokonalovať aj v európsky významných a vyhľadávaných kultúrnych centrách (Mníchov, Paríž).

Prvá svetová vojna ho zastihla vo Viedni. Ako 62 – ročný sa dobrovoľne prihlásil na vojenskú službu a na frontoch pôsobil ako poľný maliar a korešpondent (pre Budapesti Hírlap). Zachytil nielen hrôzy vojny, ale aj bežný život v táboroch a zákopoch. Spomienky jeho sestry uvádzajú, že „Jeho umenie rástlo úmerne s jeho vekom, neupadalo, ba skôr naopak – rozvíjalo sa. Už nemal technické ťažkosti. Výstavy boli plné jeho vojnových malieb, boli to samé majstrovské diela.“ Strádanie najmä na talianskom fronte, a dlhé roky trvajúce neľudské útrapy podlomili jeho zdravie. Na jeseň 1917 na talianskom fronte vážne ochorel a musel sa vrátiť späť do Viedne. Po nedostatočnom zotavení začal horúčkovito maľovať, až kým nedostal druhú porážku a iné vážne choroby. Na jar 1918 poslednýkrát navštívil Strážky, aby sa zotavil z útrap vojny. Zo spomienok umelcovej sestry sa dozvedáme, že ešte na  jar „podnikal dlhé prechádzky, tešil sa z prebúdzania prírody, kreslil a maľoval pestrofarebné máje a Tatry z okraja tunajšieho lesa“. Následne odišiel do Budapešti a Viedne, kde po dlhej chorobe 17. apríla 1919 v byte svojho priateľa, maliara Gyulu Klábera zomrel. Pochovali ho o dva dni na to, v nedeľu o tretej popoludní, na 66. parcele verejného viedenského cintorína Zentralfriedhof. V roku 1966 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Budapešti.

Nepripomíname si však iba výnimočnú osobnosť európskeho výtvarného umenia. Jeho dochované denníkové záznamy nám umožnili nahliadnuť do vnútorného sveta mimoriadneho človeka, ktorý dokázal nesmierne trpieť i milovať, uvedomoval si ťarchu nekonvenčných životných situácií, napriek tomu ich vyhľadával a intenzívne prežíval. Objavoval dokonalú krásu v naoko bežných veciach a javoch – v rozkvitnutom čerešňovom kvete, v mrakoch a tieňoch pred búrkou.

Napriek jeho nespútanej láske k cestovaniu nikdy nezabudol na svoj „strážsky domov“, kde sa dodnes nachádza v slovenských podmienkach najväčšia stála expozícia jeho diel. Diel, ktoré sú vďaka stovkám použitých farebných odtieňov stále pôsobivo živé a reálne.

Česť jeho pamiatke!