S akou samosprávou komunikuje ministerka Matečná?

„Samospráva“ je inak povedané organizácia, ktorá je nezávislá od štátneho rozpočtu, a teda má vlastné finančné zdroje a spravuje a využíva ich podľa vlastných pravidiel. Aj pre túto slobodu sa v samosprávnych organizáciách združujú napríklad podnikatelia, ktorých spája spoločný cieľ a svojimi aktivitami sa usilujú ho dosiahnuť. Nie raz ide práve o dialóg so štátnymi inštitúciami, ktoré majú moc a možnosti situáciu ovplyvniť. Potiaľto je snáď o čosi dlhší úvod zrozumiteľný.

Čo mi však nie je jasné je skutočnosť, prečo sa na Slovensku niektoré samosprávy nechávajú financovať zo štátneho rozpočtu a pritom sa ďalej tvária ako nezávislé? Veď aj staré slovenské porekadlo káže „koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!“.

Otázka by však mohla byť položená aj z druhej strany. Asi takto – prečo by mal štát financovať samosprávu?  Prečo by niektoré z ministerstiev podporilo v zásade svojho oponenta, ktorého hlavnou úlohou je hájiť záujmy svojich členov, čo často znamená aj pripomienkovať a napádať vládne návrhy zákonov a opatrení? Azda preto, že obe strany obhajujú tých istých podnikateľov?

Názor si urobte sami. Stačí len sledovať, ako sa pani ministerka Matečná bojí osobného stretu so zástupcami protestujúcich malých farmárov, no na strane druhej veľmi rada a pravidelne zasadá za rokovací stôl so zástupcami Rady poľnohospodárskych a potravinárskych samospráv.

Dnes (1.4. 2019) na tlačovej besede po rokovaní ministerka konštatovala, že spomínaná Rada zastupuje roľníkov hospodáriacich na asi 80% poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Toto číslo považujem za – mierne povedané – prestrelené. Bolo by možno vhodné nazrieť do metodiky zisťovania reprezentatívnosti a počet hektárov členských subjektov v komorách a zväzoch. Doba silných samosprávnych organizácií je už, zdá sa, za nami a mnohé zaznamenávajú odliv členov, a tým aj príspevkov. Zrejme aj preto sa zúfalo snažia udržať si zvyšných členov a vzbudiť dojem silného vplyvu na vládnu politiku. No zdá sa, že nateraz iba poslušne „papkajú“ to, čo im ministerstvo podá na nazdobených tanierikoch.

V konečnom dôsledku je toto „partnerstvo“ ministerstiev a samospráv osožné obom stranám. Vláda sa môže tváriť, že komunikuje s väčšinou zástupcov praxe. Tej „slušnej“, samozrejme. A samosprávy za to získajú nejaké to euro na svoje „nezávislé“ aktivity (napríklad na „vysoko odbornú“ konferenciu s prezidentským kandidátom pred voľbami). Tento prístup nie je ničím novým, samozrejme. A tiež nehovoríme iba o rezorte poľnohospodárstva a lesníctva, však? Nuž, možno si treba položiť otázku – s kým vlastne  komunikuje ministerka? Skutočne má záujem riešiť problémy v agropotravinárstve? Alebo jej postačí, že má to správne „krovie“ na tlačovkách a konferenciách, kde prezentuje svoje „fantastické“ návrhy na zlepšovanie inak katastrofálneho stavu v rezorte?

A propós – nemyslíte si, pani ministerka, že aj ten zvyšok hospodárov podnikajúcich na akože 20% poľnohospodárskej pôdy by si zaslúžilo pozornosť?