Denník N

Ján Kempný – prvá obeť boľševikov alebo Nezabudnime na „nenápadných“ hrdinov!

Dr. Ján Kempný, predtým, než ho pomstychtiví boľševici „zostrelili“, nastavil za necelé tri roky politického pôsobenia štandard verejnej služby veľmi vysoko. Podieľal sa na obnove republiky, pomáhal budovať silnú občiansku stranu, dokázal sa povzniesť na hašterenie, majúc na pamäti „big picture“ keď sa rozhodol pre zotrvanie v DS. To všetko nerobil búchaním do stola, patetickým rečnením, ani okázalými gestami. Len tichou nenápadnou, ale húževnatou prácou. Aj v časoch Fica, Matoviča a Freša ho tak môžeme považovať za vzor poctivej a konštruktívnej demokratickej politiky.

„Treba vyzdvihnúť,  že nejde o proces politický – nie že by boli prenasledovaní a súdom odsúdení ľudia pre ich politickú minulosť, príslušnosť, alebo ako by sa z niektorej strany snažili farizejsky predstierať (..)

„Tento proces bol však politickým procesom v inom, v širšom zmysle. V tom zmysle, že prežívame veľký otriasajúci proces zmien v hosp.-politickom organizovaní ľudskej spoločnosti. Svet sa rozdeľuje na svet vriec peňazí a svet práce, svet so zriadením kapitalistickým a na svet so zriadením socialistickým. (…)

A je samozrejmé, že v štátoch, kde táto premena zriadenia prebieha, kde bola nastúpená cesta ku socializmu, že zvyšky bývalej. vládnucej kapitalistickej triedy nevzdali sa a nevzdávajú sa svojich pozícii bez boja!“

 

Takto znie výňatok z rozsudku, ktorý vyniesol Štátny súd v Bratislave 15. mája 1948  v trestnej veci proti Milošovi Bugárovi a spol. – celkovo išlo o 14 rozsudkov nad ľuďmi nekomunistickej orientácie, najmä z prostredia Demokratickej strany, v rozpätí 3 mesiace až 7 rokov. Obvinenia boli založené na navzájom nesúvisiacich kauzách, ktoré vykonštruovali bezpečnostné zložky pod vplyvom komunistov, a „šokujúcich“ odhaleniach, o ktorých už niekoľko mesiacov s fanatickou zanietenosťou informovala komunistická odborárska a odbojárska tlač, predovšetkým „Pravda“, „Hlas oslobodených“„Partizán“.  Najvážnejším  bodom obžaloby bola snaha rozbiť Československú republiku v spolupráci s ľudáckym, gardistickým podzemím riadením zo zahraničia (Karol Sidor, Ferdinand Ďurčanský).

Predsedom senátu Štátneho súdu v Bratislave bol Dr. Karel Bedrna, komunistický káder  československého súdnictva, ktorý bol členom senátu aj v procese s Miladou Horákovou. Bedrna tiež predsedal senátu, ktorý v roku 1951 odsúdil troch slovenských biskupov Buzalku, Vojtaššáka a Gojdiča.  Štátny žalobca Dr. Ján Feješ, takisto patril medzi ďalších „boriteľov“ nezávislej justície po roku 1946-48. V už spomenutom procese s tromi biskupmi požadoval trest smrti a v období husákovskej normalizácie sa stal generálnym prokurátorom ČSSR. Celý súdny proces mal prelomovú povahu. Začal sa ešte pred „víťazným februárom“ 1948. Verdikty však boli vynesené už v období komunistickej totality. Zároveň sa stal akousi „šablónou“ pre ďalšie, treba povedať omnoho tvrdšie monsterprocesy 40. a 50. rokov…

Bývalý generálny tajomník Demokratickej strany Ján Kempný bol odsúdený na 6 rokov trestnice, za  „zločin prípravy úkladov proti republike“, čo bol jeden z najprísnejších trestov celého pojednávania. Vo veku 36 rokov, v najlepších rokoch svojho života a s mladou rodinou (Kempného syn Milan mal vtedy 4 roky) sa tak definitívne skončila jeho politická kariéra a zavŕšila sa diskreditácia jeho osoby…

Musíme si však položiť niekoľko otázok…Kto bol Ján Kempný? Prečo ho červení súdruhovia „odstrelili“ ako jedného z prvých politických rivalov vôbec? A prečo by sme ho mali považovať za vzorový príklad poctivej a konštruktívnej verejnej služby, ktorým sa môžeme inšpirovať aj dnes?

 

Technokrat zo Žiliny

Ján Kempný sa narodil v Žiline, v rodine remeselníka – kolára v roku 1912. Vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave, pričom niekoľko semestrov strávil aj na zahraničných univerzitách, vo Viedni a v Dijone, kde sa naučil hovoriť plynulou francúzštinou a nemčinou. Po ukončení štúdií a povinnej vojenskej služby ho podchytili  dvaja významní slovenskí ekonómovia, poslancami slovenského snemu a neskôr organizátori Povstania, Peter Zaťko a Imrich Karvaš. Zaťko naštartoval Kempného profesionálnu kariéru, keď ho v decembri 1938 odporučil do „Zväzu drevárskeho hospodárstva“. Kempný sa postupne stal odborníkom na obchod s drevom, ktoré bolo najmä v čase vojny strategickou hospodárskou surovinou. V roku 1942 ho Imrich Karvaš oslovil s ponukou pracovať ako referent pre drevo v Najvyššom úrade pre zásobovanie (NUZ). Problematike lesného hospodárstva sa pritom Kempný venoval celý život.

Ján Kempný s manželkou Jaroslavou, cca 1940. Zdroj: Archív Milana Kempného

„Ľudák“ pro forma

Ako hlboko veriaci katolík autonomistického (ale československého) zmýšľania, sa už ako študent angažuje v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), dokonca sa v roku 1933 stal jeho predsedom. ÚSKŠ bol inkubátor mladých politických kádrov, ktorí sa neskoršie plynule realizovali najmä v ľudáckom hnutí. Už  tomto období Kempný aktívne sleduje politické dianie, no skôr len ako pozorovateľ, nie priamy účastník. Počas 1. Slovenskej republiky bol síce členom HSĽS, ale nepôsobil v žiadnych politických funkciách a venoval sa len odbornej problematike lesného hospodárstva. V roku 1943 zastupoval slovenskú stranu pri obchodných rokovaniach so Švajčiarmi, čo malo ležať v žalúdku ministrovi vnútra Šaňovi Machovi, keďže Kempného považoval za politicky nespoľahlivú osobu. Dokonca podľa vlastných slov komunikoval aj s Jánom Ursínym, jedným z hlavných predstaviteľov odboja a neskôr zakladateľom Demokratickej strany.

Bolo tak len prirodzené, že po obnovení ČSR, sa v auguste 1945 na základe ponuky predsedu SNR Jozefa Lettricha, sa Kempný stáva poslancom Dočasného národného zhromaždenia (DNZ) za Demokratickú stranu. Tento výber bol pochopiteľný. DS ako jedna z dvoch dominantných strán na Slovensku, hľadala konštruktívne a praxou odskúšané kádre, ktoré mali participovať na obnove vojnou zničenej krajiny. Zároveň potrebovali pred blížiacimi sa voľbami zjednotiť nekomunistické voličstvo, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť, ktorá hrala v rozhodovaní obyvateľstva stále dôležitú úlohu. Tu však nastal  problém, keďže väčšina lídrov DS pochádzalo z luteránskeho prostredia (Ursíny, Lettrich, Josko). Katolíci, ktorí mali skúsenosti z riadiacich funkcií prípadne z verejného pôsobenia, boli zväčša politicky nepriechodní, keďže sa angažovali počas Slovenského štátu. Bez ich účasti sa však DS nemohla uchádzať o imidž „catch all party“ a navyše podpora väčšinového katolíckeho obyvateľstva, bez účasti „svojich“ na kandidátke DS, by bola otázna. Preto sa medzi hlavnými predstaviteľmi DS objavili aj ľudia z katolíckeho prostredia, nezaťažení politickou aktivitou počas autoritatívneho ľudáckeho režimu.

 

Človek ktorý spájal…

Je veľmi pravdepodobné, že v normálnych, pokojných časoch, by sa Ján Kempný v politike nerealizoval. Nebol určite „homo politicus“, teda ctižiadostivý človek, ktorý každým pórom nasáva politické dianie, detailne ju sleduje, užíva si verejné angažovanie a presviedčanie ľudí o svojom programe, ako aj aktivity dovnútra, pri rozohrávaní taktických  hier v snahe zvyšovať svoj vplyv a realizovať svoje ambície. Na výkon profesionálnej politickej kariéry mal príliš miernu, introvertnú povahu, bez prehnanej ctižiadosti a márnomyseľnosti (čo si budeme hovoriť, narcizmus a márnomyseľnosť sú vlastnosti, ktoré má väčšina talentovaných politických lídrov). Roky 1945-1948 však neboli „normálnymi“. Naopak, išlo o náročné, bolestivé, prelomové obdobie, keď sa Európa a celý svet len pomaly spamätávali a ozdravovali z vojnovej „opice“. Republiku bolo treba vybudovať prakticky od základov. Na túto úlohu bolo treba okrem ozaj zručných politických profesionálov (ako napríklad Ján Ursíny) nasadiť aj konštruktívnych a pracovitých technokratov. Teda ľudí bez ideologických predsudkov, ktorí hľadajú vecné riešenia, usilujú sa obrusovať hrany a hľadať konsenzus. Za takého človeka môžeme pokladať aj Kempného, pričom jeho syn Milan si otcovu účasť v povojnovej politike vysvetľuje otcovým predsavzatím pomôcť vojnou zničenej vlasti.

 

Aprílová dohoda

Napriek zdržanlivému vzťahu k priamemu verejnému pôsobeniu sa Kempný veľmi rýchlo zorientoval v politických súradniciach a stal sa hodnotným členom tímu DS. Tá mala v blížiacich sa voľbách ambíciu stať sa najsilnejšou stranou Národného frontu. Jej hlavný súper bola Komunistická strana Slovenska (KSS). Obidve partaje museli spolupracovať počas Povstania, no „medové týždne“ vzájomných vzťahov už dávno odzneli. Komunisti sa desili rastúceho sebavedomia a vplyvu DS na dianie v krajine, ktoré by mohlo vyvrcholiť jej volebným víťazstvom. Preto členovia KSS, ktorí mali blízko k pražskému ústrednému vedeniu, hlavne Viliam Široký a Štefan Bašťovanský, sa pokúsili rozleptať DS zvnútra, využijúc už spomínaný rozpor medzi katolíkmi a luteránmi. V tom čase katolícka verejnosť a jej reprezentanti v DS kritizovali sekulárnu povahu štátu, internáciu slovenských biskupov Vojtaššáka a Buzalku a poštátňovanie cirkevných škôl. Navyše, slabé obsadenie katolíkov v riadiacich politických a hospodárskych pozíciách nezodpovedalo ich silnému politickému výtlaku. Preto začali katolícki členovia DS (Cvinček, Bugár, Kempný) uvažovať o založení novej strany. Komunisti katolíkom pokrytecky naznačili, že ak budú mať záujem, projekt vzniku takzvanej „tretej strany“ kresťanskej orientácie podporia (na Slovensku boli len DS, KSS a sociálno-demokratická Strana práce, pričom vznik každej ďalšej strany bol podmienený súhlasom Národného frontu).

Ján Kempný bol z jeden z hlavných vyjednávačov za katolícky tábor (komunikoval napr. so Širokým, Bašťovanským a Frišom) keďže niektorých komunistov poznal ešte z čias štúdií a  nebol ideologicky predpojatý. Na jar 1946 prípravy zašli tak ďaleko, že vznik nového subjektu s názvom Kresťansko-republikánska strana vyzeral byť neodvratný. Väčšina katolíkov aj luteránov v DS si však uvedomovala bezprostredné aj dlhodobé riziká  ktoré by rozčesnutie DS mohlo priniesť. Predovšetkým by oslabilo občiansky tábor vo voľbách a posilnilo komunistov (najmä prezieravý Ursíny už vtedy tušil, že komunisti nie sú bežný politický súper, ktorý rešpektuje pluralitu, korektnú politickú súťaž a výsledky slobodných volieb a ich dlhodobé ciele majú predátorskú povahu). Preto začali intenzívne rokovania, na konci ktorých dve krídla v DS našli kompromis, ktorého podstatou bol nový kľuč obsadzovania postov v pomere 7:3 v prospech katolíkov. Ten sa pretavil do zmluvy, podpísanej 31.marca 1946. Verejnosť sa o „deale“ dozvedela až v apríli, a tak celá záležitosť do dejín vošla ako „Aprílová dohoda“. Okrem ostrieľaných politických  matadorov ako napr. Ján Ursíny, bol architektom zmluvy a teda aj novej zomknutej DS aj politicky neskúsený, relatívne mladý Ján Kempný…

Ján Kempný s rodinou, cca rok 1980. Zdroj: Archív Milana Kempného

Boľševická odplata A.K.A „Zrada sa u nás nevypláca!“

Uzavretím dohody sa Kempný stal jedným z troch generálnych tajomníkov DS a členom najužšieho vedenia (ďalšími generálnymi tajomníkmi boli katolík Miloš Bugár a luterán Fedor Hodža). Komunistickí súdruhovia boli rozzúrení, že ich plán na rozbitie DS skončil nezdarom, a zároveň prestrašení vidinou úspechu jednotného občianskeho bloku vo voľbách. Volebná kampaň sa preto niesla vo veľmi napätej atmosfére. Súdruhovia vo svojich novinách a na verejných zhromaždeniach snažili navodiť dojem, že DS je priamou pokračovateľkou HSĽS a jej víťazstvom hrozí návrat pred rok 1945. Osteň útoku bol zameraný najmä proti katolíckym generálnym tajomníkom DS. Komunisti ich pravdepodobne v kontexte boľševickej dialektiky triedneho boja a fanatickej nenávisti pokladali za hlavných zradcov, keď sa rozhodli dosiahnuť kompromis a zostať v strane. Ak Kempného s Bugárom komunistické periodiká dovtedy označovali za „dobrých vlastencov“ „pokrokových katolíkov“, po novom ich začali kádrovať ako „fašistov“„zarytých ľudákov“. V jednom zo súkromných rozhovor, sa Kempný spýtal generálneho tajomníka KSS Štefana Bašťovanského, či verí nenávistným obvineniam, ktoré o ňom šíri komunistická „Pravda“. V reakcii Bašťovanský hnevlivo zaškúlil, a cez zuby precedil: „Zrada sa u nás nevypláca!“ (treba povedať že Š.B. skončil dosť zle, dobehla irónia osudu, v čase vrcholenia monsterprocesov a hľadania vnútorného nepriateľa v strane, ho v roku 1952 našli mŕtveho).

V tomto období Kempný začína šípiť, že boľševická špirála nenávisti sa nezastaví pred ničím, a diskreditácia jeho osoby a DS nie je len snahou zvíťaziť vo voľbách, ale cieleným a plánovitým úsilím natrvalo zlikvidovať politického protivníka. V máji uverejňuje v tlačovom denníku DS „Čas“ dnes už povestný článok „Aby bolo jasno na všetky strany!“. V ňom okrem iného hovorí: „Tu už nejde o Demokratickú stranu, tu už ide o všetkých, čo sa hlásia ku kresťanstvu a demokracií, a tu musíme ísť dnes jednotne a spoločne, lebo tieto voľby neznačia len zmeranie síl medzi politickými stranami, ale tu ide o plebiscit, t.j. koľko Slovákov sa hlási ku kresťanskému poňatiu demokracie.“

Komunisti vo voľbách na Slovensku dopadli katastrofálne, keď ich volilo 30% ľudí, zatiaľ čo DS získala 62% hlasov, čo bol obrovský úspech. Po nevyhnutnom „kartáči“ od pražských Gottwaldových súdruhov, ktorí boli o poznanie úspešnejší, sa však KSS veľmi rýchlo oprášila a začala realizovať záložný plán na elimináciu politických súperov. Československí komunisti si totiž vyhodnotili práve DS ako hlavnú a zároveň prvú prekážku v ich dlhodobom zámere mocensky ovládnuť krajinu (príkaz z Moskvy). Najprv využili štátoprávne, neskôr trestnoprávne nástroje v kombinácií s intenzívnou kanonádou boľševickej tlače, kde sa stále častejšie objavovali výrazy ako „reakčné živly v lone vládnej strany“, „ľudácke sprisahanie“, a podobne.

Prijatím tzv. Tretej pražskej dohody, sa obmedzili právomoci slovenských národných orgánov (SNR, Zbor povereníkov) kde mala väčšinu DS, a posilnil sa vplyv centrálnej vlády v Prahe. Túto iniciatívu privítali české nekomunistické strany, lojálne prezidentovi Benešovi. Vo svojej krátkozrakosti sa viac obávali autonómnych slovenských orgánov (reminiscencia na slovenský štát) ako dlhodobej komunistickej hrozby. Zároveň bola už po voľbách ministrom národnej bezpečnosti Václavom Noskom (KSČ) zriadená špeciálna komisia, ktorá mala vyšetriť „spôsob predvolebného boja DS“. Išlo samozrejme o frašku, tak ako ďalšie aktivity bezpečnostných orgánov, kde v neuveriteľnom súzvuku fungovali KSS a KSČ.

 

Nepriateľ štátu a „fašistický rozvracač“…

Do parlamentných volieb v máji 1946 boli útoky na Kempného a Bugára najmä vo verbálnej rovine, no od volieb až do jesene 1947 sa ich komunisti snažili intenzívne kriminalizovať. Obaja sa vytrvalo bránili (Bugár napr. zažaloval komunistického novinára Falťana, ktorý ho očierňoval na stránkach odbojových novín „Partizán“) Napriek vnútorným nezhodám sa celá DS v pude sebazáchovy zomkla, uvedomujúc si hrozbu smrteľného zovretia. V máji 1947 tak KSS pozmenila taktiku. Bezpečnostné zložky v područí komunistov začali zbierať kompromateriály na Kempného, Bugára a ďalších ľudí z okolia DS. V tejto aktivite narazili na výrazný problém, keďže nemali dostatok reálnej „hmoty“, na ktorej sa dala postaviť obžaloba. Preto museli pospájať polopravdy, navzájom nesúvisiace kauzy a vyfabrikovať obvinenia o už spomínanom protištátnom sprisahaní. Na tento účel im poslúžili nezodpovední politickí avanturisti v emigrácií, predovšetkým Ďurčanského Slovenský akčný výbor (SAV). Ostrá fáza ofenzívy komunistických bezpečnostných zložiek vyvrcholila 24. septembra 1947, keď vydalo povereníctvo vnútra tlačovú správu o „odhalení protištátneho sprisahania“. Média v područí KSS a povereníctvo vnútra potom počas celej jesene informácie verejnosti „dávkovali“ a starostlivo dbali o dramaturgiu celej kauzy, aby ľudia nadobudli pocit, že sa situácia zhoršuje a povojnový režim je v ohrození.

Keďže boli poslancami, Krajský súd v Bratislave požiadal o vydanie Kempného a Bugára na trestné stíhanie. Ústavodarné národné  zhromaždenie (UNS) ich pozbavilo imunity a obidvaja sa vydali do rúk vyšetrujúcemu sudcovi. Tu sa začala diať škaredá krivda im aj ďalším dvanástim obvinením, v réžií súdnictva a prokuratúry, už v područí boľševikov. Toto všetko sa dialo počas jesene 1947, teda stále ešte v období, keď v štáte plati1li demokratické mechanizmy, fungovala pluralita politických strán a justícia mala byť formálne nezávislá…Proces s Jánom Kempným, Milošom Bugárom a spol. tak môžeme považovať za prvý veľký monsterproces, a odsúdených za prvé obete boľševikov. Zároveň si tak súdruhovia nacvičili „generálku“ pred „víťazným“ februárom 1948…

Rád Ľudovíta Štúra I. triedy, ktoré J. Kempnému v roku 1996 zapožičal prezident Michal Kováč. Zdroj: ŠVOČ Kristíny Dorčíkovej, pranetere J. Kempného.

Nenápadný hrdina…

Ján Kempný prežíval osobné bezprávie statočne, pravdepodobne mu v tom pomáhala jeho viera a pokojná povaha. Postupne vystriedal väzenia v Leopoldove, Ilave, Pankráci, Jáchymove, ale aj v kameňolome v Mořinej. Z väzenia ho prepustili až v roku 1953, zvyšok produktívneho života pracoval ako robotník, do dôchodku odišiel v roku 1987. Právne a občiansky rehabilitovaný bol však až v roku 1989. V roku 1996 mu prezident Michal Kováč prepožičal Rád Ľudovíta Štúra. Zomrel v Žiline v roku 1997.

Za necelé tri roky aktívneho politického pôsobenia nastavil štandard verejnej služby veľmi vysoko. Politiku nevnímal ako stále sa zostrujúci triedny boj, ale ako dialóg, snahu odstraňovať napätie v spoločnosti v záujme spoločného dobra. Podieľal sa na obnove republiky ako člen zákonodarného zboru, pomáhal budovať silnú občiansku stranu, čím vytvoril precedens pre modernú slovenskú politiku, dokázal sa povzniesť na hašterenie, čiastkové nezhody, majúc na pamäti „big picture“ keď sa pragmaticky rozhodol pre zotrvanie katolíkov v rámci DS. To všetko nerobil búchaním do stola, patetickým rečnením, ani okázalými gestami. Len tichou nenápadnou, ale húževnatou prácou…Ani svoje väznenie nevnímal ako krivdu, keď v rozhovore pre Literárny týždenník v roku 1996 na otázku či mu politika zničila život odpovedal: „Nemyslím si, že mi politika ako taká zničila život. (..) Zničila mi ho hrozná ideológia, v ktorej sme všetci boli nútení tráviť dve tretiny svojho života. (..)Viete, sú v živote okamihy, že ak máte veľké šťastie, dostane sa vám jedinečná príležitosť podieľať sa na veci, ktorá vás akosi prerastie – pretrvá…Zriecť sa toho je to isté, ako keď sv. Peter zaprel Krista Pána. A mne sa táto príležitosť dostala…“

Akokoľvek nadnesene to môže znieť, ani dnes by sme nemali zabudnúť na zástup nenápadných hrdinov, ktorí tiež prispeli svojim kamienkom do mozaiky demokratickej identity Slovenska, ktorá je dnes samozrejmosťou. Ich hrdinstvo pritom nespočívalo vo výrazných, revolučných počinoch, ale v trpezlivej, každodennej „drobnej politickej práci“ (Koncept demokracie podľa T.G. Masaryka).  Aj keď si to dnes, v búrlivých časoch Fica, Matoviča a Freša neuvedomujeme, jedným z týchto nenápadných hrdinov bol aj Ján Kempný…

 

P.S. Tento blog je zhutnením mojej štúdie, ktorá odznela na vedeckej konferencií „Roky prelomu. Slovensko v rokoch 1945-1948“ ktorú v Trnave zorganizovala Filozofická fakulta UCM, Trnava a Ústav pamäti národa koncom marca 2014. Výstupy z konferencie boli  v roku 2015 publikované v rovnomennom zborníku, ktorý zostavil Mgr. Peter Sokolovič, PhD, z katedry histórie FiF UCM a kolektív.

 

P.P.S. Sorry za expresívne vyjadrovanie, nevdecký jazyk a nespisovnú štylistiku. Kto si chce prečítať odbornejšie a vedeckejšie formulovanú štúdiu o J. Kempnom, aj so zoznamom použitej literatúry, nech siahne po horeuvedenej publikácií! :-)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie