Denník N

Hnací motor

Očakávania i obavy…

Slnko svieti, dvere dokorán. „Dobrý deň,“ počuje hlas. Nevie o ňom nič, len tak kráča, zamyslená. Trvá to už dlhšiu dobu, akoby si ani nevšimla ako sa to vonku zmenilo. Počasie príjemné, teplé, tráva získala sviežu zelenú farbu a tie kvety. Lemujú chodník, nájdu sa sedmokrásky, modrice, narcisy, tulipány. Jedným slovom nádhera, ale ona nie, všetky tieto pozitívne maličkosti jej unikajú. Strácajú sa kdesi, presné miesto nepozná, od istej doby je každý deň pre ňu takmer rovnaký.

Ale prečo, chce sa jej vykríknuť, vyslobodiť svoj hlas. Zastane, pootočí hlavu, obzerá sa, bol to muž. Postava, vidí ju, už je od nej pomerne ďaleko. Kabát, skôr bunda, možno športová. Topánky, skúša to z inej strany. Nie, nepozná ho, začína byť presvedčená. Rozbehnúť sa, prebehne jej hlavou, možno potom. Naivka, smeje sa sama sebe, bol by to dobrý trapas.

Zabúda, nereagovala včas, venuje sa inému. Zabočí, prejde krátkym betónovým chodníčkom. Kvety, aj tu sú, tráva je posypaná púpavami. Ako slniečka, nádherné žlté. Dvere, stojí takmer pri nich. Rad, hustý, niekoľkokrát poprepletaný. Typické pre poštové služby, vyššieho štandardu sa len tak nedočkáš. Niekoľko krokov, veľa sa to nepohlo, akoby si nevedela vybrať. Staršia dáma so štvornohým miláčikom vypustí z úst niekoľko štipľavých slov. Urážlivé, ale pravdivé, prikyvuje hlavou len tak pre seba. Odišla by, najradšej by sa zvrtla na opätku, keby to bolo také jednoduché. Nie je, zotrváva na svojom mieste, musí.

Diskrétna zóna, prekračuje žltou farbou načrtnutú čiaru. Povolené, raz, dva, už je pri prvom okienku. Občiansky preukaz, fotografia spred niekoľkých rokov, nevydarená, akoby to ani nebola ona. Boli časy, Pavol po jej boku. Siedme narodeniny, Riškove mliečne zuby, prišlo to odrazu bez varovania. „Nech sa páči,“ dáva jej pracovníčka za okienkom do ruky obálku. „Ešte jeden podpis.“ Pero, trasúca sa ruka, musí to prebrať, schovávať sa nie je riešenie.

Stôl, biela obálka priamo pred ňou. Otvoriť či nie, poznať odpoveď a je to jednoduchšie. Nie, k takým ona nepatrí, jej život je trocha komplikovanejší. Očakávania i obavy, miešajú sa jej do jedného celku. Trhá ju prstami, tak ako to príde, elegancia žiadna. Otvorená, nič viac, ešte tak nabrať odvahu. Chýba jej, vie to veľmi dobre, keby nie on. Pavol, o ňom je reč, ale teraz je to už jedno.

Papier, rozkladá ho a číta, rozhodnutie krajského súdu, povinnosť vypratať nehnuteľnosť. Nie, chce sa jej skríknuť, toľko slov, zlých, zákerných. Ona za nič nemôže, vinníkom je on, automaty, zachutili mu, pripravil ich aj o to posledné. Výhra, pomyselná, klamlivá, fungovalo to. A teraz toto, zbaliť deti, to posledné čo im zostalo a vypadnúť. Plače, tvár zmáčaná, posiata červenými fľakmi. Beznádej, lomcuje jej telom, akoby z nej chcela vytriasť aj posledné zvyšky života. Nie, na túto hru nepristúpi, nemôže, zakiaľ má deti. To jediné ju ženie vpred.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com