Denník N

Slovenský štát vyvoláva otázky aj 80 rokov po svojom vzniku

Dňa 14. marca 2019 uplynulo presne 80 rokov od vzniku slovenského štátu. Je pozoruhodné sledovať, ako záujem o historické udalosti zo strany novinárov a spoločnosti rastie v čase ich výročia geometricky, a keď sa kalendár nápadne priblíži k okrúhlinám, rastie priam exponenciálne. Áno, aj toto je jeden z fenoménov, pri ktorom je absencia systematickosti a kontinuity diskutovania o dejinách priam do očí bijúca. Práve tento symptóm má nemalý podiel na tom, že historické povedomie mnohých Slovákov je podobné skôr ementálu než eidamu.

Sľub poslancov snemu Slovenskej krajiny skladaný 18. januára 1939. Zdroj: MV SR, Slovenský nár. archív

Debaty o dejinách by nemali ovládať vášne, ale historické fakty

Ocitnúť sa v zajatí výročí nie je pre historikov na Slovensku zaoberajúcich sa, dnes už minulým, 20. storočím veľkým kumštom. Sotva sa stačili spamätať z minuloročnej plejády „osudových osmičiek“, už na nich čakajú minimálne dve deviatkou zakončené desaťročia, ktoré sa budú pripomínať a rozoberať – 1939 a 1989.

V dnešnej dobe musia historici podstupovať náročný súboj a priam obhajovať svoju opodstatnenosť a profesionalitu. Parafrázujúc výrok z legendárneho českého filmu z prelomu tisícročí, „rozmohl se nám tady takový nešvar“ – nejeden, zväčša rodoľub, nadobudne z nevysvetliteľných príčin pocit, že po prečítaní niekoľkých kníh je kompetentný vyjadrovať sa k dejinám ako odborník. Nie nadarmo a nie omylom sú historici vedcami a ich práca je predsa len podkutá aj čímsi viac ako „len“ záujmom. Samozrejme, nechcem nikoho odrádzať od čítania či nebodaj brániť jeho záujmu o minulosť. Len odporúčam niekedy viac počúvať a nechať sa dejinami sprevádzať profesionálmi.

Pravidelne sa potvrdzuje, že záujem o udalosti dávno- i nedávnominulé dokáže vzbudiť vlnu vášní a kontroverzií. Hodnotové znamienka priraďované k jednotlivým historickým udalostiam sa neraz líšia od skupiny ku skupine, od krčmy ku krčme. Táto dvojkoľajnosť názorov, hoci železničná sieť je vždy ešte rozvetvenejšia, nie je len generačnou záležitosťou a nevyhýba sa ani akademickej obci.

Hľadanie „slovenskosti“ dejín neraz nadobúda až paradoxné rozmery. Napríklad staviame sochu Svätopluka čistou náhodou tesne pred parlamentnými voľbami či SMS hlasovaním dospejeme k tomu, že dvoch bratov-emigrantov považujeme za jedného z adeptov na najväčšieho Slováka – teda logicky nevyhnutne dvojjediného.

Najdramatickejšie sa však väčšinou vyvíjajú debaty ohľadom udalostí, ktoré majú ešte svojich pamätníkov. Spochybňovanie historikov odvolávaním sa na vlastné subjektívne spomienky sa deje častejšie, než by nám bolo príjemné, hoci na druhej strane treba uznať, že nie vždy je to a priori nekonštruktívne či kontraproduktívne. Ak by však vo všeobecnosti bola pamäť podmienkou historického výskumu, chronológiu bádania by sme museli merať podľa aktuálne najstaršieho obyvateľa planéty a kolegovia stredovekári by už dávno museli viesť osvetovú kampaň za vzkriesenie latinčiny do skupiny živých jazykov, aby sa mohli aspoň čiastočne živiť tým, čo vyštudovali. Našťastie, takéto scenáre sú len zblúdilými predstavami a dokonca aj v 21. storočí má význam prekladať listy Plínia mladšieho, ku ktorým ľudská pamäť nesiaha ani s prižmúrením matuzalemských očí.

Samostatnosť s nacistickou pomocou

Presuňme sa však na časovej osi razantným krokom smerom k súčasnosti a v krátkosti sa zastavme pri 14. marci 1939. Práve v tento deň sa začalo obdobie, ktoré by za neutrálnejších okolností z čisto časového hľadiska predstavovalo len krátku epizódu, ktorej trvanie vypočítal historik Ľubomír Lipták presne na 2217 dní. Avšak existencia slovenského štátu, od prijatia ústavy v júli 1939 oficiálne Slovenskej republiky, sa odohrávala prevažne na pozadí turbulentného diania 2. svetovej vojny. Toto zdanlivo krátke, no na udalosti a zvraty nesmierne bohaté obdobie predstavuje jednu z najdiskutovanejších tém slovenských dejín a často vyvoláva priam až výbuch emócií. Jednotlivé postoje sa nachádzajú na širokej, z extrému do extrému siahajúcej škále prokurátori – apologéti. Neideologizovaný pohľad, či aspoň snaha oň, by sa teoreticky mal nachádzať v jej strede. Práve v tomto priestore by sa mali pohybovať najmä (minimálne?) profesionálni historici, hoci aj v ich prípade sa môže podariť vychýliť misky váh na jednu či druhú stranu ľahšie, než by sa mohlo zdať.

Aj napriek často opakovanej fáze, že vyhlásenie štátu bolo údajne prirodzeným vyvrcholením národnoemancipačných snáh slovenského národa, išlo o vedľajší produkt plánov predstaviteľov nacistického Nemecka. Priama podriadenosť Tretej ríši z hľadiska medzinárodnopolitického i hospodárskeho bola zmluvne deklarovaná a slovenský štát ostal jej verným spojencom až do zániku v roku 1945. Hoci sa už v dobovom diskurze zvykol často zdôrazňovať prívlastok „samostatný“, na satelitnom charaktere štátu to nič nemenilo. Tento koncept dokázali ešte o pomyselný krok ďalej dotiahnuť ustašovci, ktorí toto prídavné meno pre všetky prípady umiestnili priamo do názvu ďalšieho satelitu – Nezávislý chorvátsky štát (NDH, vznik v roku 1941).

Moc sústredená v rukách jedinej strany

Politický režim v rokoch 1938 – 1945 na Slovensku bol spätý s vládou jednej strany – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). V čase vyhlásenia slovenského štátu už jej predstavitelia držali moc len vo svojich rukách, ostatné politické strany boli eliminované ešte počas obdobia autonómie. Prvé voľby do Snemu Slovenskej krajiny sa už v decembri 1938 konali s jednou kandidátkou HSĽS – Strany slovenskej národnej jednoty, ktorá sa vyhlásila za jedinú reprezentantku slovenského národa. Predstavitelia jednofarebnej vlády tak získali kompetencie a politické nástroje na to, aby začali budovať, podľa slov Jozefa Tisa, „Nové Slovensko“ – teda krajinu, ktorá bude zodpovedať ich predstavám.

Politickými elitami podporovaný antisemitizmus vyvrcholil deportáciami

Ideologickými piliermi režimu sa stali nacionalizmus a kresťanstvo. Ľudácke heslo „Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“ sa v rukách politikov začínalo postupne preklápať od slov k činom. Skupiny obyvateľov, ktoré nezapadali do požadovaného obrazu, veľmi rýchlo pocítili dôsledky budovania totalitnej spoločnosti na vlastnej koži.

Vyhranený postoj voči Židom na Slovensku sa prejavil už v novembri 1938, keď boli časti južných oblastí odstúpené Maďarsku v dôsledku rozhodnutia prvej Viedenskej arbitráže a niekoľko tisíc Židov bolo deportovaných do „územia nikoho“. Niektorí z nich museli ostať v provizórnych táboroch v okolí Miloslavova a Veľkého Kýra až do decembra, keďže ich nechceli prijať ani na maďarskej, ani na slovenskej strane hraníc. Antisemitizmus nebol fenoménom, ktorý sa objavil v slovenskej spoločnosti s nástupom HSĽS k moci, nešlo ani o nacistický ideologický import. Jeho korene siahajú podstatne hlbšie do minulosti. Podstatné, čo sa však zmenilo, bol postoj predstaviteľov štátu. Antisemitizmus sa v ich rukách transformoval na politický nástroj a stal sa dôležitým pilierom vnútroštátnej politiky. Postupný proces – v zjednodušenej schéme realizovaný od právnej definície (návrhy boli pripravované už počas autonómie, definícia pojmu Žid bola prijatá hneď v apríli 1939) cez okliešťovanie práv, systematické ožobračovanie a označenie – vyvrcholil deportáciami Židov mimo slovenských hraníc. Ich „prvá vlna“, ktorá prebiehala od marca do októbra 1942, bola realizovaná predstaviteľmi slovenského štátu. Obnovené deportácie v roku 1944 už boli uskutočnené pod taktovou nemeckej okupačnej správy a boli jedným z dôsledkov potláčania Slovenského národného povstania.

Nepriateľmi režimu neboli len Židia

Často vzniká nesprávny dojem, že táto skupina ľudí bola jediným terčom v oku vládnucej HSĽS. Prirodzene by som nerada skĺzla k akémukoľvek paušalizovaniu či nebodaj porovnávaniu obetí. Je však potrebné si uvedomiť, že charakter politického režimu slovenského štátu sa hneď po získaní moci „rozlúčil“ s českou inteligenciou pôsobiacou na Slovensku. Ani napriek kresťansky orientovanej ideológii štátu nestačila deklarovaná viera v Krista a menšie kresťanské denominácie boli označené za sekty a ich činnosť bola zakázaná. Slobodne mohli fungovať len rímskokatolícka, evanjelická, gréckokatolícka, pravoslávna a reformovaná cirkev.

Nepriateľmi režimu sa stali komunisti, čechoslovakisti, liberáli, perzekúciám sa nevyhli ani Rómovia. Postavenie ženy v spoločnosti sa malo zredukovať do podoby po nemecky výstižne pomenovaného modelu 3K: Kinder – Küche – Kirche, teda deti – kuchyňa – kostol. Dokonca by bolo naivné si myslieť, že Slovák-katolík automaticky spĺňal potrebné kritériá na to, aby bol „správnym“ občanom nového štátu. Za bránami politického koncentračného tábora v Ilave sa už v roku 1939 mohol bez konania riadneho súdneho procesu ocitnúť každý, kto bol predstaviteľmi režimu označený za potenciálnu hrozbu. Spomienky na väzbu v „Machau“, ako bola niekedy Ilava prezývaná spojením nacistického tábora v Dachau s menom ministra vnútra Alexandra Macha, je možné si prečítať v pamätiach Márie Janšákovej, Ela Šándora či Jána Gála-Podďumbierskeho.

Hoci mnohí duchovní boli aktívni v politickej sfére – najznámejšou ukážkou tejto symbiózy bol nepochybne prezident Jozef Tiso –, ani táto skupina nebola monolitnou a nie každý katolícky kňaz bol nadšeným podporovateľom HSĽS. Z mnohých príkladov spomeniem jasný postoj farára Tomáša Ružičku, ktorý prosbu o vysvätenie nového spolkového domu Hlinkovej gardy, bývalej sokolovne, odmietol so slovami: „Ukradnuté veci nesvätím ani ja, ani moji kapláni.“

Nedémonizujme, neglorifikujme, dívajme sa kriticky

Je takmer nemožné zhrnúť obdobie slovenského štátu do niekoľkých strán, skromný počet úderov mi umožnil spomenúť len niektoré aspekty. Na druhej strane však historici už popísali tisíce strán a neraz odpovedali na množstvo – často aj opakujúcich sa – otázok. Úplne postačí, ak prvotný záujem bude pokračovať čítaním s porozumením. Prieskumy verejnej mienky totiž ukázali, že pre mnohých nie je problémom byť hrdý na slovenský štát a zároveň aj na Slovenské národné povstanie. Schizofrénia pamäti par excellence. Aj v tomto aspekte nás dokázali tromfnúť už spomínaní Chorváti, ktorí sa vo svojej ústave oficiálne hlásia k tradícii fašistického štátu (NDH) a zároveň aj protifašistického odboja.

Ukazuje sa, že aj v 21. storočí mnohí potrebujú konštruovať národný príbeh bez škrupúľ, niekedy aj za cenu účelového ohýbania historických udalostí. Neostrosť rozlišovania medzi morálnou vinou a politickou zodpovednosťou predstaviteľov slovenského štátu často bráni nazerať na toto obdobie kriticky. Nie démonizujúco ani oslavne, ale kriticky.

Pokiaľ však považujeme demokraciu za základný spoločenský princíp, tendencie, ktoré nastolil a usmerňoval režim HSĽS, s ňou veľa spoločné nemali. To, že sa jeden z kandidátov na post prezidenta vyhlásil za nasledovníka Jozefa Tisa, by potom nemalo byť dôvodom na potlesk, ale varovaním.

Čierno-biele videnie sveta môže byť na prvý pohľad prehľadnejšie a poskytuje jednoduchšiu cestu k jednoznačným odpovediam, no realita a ľudské osudy bývajú predsa len farebnejšie.

Michala Lônčíková
Katedra všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK

Teraz najčítanejšie

Univerzita Komenského

Univerzita Komenského v Bratislave je moderná európska univerzita. V roku 2019 oslávila 100. výročie od založenia. Ako jediná slovenská vysoká škola sa pravidelne umiestňuje v celosvetových rebríčkoch najlepších univerzít sveta. Na 13 fakultách poskytuje najširší výber študijných programov (vyše 800) v troch stupňoch, pričom viaceré z nich sú na Slovensku jedinečné. Na výber je zo širokej škály oblastí ľudského poznania – od medicíny cez humanitné a sociálne vedy, prírodné vedy, matematiku až po teológiu. UK je výskumnou inštitúciou, ktorá zastrešuje stovky domácich i zahraničných vedeckovýskumných projektov. Viacerí študenti sú tak už počas štúdia súčasťou významného výskumu a môžu sa aktívne zapojiť do riešenia projektov a grantov či sa zúčastňovať na odborných stážach (aj v zahraničí). UK každoročne vysiela do zahraničia najvyšší počet študentov spomedzi všetkých slovenských vysokých škôl a prijíma aj najviac študentov z celého sveta, napríklad z Nemecka, Nórska, Grécka, Iránu, Rakúska či Islandu.