Denník N

Ad reintegratívna terapia Timothyho G. Longa

Poskytovanie falošnej nádeje trpiacemu je etickým problémom. Pripustiť však, že môžeme liečiť to, čo liečiť nemožno, je problémom odborným, a to problémom do takej miery, že profesionála v oblasti duševného zdravia vyslovene diskvalifikuje.

Timothy D. Long je psychoterapeut, ktorý získal vzdelanie na teologickej škole (Master of Divinity a Master of Counseling na Covenant Theological SeminarySt. Louis, Missouri), čo by samo o sebe nebolo problémom, keby nepokračoval v línii vytýčenej konverznými a reparačnými terapiami známymi zo zámoria. Cieľom týchto „terapeutických“ smerov by mala byť zmena nechcenej (homo)sexuálnej orientácie na chcenú, žiadanú (hetero)sexuálnu orientáciu, akceptovanú v kontexte kultúrneho, náboženského a hodnotového zázemia daného jedinca.

Timothy D. Long má v Bratislave od 3.5. do 4.5.2019 viesť kurz pre odbornú verejnosť v základnom tréningovom module „reintegratívnej terapie“, ktorému budú predchádzať prednášky a semináre pre odbornú aj širokú verejnosť v období 30.4.-2.5.2019. Timothy D. Long je pozvaný aj ako rečník na Bratislavské Hanusove dni. Na tieto skutočnosti som bol upozornený spoločenstvom Gay Christians Slovakia. Členovia tohto spoločenstva, teda ľudia s cennou osobnou skúsenosťou, sú znepokojení, keďže v mnohých z nich rezonujú nedobré spomienky na akýkoľvek druh reparačnej/konverznej terapie, ktorá – hoci len v náznakoch – ponúka falošnú nádej na vyliečenie z homosexuality a spôsobuje veľké škody na zdraví. Plne zdieľam toto ich znepokojenie a ako profesionál v oblasti duševného zdravia sa na tomto mieste vyslovujem kriticky voči takzvanej „reintegratívnej terapii“, a to napriek tomu, že som s ňou nebol podrobnejšie oboznámený.

Táto kritika nie je osobnou kritikou Timothyho D. Longa. Je ale negatívnym vyjadrením voči reintegratívnej terapii, ktorú vnímam ako vsadenú do širšieho spektra konverzných a reparačných terapií minulosti.

Teória na pozadí týchto terapií je založená na predpoklade, že maskulinita je istým vývojovým momentom, nie esenciálnou danosťou, s čím aj s radosťou súhlasím. Pocit maskulinity má istú kvalitu, pričom teoretický základ zmienených postupov prepája maskulinitu so sexuálnou orientáciou a formuluje východisko, v ktorom zaznieva, že homosexuálna orientácia u muža môže byť dôsledkom traumy, ktorá sa neraz špecifikuje aj ako zranenie maskulinity. Týmto sa však ignorujú poznatky o sexuálnom motivačnom systéme, ako aj o biologických dispozíciách sexuálnych orientácií. Tak dochádza k zmätku, k prepájaniu a niekedy dokonca až k zmiešaniu konceptov rodovej identity (ako komplexného subjektívneho pocitu príslušnosti k určitému rodu/pohlaviu) a sexuálnej orientácie (teda sexuálnej príťažlivosti k osobám istého pohlavia), respektíve sa medzi nimi vytvárajú spojenia, ktorých reálna existencia je viac než pochybná. Tieto terapie nie sú v podstate žiadnou liečbou homosexuálnej orientácie, ale len heterosexuálnou adaptáciou v tom zmysle, že sa pokúšajú sprevádzať klienta jeho problémami (ktoré mnohokrát vznikli práve vďaka neprijatiu jeho sexuálnej orientácie) a vedú ho k životu, v ktorom akoby nebol homosexuálne orientovaný, respektíve, v ktorom akoby homosexuálne správanie k svojmu šťastiu a osobnému naplneniu nepotreboval. Podsúvajú mu pritom, že jeho autentická osobnosť je práve v živote bez homosexuálneho správania. Za veľmi dôležitú však považujem otázku, čo je v prípade klienta naozajstným self, a čo falošným, a do akej miery sú túžby po zmene orientácie ovplyvnené výčitkami, úzkosťou a inými symptómami klienta, ako aj ideologickým rámcom, v ktorom vyrastal alebo ktorý si v priebehu života osvojil.

Proponenti reintegratívnej terapie budú voči tomuto textu namietať, že je zaujatý. Budú ho označovať za slameného panáka, ktorého som urobil z ich liečby vďaka spojeniu s konverznou terapiou, od ktorej sa jasne dištancujú. Hoci pripúšťam, že sú medzi nimi odlišné akcenty, čo do vnímania sexuálnej orientácie majú mnoho spoločného. Proklamovaným cieľom reintegratívnej terapie je vyriešiť traumy a závislosti, nie zmeniť sexuálnu orientáciu klienta. Ako vedľajší účinok práce na traume a závislosti sa ale zmena sexuálnej orientácie údajne môže dostaviť. Pripúšťam, že ide o istú zmenu hlavného fókusu, avšak jedincom, ktorí svoju sexuálnu orientáciu neprijímajú, sa ponúka falošná nádej, že zapojením sa do reintegratívnej terapie je možné docieliť jej zmenu. Táto zmena sa pritom nenazýva pravým menom, teda ako heterosexuálna adaptácia. Navyše, vyslovujem dôvodnú pochybnosť v zmysle vyššie zmieneného presunu fókusu, pretože semináre, ktoré sa u nás majú viesť, budú realizované pod názvom „Možnosti prístupu k ľuďom s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu“. Takáto hlavička prezrádza možno viac, než by organizátori (občianske združenie Priestor prijatia) prezradiť chceli, a centruje záujem účastníkov na problém homosexuality a akejsi práce s ňou. Verejne dostupný protokol reintegratívnej terapie je zameraný na mužských klientov a pracuje explicitne so sexualitou. Autorom tohto protokolu je pritom Joseph Nicolosi, syn Josepha Nicolosiho (†2017), ktorý bol jedným z popredných popularizátorov kontroverznej a pseudovedeckej reparačnej terapie. Za podujatie budú navyše prideľované kredity v rámci sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, čo mi vo svetle prezentovaných skutočností vonkoncom nie je zrozumiteľné.

Poskytovanie falošnej nádeje trpiacemu je etickým problémom. Pripustiť však, že môžeme liečiť to, čo liečiť nemožno, je problémom odborným, a to problémom do takej miery, že profesionála v oblasti duševného zdravia vyslovene diskvalifikuje.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.