Denník N

Jedno vrece pre všetkých – ako sa z utečencov stáva neželaná záťaž

V poslednej dobe zazneli slovenskými údoliami opakujúce sa ozveny jedného typu hlasu: „Nemôžeme zachrániť celú Afriku!“, ktoré po náročnej týždennej diskusii akoby vrhali pravdivé svetlo na tienisté uvažovanie sociálnych extrémistov o prijatí zanedbateľnej hŕstky utečencov.

Definícia OSN o utečencoch bola touto týždennou diskusiou hlboko degradovaná na ponižujúcu úroveň a nahradená vlastnou tézou, ktorá v niektorých prípadoch odzrkadľuje skryté prvky rasizmu a xenofóbie, ktorých nehanebná uštipačnosť sa v mnohých prípadoch žiaľ zaryla do každodennej komunikácie do tej miery, že sa stále celoplošne toleruje a považuje za niečo bežné. Rasistické vyjadrenia získavajú vyznamenania nevyslovenej pravdy, potlesk obecenstva, dopĺňa ich hurónsky smiech, tľapkanie sa po pleci a povzbudzovanie k budúcim silnejším úderom. A tak prenasledovanej rodine je ešte pred jej príchodom na Slovensko vtlačená na čelo známa xenofóbna nálepka s nápisom: „Prišiel som vás ošklbať a zneužiť“. S touto nálepkou na čele a jednou plnou taškou v ruke hľadá utečenec priestor pre dôstojnejší život, majetok zanecháva v domovine, kde sa stal prenasledovaným zvieraťom, a chce vytvoriť prijateľnú budúcnosť pre svoje deti. Aká je však reakcia sociálnej vlády?

Často používaným argumentom proti prijatiu utečencov je zdanlivo rozumne znejúca domnienka, že sa v spoločnosti nevie nájsť riešenie ani pre rómsku komunitu, preto nepotrebujeme ďalšiu záťaž pre náš ekonomický a sociálny systém. Tragickosť príbehu tejto katastrofickej argumentácie tkvie v rasistickom presvedčení, že príčina neochoty pracovať vychádza z genetiky, preto sú a budú všetci rovnakí. Napokon absurdita predsudkov vrcholí stotožnením konkrétneho utečenca s neznámym príživníkom, ktorý v mysliach obecenstva reprezentuje ukrutného triedneho nepriateľa, príčinu všetkých osobných problémov. Omyl.

EU-Lampedusa_thumb
  1. januára 2012 prijala vláda ʻStratégiu Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020ʼ, ktorej hlavným zámerom je „zastavenie segregácie rómskych komunít, výrazný pozitívny obrat pri sociálnom začleňovaní rómskych komunít, nediskriminácia a zmena postoja väčšinového obyvateľstva voči rómskej menšine“. Zdá sa, že chyby treba hľadať aj u seba. Tento úvod pôsobí ako reálny pokus o sebareflexiu. Podľa dokumentu môže odkladanie a odsúvanie riešenia zapríčiniť napätie v takej miere, že prerastie do fyzického násilia. ʻStratégiaʼ dokonca hovorí o zhoršení súčasnej kvality života rómskych komunít v porovnaní s rokom 1989. Evidentne chýbala na území Slovenska sociálna vláda, ktorá neponúka krátkodobé potešenie z balíčkov, ale dlhodobé riešenia.

Politický imidž si týmto dokumentom naoko osvojuje neprehliadnuteľné heslo: „Myslím národne, cítim sociálne“. Praktické prevedenie ʻStratégieʼ ale dokazuje deformáciu tohto hesla do formy: „Myslím náhodne, cítim asociálne“. Uplatnenie prijatej ʻStratégieʼ nie je predovšetkým systematické a celoplošné, realita pripomína skôr zašívanie nových dier starými záplatami, preto sa frustrácia prameniaca z nečinnosti a neochoty najvyšších politických zložiek nezastaviteľne stupňuje. Podčiarknuté, zhrnuté. Zakrývanie si očí pred neriešenou otázkou rómskych komunít vychádza v posledných dňoch na povrch v podobe odmietnutia utečencov. Z toho dôvodu si treba položiť otázku, či odmietnutie utečencov nie je viac prejavom rasizmu ako obavou z destabilizácie, vraj oslabeného, ekonomického systému.

url

Nevyhnutnosť podpory rómskej komunity dokazuje úspešný životný príbeh Petra Toráka, českého Róma žijúceho vo Veľkej Británii, ktorému bolo udelené významné ocenenie od kráľovnej Alžbety II. Šancu uplatniť sa v spoločnosti ponúka spoločnosť samotná. Serióznou otázkou, ktorou sa treba preto zaoberať nie je, či treba prijať utečencov, ale akým spôsobom nastaviť systém, aby mohli byť začlenení do spoločnosti. Namiesto plnenia závažných sociálnych úloh sa ale nezmyselne míňa energia na uskutočnenie zabudnutého socialistického plánu na umelé prepojenie riek, čím sa výrazne vstúpi do ekosystému.

Požiadavka ekonomického rastu na úkor prijatia utečenca naznačuje morálny úpadok, pretože dôstojnosť človeka a nevyčísliteľná hodnota jeho života sa dostáva pod hanebný tlak pominuteľnosti. Omyl každej materiálne založenej spoločnosti tkvie vo vnútornom a často neochvejnom presvedčení, že tak bytostne hľadané vnútorné šťastie a životnú radosť prinesú do vyschnutého prameňa duše práve peniaze. Nech čitateľ odpustí nevhodnosť strohosti mojej odpovede. Nie, neprinesú. V súčasnosti však platí: Zadarmo vlak, ohnivý to drak. U voliča sa prejavuje tzv. Štokholmský syndróm. Čím je volič trýznenejší, tým viac sa oplatí využiť sociálny balíček. A tak drak naďalej nesie meno najdlhšej rieky Slovenska. K čomu siať drahé slová, keď z nich nevzíde žiadna úroda?

A kto zarobí na ďalšie chlieb a hry? Podľa údajov Slovenskej štatistickej a demografickej spoločnosti (SŠDS) sa demografická krivka od roku 1979 zrútila ako nálada fanúšikov po prehratom hokejovom šampionáte, pričom priemerný vek obyvateľstva stúpol ako tlak trénera pri oslabení. Posol zlých športových správ, SŠDS, poukazuje na budúcu ekonomickú krízu, ktorú nezapríčiní príval utečencov, ale klesajúca natalita. Ak teda myslieť národne a cítiť sociálne, tak potom treba prijať pragmaticky fakt, že jedného dňa sa bude vyplácať dôchodok vďaka mladej skupine spoluobčanov, Slovákov, ktorých pôvodné korene nebudú pochádzať z Oravy, ale budú siahať do Afriky alebo Ázie. Zdravá sociálna identita sa necíti byť ohrozená cudzím, ale cudzie vníma ako obohatenie vlastného.

url01

Teraz najčítanejšie