Denník N

Marcovo-aprílové blues II

II. MAREC

Populárne to do listy, motivačné diáre, kalendáre na pracovnom stole, v telefóne, v počítači… A i tak sa nevieme zorganizovať, aj tak nám to podstatné uniká. Nenechajme sa pohltiť povinnosťami či úlohami, nesnažme sa všetko zvládnuť sami. Ako Sanny, keď si hľadala garsónku a ja som sa ponúkla, že ju pôjdem pozrieť s ňou. Prvotne nechcela, lebo vedela, že som mala byt hore nohami (inšpirovaná Marie Kondo), no nakoniec som ju presvedčila… Neviem prečo. Asi preto, že si pamätám ako bolo príjemné keď som si pred rokmi hľadala podnájom ja a Daniel chodil pozerať byty so mnou a dokonca ich pre mňa aj hľadal.

Je fajn nebyť sám.

 

Jeden marcový deň…

Glória ma volá na „call“, už asi nepoznám nikoho, kto rozhovor cez Skype či obyčajný telefonát nazýva pravým menom. Po nevydarených pokusoch o pripojenie, sa na nás po chvíli škerí známa chlapčenská tvár v okuliaroch. Uvíta nás anglickou (nečakanou) vetou: „Je pre všetkých ok, ak konverzácia bude prebiehať v angličtine?“ Ako prvý odpovie pohotovo Ferdinando, náš učiteľ Javy a milovník tohto svetového jazyka. S Glóriou o niečo menej presvedčivo prikývneme. Je marec, mám na sebe tričko s krátkym rukávom a zreteľne cítim, že sa začínam potiť. Po mojom predstavení zdrhám do auly, chvalabohu mám dobrú výhovorku. Samozrejme úlohu vysvetlenia mojej neprítomnosti nechávam na Ferdinanda.

Na kurze to však nemám o nič ľahšie. Zisťujem, že v registri naša milovaná profka semináru o právach a povinnostiach zamestnancov poznačila Fabiovi, že odišiel o 10 minút skôr. Je to problém, lebo tie hodiny sú povinné a nevyhnutné k obdržaniu certifikátu. Fabio sa začne oprávnene čertiť: „Ja som prišiel načas, iní meškali aj pol hodinu a nepoznačila nič. Ja teraz kvôli piatim minútam prídem o všetko…“ Po chvíli zistím, že vo mne nevidí spojenca, ale nepriateľa a tak sa nahnevám aj ja. Neskôr ma radšej ignoruje a ja pomáham s úlohami v Excele Elene, dievčaťu s Downovým syndrómom. Z ničoho nič mi dá pusu so slovami: „Ty si dobrá.“ A na ruku mi čosi nakreslí. Neviem to rozlúštiť a tak sa jej spýtam, čo to je. „Srdiečko.“ Vezme pero a na druhú ruku mi nakreslí ďalšie. Krajšie. Nezmyjem si ich.

Na sedení kariérneho poradenstva, ktoré dávam Lucovi, mladíkovi s Aspergerovým syndrómom asistuje aj jeho zle počujúci otec. Nevyvedie ma to z miery a šikovne sa mi darí aj odpinkávať otázky o kurzoch, ktoré nás odvádzajú od práce s jeho synom. V tomto je dobré mať 30 rokov na krku, lebo dáky rok dozadu by som sa v takej situácii cítila neisto a zrejme by som naliehaniu jeho otca o zrýchlenie procesu podľahla.

 

Prvý apríl

Súrodencom píšem, že čakám dvojičky a priateľovi, že ma vyhodili z práce. V podstate ani jedno ani druhé by mi až tak neprekážalo. Cestou z práce v metre nečakane narazím na môjho spolubývajúceho, rozumej frajera. Nestáva sa často, že sa domov vraciame spolu a poteší nás to. Ba až inšpiruje, lebo zamierime na nákup a doma sa pustíme do varenia: palacinky na nasledujúce ráno, domáci chlieb a ryba na grile. Z otvoreného bieleho vína ubúda až ostane len prázdne sklo na recykláciu. Ani to sa nestáva často.

Nasledujúce ráno vonia palacinkami, čučoriedkami a kávou.

….

Treba vytvoriť viac takých chvíľ. Treba žiť lepšie.

Teraz najčítanejšie

Mária Škamlová

Píšem o vzťahoch, pocitoch, ľuďoch a ich príbehoch... Očami ženy, Slovenky v zahraničí (cudzinky pre Talianov) a psychologičky. Občas pútavo, často emotívne.