Denník N

Ženskými očami: Poď sem chlapček, dám ti cukrík

Začala sa jar, treba myslieť na leto. A nemyslím tým len výber destinácie či letoviska. V hre je oveľa viac.

Som dieťa táborov. Rodičia ma na ten prvý – a hneď 2-týždňový turnus poslali v piatich rokoch. A keďže v táboroch som potom prežila každé jedno leto, niekedy aj v dvoch či troch a vždy s tými najlepšími spomienkami, rovnako rozmýšľam ako rodič aj ja. Syn mal nedávno šesť, nuž som doma navrhla skúsiť letný tábor s prespávačkou. A to tábor s dobrou referenciou – priamo od kolegov. A hádajte ktorý? Nuž presne ten z príbehu Kataríny Danovej. Na druhý deň po tom, ako som doma dala do placu svoj nápad, zverejnila Katarína svoje svedectvo. Pichalo ma pod rebrami za ňu a zároveň ma mučila myšlienka, že som svoje dieťa len tak ľahkovážne chcela poslala na toto miesto.

Pre tých, ktorým Katarínina spoveď unikla dodávam, že je to asi prvá osoba u nás, ktorá nabrala odvahu a otvorene prehovorila o svojom zneužívaní vedúcim detského tábora. Viac tu:

138 Tento text nie je o otužovaní

Len 13-ročné dievča podľa všetkého zmanipuloval a zneužil, resp. dlhodobo zneužíval vtedy 40-ročný vedúci tábora, ktorého (dnes už bývalá) manželka podľa TV SME uviedla v žiadosti o rozvod, že sa zaujímal o adolescentky. Toľko kostra prípadu. Pre rodiča, ktorý si práve láme hlavu nad tým, kam pošle svoje dieťa na leto, celkom silný moment. A tú otázku si nejako musíte zodpovedať, keďže práve v týchto dňoch zisťujú panie učiteľky v škôlkach, kedy tam deti v lete budú a kedy nie. V štátnej môže byť dieťa zväčša 4 týždne, zvyšok si musíte nejako zariadiť. Mnohí z nás vedia leto polepiť len vďaka denným táborom. Rodičia školákov musia plánovať ešte o čosi viac: deťom treba vykryť dva mesiace prázdnin a tak sa tábory stávajú prirodzenou voľbou. Človek zvyčajne zvažuje termín, lokáciu, dopravu, program, cenu, kamarátov… Musí sa spojiť veľa faktorov aby ste našli práve ten, ktorý vám vyhovuje. Samozrejme niet nad dobrú referenciu. No ani tá zdá sa nič negarantuje. Tento rok budeme zrejme všetci rozmýšľať nad tábormi aj v ďalších súvislostiach.

Bezbrannosť nie je o veku

Myslieť si, že 6-ročné dieťa je bezbranné, ale 13-ročný tínedžer „už predsa musí vedieť“.. ako sa to objavuje v diskusiách, je nezmysel. Zmätok v tom čo je ešte v poriadku a čo už rozhodne v poriadku nie je, môže mať dieťa aj tínedžer, dokonca aj dospelý. Stačí trochu účinnej manipulácie. Neverila som, že to môže byť také jednoduché, ale je. Niektoré veci mi pomohol pochopiť 4-hodinový dokument Leaving Neverland, ktorý odkrýva veľa zo sveta popového kráľa Michaela Jacksona. Nie toho sveta na javisku a v nahrávacom štúdiu, ale na jeho ranči s kolotočmi a plagátom Petra Pana v spálni, ktorú spoznali aj hrdinovia tohto dokumentu. A keď píšem hrdinovia, myslím tým naozaj hrdinovia. Okrem toho, že detailne popisujú ako sa celý grooming (príprava na akt zneužívania) uskutočňoval, odkrýva aj ďalšiu dôležitú vec. A teda, že aj tieto dve údajné Jacksonove obete – Wade Robson a James Safechuck – neboli ešte dlho schopné identifikovať zneužívanie dospelým mužom ako problém. Podľa všetkého podľahli takej masívnej manipulácii, že dlho v tom, čo mal od nich spevák chcieť, nevideli pedofíliu. Vnímali to ako niečo prirodzené, čo sa „robí“, keď máte niekoho radi a zároveň niečo, o čom sa nehovorí, lebo to vám – aj milovanej osobe fatálne ublíži. Dokonca jeden z nich priznal, že speváka nebol schopný obviniť „z lásky“. Veru, zmanipulovať, oklamať a zastrašiť dieťa či tínedžera nie je zasa až taký problém. Svoj „coming out“ urobili títo mladí muži až po tom, ako ich trauma z prežitého celých prerástla a poslednou kvapkou bolo, keď sa sami stali otcami. Dovtedy vytrvalo zapierali, so svojimi zážitkami sa nezdôverili ani rodičom ani manželkám. Rodičovstvo ale všetko mení. A navždy. Vidíte svoje dieťa a predstavíte si, že niekto s ním nacvičuje orálny sex alebo ho učí masturbovať. Zrazu viete, že toto je za všetkými hranicami normálnosti a ak vás nedokázali ochrániť vaši rodičia, vy takto zlyhať nemôžete. Už viac nechcete mlčať a ešte viac: nechcete aby po svete chodili pedofili. Takto nejako v skratke o čom je Leaving Neverland. Odporúčam.

Robson, Safechuck, Danová

Oboch mladých mužov – Robsona a Safechucka spája s Katarínou Danovou aj ďalšia vec. Všetci traja trpia v nejakej podobe psychickými problémami. „Diagnózu mám od psychiatričky. Posttraumatickú stresovú poruchu, úzkostné stavy a depresiu,“ povedala Katarína, ktorá ešte stále prechádza terapiou v rozhovore pre TV SME. Veru, škody, ktoré dokáže spôsobiť predátor na svojej obeti sú hrozivé a dostať sa z nich ani nikdy nemusí. Spolupáchateľmi sú aj všetci, ktorí tomu mohli zabrániť, ale radšej nevideli, nepočuli a neprehovorili.

Cukrík, krv a plač

Pre nás všetkých, ktorí máme to šťastie, že sme niečo takéto neprežili na vlastnej koži a zároveň máme deti, je dôležité vedieť, že zneužívanie maloletých sa nedeje iba tak ako si to predstavujeme, že: „poď sem chlapček, dám ti cukrík“, šup s ním do auta a je to. Nie vždy to prezradí krv na nohavičkách či bolesťou pokrčená tvár a slzy v očiach. Tu ide o premyslené manipulovanie, pri ktorom si predátor dlhodobo a cieľavedome pripravuje pôdu na to, aby mohol na svoju obeť zaútočiť. A útočí potichu ako slizký had plaziaci sa v tráve. Všetko spraví tak, aby obeť presvedčil o tom, že takto to má byť a keď definitívne obeť pochopí, že takto to nechce, dostaví sa pocit hanby, obviňuje seba, nie predátora. To je odpoveď na častú otázku: „prečo to nepovedali skôr?“.. Nuž prečo? Viete si seba predstaviť ako v 7-mich, 14-tich, či 17-tich sedíte na polícii a diktujte policajtovi čo ste zažili? Ako opisujete detaily udalostí za ktoré sa hanbíte? Veď ani mnohí partneri, či manželia sa nevedia spolu porozprávať otvorene o sexe či o tom čo ich vzrušuje alebo nebaví.

Kde boli rodičia?

Áno, správna otázka, ktorá zaznieva v diskusii. Nebudem vynášať rozsudky nad žiadnymi rodičmi a už vôbec nie nad tými, ktorých deti som v tomto texte spomenula. No pravda je aj to, že aj keď sa snažíte byť najlepší rodič na svete, neviete eliminovať všetky riziká, nemôžete svoje dieťa ochrániť na 100 percent pred všetkými nástrahami tohto sveta. Nedá sa do nekonečna držať ho za ruku cestou zo školy, treba ho naučiť cez cestu chodiť. Naučiť dieťa kriticky myslieť. A nespoliehať sa na to, že všetko je na webe.

Nie je všetko na webe?

Nie som zástancom tvrdenia, že deti už dnes všetko vedia, lebo si to nájdu na webe. Na webe ktorým sa šíri tak veľa bludov a hoaxov? Internet je super ak viete kde a čo hľadať, (čo nezvládajú ani dospelí), ale rozhodne by som sa nespoliehala len na tento zdroj. Navyše prečítať si je jedna vec, správne pochopiť celkom iná. Rodičia ako kanál informácii tiež zlyhávajú. Nie každý sa vie pustiť do otvoreného rozhovoru s dieťaťom, ktorým pulzujú hormóny, rašia mu drobné fúziky nad hornou perou, alebo každým dňom očakáva prvú menštruáciu. No veru ani my – generácia dnešných 30-nikov a 40-nikov tiež nie sme zrovna podkutí teóriou z domu. Tiež sme sa asi veľa vecí naučili skôr takpovediac „za pochodu“. Nežili sme ale v dobe, kedy mali predátori a pedofili (aj vďaka internetu a sociálnym sieťam) tak blízko k deťom ako dnes.

Nekráčame s dobou

Doba je iná a tak rozmýšľam, že keď sme do vyučovania zaradili napríklad informatiku, alebo väčší počet hodín cudzieho jazyka, či by nestálo za úvahu zaradiť do vyučovacích osnov predmet, kde by sa žiaci viac dozvedeli o ľudskom tele, zdraví aj sexuálnom živote, či vyváženej strave, strave pre ľudí s rôznymi dietetickými obmedzeniami a výžive. Pri všetkej úcte, k mojim skvelým učiteľkám biológie, si nemyslím, že čas, ktorý sme venovali týmto témam bol adekvátny ich naliehavosti. Ony, aj keby chceli, nemali šancu vysvetliť všetko to, čo treba. A možno ani neboli pripravené. Na základnej škole sme sa teda najviac o menštruácii dozvedeli v školskom sade pri zbieraní jabĺk od starších dievčat. Na gymnáziu, kde sme sa možno mali baviť skôr o rizikách promiskuity, ochrane pred HIV, vplyvoch hormonálnej antikoncepcie alebo sexuálnom násilí, nám z VHS-ky pustili videozáznam z pôrodu. Traumu pri vlastných pôrodoch som nemala možno i preto, že som si vtedy pri premietaní zakryla oči. Hlavne, že sme latinské názvy kostí, orgánov a funkcie jednotlivých sústav ľudského tela sypali z rukáva aj o polnoci. Osnovy…

Milá Katka

„Aby sa obete sexuálneho zneužívania a násilia nebáli o tom hovoriť, …chcem aby o tom bolo väčšie povedomie, aby sa prestala sexualizácia malých detí v akejkoľvek podobe, …aby ľudia neboli ľahostajní,“ vyjadrila svoje želanie v závere rozhovoru pre TV SME Katarína Danová.

Milá Katka,
zvrátili ste moje rozhodnutie poslať syna a možno o rok aj dcéru do tábora, kde ste stretli svojho predátora. A nemyslím si, že som sama. Ďakujem Vám za Vaše svedectvo, ktoré možno uchránilo nie jedno dieťa od celoživotnej traumy a nie jednu rodinu od apokalypsy. Naozaj si z celej duše želám, aby sa vaše želanie naplnilo a aj, aby to pre všetkých takýchto sexuálnych deviantov znamenalo stopku aj s mrežou vo výhľade na dlhé roky. Ale tiež aj to, aby tí schopní a dobrí táboroví vedúci pokračovali v iných projektoch a nezanevreli na svoje aktivity. Prosím, buďte všímaví. Počúvajte, hovorte, otvorte oči, ale najmä srdcia. S dôverou vám dávame to najcennejšie čo máme.

Čítali ste BLOG ŽENSKÝMI OČAMI o ženách, očami ženy, ale nie len pre ženy – je pokusom pozrieť sa na svet inak a zároveň vidieť udalosti, ktoré často rezonujú spoločnosťou len na moment, alebo sú to len drobné postrehy z obyčajného života obyčajnej ženy, manželky a matky.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Silvia Krpelanová

Vyštudovala Katedru žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v tlačovej agentúre SITA, denníku SME a TV Markíza (2004 - 2012). Zúčastnila sa programov: Visegrad Summer School (2006) Advanced European Media Training (2007), Tertio Milenio Seminar on Free Society (2007). Od septembra 2015 pôsobí v RTVS ako dramaturgička a moderátorka relácie Slovensko v obrazoch. Je autorkou Magazínu Bratislava región (Tourist Edition Look At It, 2017 a 2018), ktoré sú dostupne bezplatne v tlačenej aj elektronickej podobe TU. Zaujíma sa aj o témy spojené s rozvojom turizmu a aj preto s radosťou spolupracovala na vytvorení dvoch StoryMáp - Vínne cesty a Vianočné trhy pre región Centrope, ktorý zahŕňa Bratislavu a jej okolie a svojimi aktivitami podporuje rozvoj cezhraničnej spolupráce. Nájdete ich tu a tu. Spolupracuje s Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE). Blogy inšpirované témami, ktoré Inštitút sleduje si môžete prečítať na tejto platforme.