Denník N

Prečo si Orbán s Putinom tak dobre rozumejú a ako to súvisí s nami?

S Vladimirom Putinom. foto - TASR/AP
S Vladimirom Putinom. foto – TASR/AP

Jean Claude Juncker, prezident Európskej Komisie na stretnutí Východného partnerstva v Rige pozdravil Viktora Orbána pofašisticku – zdvihnutou pravicou. Pokiaľ Vám nevadia politici v rozpakoch, tak video už Russian Television (!) uploadovala na Youtube. Aj keď sa celú situáciu Junker snažil ihneď zahrať do autu, je z celej situácie zjavné, akú má Orbán v Európe reputáciu. Nemalou mierou mu k tejto reputácii pomohli aj nadštandardné vzťahy s Putinovým Ruskom. Prečo ale ide Orbán Rusku toľko naproti?

Pokiaľ ide o vzťah k Rusku, tak nie je Orbán v Európe sám, podobne vo vzťahu k Rusku vystupuje aj napríklad český prezident (a jeho predchodca) alebo Ján Čarnogurský. A práve Čarnogurký  v nedávnom rozhovore pre české Parlamentní listy poodkryl dôvod podbiehania Rusku – v Rusku vidí najlepšieho advokáta našich záujmov. A čím viac je Rusko izolované, tým zaujímavejším advokátom záujmov Rusko je (podľa princípu “čím menej ľudí si dá pizzu, tým väčší podiel na každého vyjde”). Čím menej politikov do Moskvy jazdí, tým srdečnejšie tých pár, čo prídu, v Kremli vítajú.

No a Maďarsko, ako ktorýkoľvek iný štátu, má celý dlhý zoznam strategických záujmov, pri ktorých sa silný partner (alebo slovami Čarnogurského advokát zájmov) veľmi hodí – okamžite mi napadli napr. investície do strategických surovín, no a maďarskej štátnej pokladnici udupanej hospodárskou krízou sa určite hodí aj prípadná štátna pôžička (požičky spojencom sú obľúbený putinov nástroj). No a v neposlednom rade Putina a Orbána spája i “istý” štýl politiky.

Vyššie uvedené dôvody ale Slovensko priamo nepália. To čo Slovensko ale páliť môže, popísal v knihe Bruselenie Valašiek Milan Nič. V článku Slovensko – Maďarské vzťahy: Veľký balvan na nohe Nič píše, že nočnou morou slovenskej diplomacie môže byť perspektíva, že vo východnej Európe dôjde k užšej súčinnosti v menšinovej otázke medzi Ruskom, Maďarskom a Srbskom (eventuálne Rumunskom – pozn. mb). Je to trojica revizionistických štátov, ktorým sa rozpadli väčšie štátne celky a za svojimi zmenšenými štátnymi hranicami dnes majú početné národné menšiny (diasporu – pozn. mb). Nemožno vylúčiť, že sa ešte v našom regióne budú hýbať hranice, resp. dôjde k pokusom o ich dorovnanie podľa národného kľúča…”.

Nič ďalej argumentoval, že Slovensko by malo zvážiť svoju tradične solidárnu politiku voči Srbsku práve preto, že sa pomery Srbska a srbskej diaspory začali podobať Maďarsku (v okolitých štátoch Srbska žije veľká srbská diaspora). Analogicky tento prístup platí aj na Rusko, ktorého podpora ruskej menšiny v okolitých štátoch často pripomína politiku štátov ako je Rumunsko, Srbsko a práve Maďarsko. V najhoršom prípade by tak mohla vzniknúť Srbsko-Maďarsko-Ruská os, ktorej spoločným menovateľom by bol práve vzťah členov osy k ich diaspore. Viem si napríklad dobre predstaviť, že ďalším krokom Ruska vo vzťahu k zahraničným Rusom by bolo vydávanie ruských pasov, teda praktiky, ktorú už Rumunsko a Maďarsko uplatnilo.

Podobne ako v prípade Srbska aj v prípade Ruska tak musia ísť naše prirodzené sympatie bokom, aspoň čo sa týka politiky Ruska k jeho diaspore. Musíme byť schopní dať jasne najavo, že hranice v Európe sú nemenné a Rusko (a všetci ostatní) to musí rešpektovať.

Teraz najčítanejšie