Očami študentky: Univerzitné štúdium škodilo mojej psychike. Systém treba zmeniť
Na Slovensku som navštevovala alternatívne gymnázium. Následne som sa rozhodla pre štúdium medicíny na Karlovej univerzite. Po nástupe na výšku som si uvedomila rozdiel medzi systémom fungovania štátnych a súkromných inštitúcii. Na gymnáziu sa nás snažili primäť ku kritickému mysleniu a formovaniu vlastných názorov. Na výške som zažívala obrovský pocit neslobody a minimálneho priestoru na utvorenie vlastného názoru. Ostatní študenti s tým, až na jednu výnimku, nemali najmenší problém. Na systém bezbrehého memorovania boli zvyknutí.
Bola som prekvapená aj zo životného štýlu, ktorí si medici udržiavali. Počas štúdia som si všimla, že mnohí spolužiaci nespia, nalievajú sa energeťákmi a konzumujú polotovary. Nestíhajú tráviť čas s rodinou a kamarátmi. Blízki preto neraz navštívia nás. Sú tu aj úspešnejší organizátori, ktorí štúdium zvládajú s prehľadom. Stres však neminie ani šprtov.
Vysokoškoláci zažívajú tieto pocity pomerne často, a to najmä počas skúškového obdobia. Stres môže mať do určitej miery pozitívny vplyv na výsledky, ale jeho nadmerné množstvo škodí a môže viesť až k vyhoreniu, depresii či iným problémom. Štúdium medicíny je jedným z najnáročnejších štúdií. Až 25 % amerických medikov trpí depresiou, no iba 15 % z nich vyhľadá odbornú pomoc.
Postupne som zistila, že si musím sama nájsť spôsob, ako preplávať ďalej. Nikto mi neposkytol prostriedky a techniky na zvládnutie stresových situácií. Autoritatívni profesori len tak medzi rečou utrúsia: „Nemôžete si dovoliť niečo nevedieť či zabudnúť. Pacienta to predsa môže stáť život!“ Učia nás, ako minimalizovať straty na životoch, no nepovedia nám, čo robiť, keď nám pacient umrie pred očami.
Zároveň dostávame rady: „Musíte byť tvrdí, musíte vedieť zvládať stres.“ Nik nám však neporadí, ako sa správať, keď spravíme chybu. Tak mi napadá, nevedie nás takýto prístup k tendencii predstierať neomylnosť? Na medicíne je bezchybnosť prioritou. Ak sa medik pomýli, je stratený.
Tento prístup by som zhrnula asi takto: vytvorme maximálny tlak na študentov, tí ho nejak (akokoľvek, to už naša starosť nie je) spracujú. Našťastie, komunita študentov tu funguje veľmi účinne, vedeli sme sa vzájomne podporiť.
Keď sa zamyslím nad náročnosťou štúdia medicíny a vykonávania tohto povolania, nerozumiem jednej veci. Prečo práve medici, ktorí o danej oblasti vedia tak mnoho, častokrát pomoc nevyhľadajú? Stačí sa pozrieť na vyššie spomenuté percentá.
Koľko existuje psychológov pre zdravotných pracovníkov? Väčšina nemocníc na Slovensku a Čechách pre svoj personál psychológa nemá. To, čo býva bežné na školách a vo firmách chýba v tomto náročnom pracovnom odvetví. Práve ľudia pracujúci v zdravotníctve by mali vedieť, aká dôležitá je odborná psychologická podpora.
Ako sa má zvýšiť psychické zdravie populácie, destigmatizovať psychické problémy, keď samotní študenti medicíny zanedbávajú vlastné psychické zdravie?
Napriek všetkým ťažkostiam a enormnému stresu, ktorým si budúci lekári prechádzajú v nich zostáva motivácia byť lepšími a pomáhať ľuďom. Vo svojej podstate sú to altruistickí ľudia. Majú veľký potenciál urobiť zdravotníctvo a spoločnosť lepšími.
∴ Máte aj vy príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili? Napíšte mi. Viac informácií o mojej činnosti sa dozviete na zbrusu novej webstránke tu! Sledujte činnosť iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu tu a dozviete sa viac o našich aktivitách a stretnutiach ∴
Autorka textu si želala zostať v anonymite. Názory autorky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi blogerky a nemusia objektívne reprezentovať fungovanie uvedených vzdelávacích inštitúcií.
