Denník N

Keď dá Maznák a Vetrák palec dolu, alebo keď Martina číta nikomu

Ešte odkaz od slovenských učiteľov pre Maznáka a Vetráka: ,,V utorok našepkávali vaše palce poslancom ako majú hlasovať. To nebolo pekné. No my sme prešli školením ako zvládať arogantné, drzé a hlúpe správanie sa ľudí, ktorí o nás rozhodujú, tak vám chlapci želáme nech sa vám darí.

 V utorok schválili poslanci NRSR návrh zákona 317 o pedagogických a odborných zamestnancoch. Že vraj má slúžiť učiteľom, no tí ho kritizujú. Prečo? Lebo nie je dobrý. Prečo ho teda poslanci napriek nespokojnosti učiteľov, vyjadrenej 20 000 podpismi pod petíciou proti jeho schváleniu, schválili? Nečítali ho? Nezaujíma ich to? Alebo to urobili proste len tak na just? Neviem. Zrejme to bol mix týchto dôvodov. Stačí sa pozrieť na stránke NRSR, kto ako hlasoval.

317- vlak ktorý má zatiahnutú brzdu

Napočítala som 92 paragrafov. To je dosť vzhľadom na to, ako u nás fungujú zákony.

Napríklad taký §3 hovorí o právach pedagogických a odborných zamestnancov. Máme právo na zabezpečenie podmienok potrebných na výkon pracovnej činnosti, najmä na ochranu pred prejavmi násilia zo strany detí, žiakov, poslucháčov, zákonných zástupcov alebo iných osôb. Znie to pekne, ale realita je taká, že nás neochraňuje nikto pred nikým z vyššie vymenovaných osôb. Častokrát príde do školy rodič rozzúrený ako besný býk a v lepšom prípade nám len vynadá a vykričí sa. Dôvody sú rôzne. Nepáči sa mu známka, nepáči sa mu úloha, nepáči sa mu kde sedí jeho dieťa, nepáči sa mu s kým sedí jeho dieťa, nepáči sa mu, že odmietnete odporučiť integráciu keď je zjavné, že ju dieťa nepotrebuje, potrebuje sa len učiť, nepáči sa mu, že s jeho dieťaťom riešite prejavy šikany, lebo šikana znie hnusne atď. My nemáme na školách ochranku ako vládni činitelia, hoci by sme si ju iste zaslúžili viac. Nemáme ju napriek tomu, že podľa zákona máme právo na ochranu.

Ešte vtipnejšie vyznieva právo na ochranu pred sociálno-patologickými prejavmi v správaní vedúcich pedagogických a odborných zamestnancov, ďalších zamestnancov, zriaďovateľa, zákonných zástupcov. Tu vidno, že tí čo tvorili tento nepodarok, nemajú ani šajnu o tom aká je realita na slovenských školách. Bossing a mobbing doslova prekvitá práve preto, lebo aj toto právo je len ojedinele a veľmi ťažko vymožiteľné. Bossing je takmer nedokázateľný, lebo ho nikto na pracovisku nechce obeti dosvedčiť. Bohužiaľ ani školy nie sú výnimkou. Aj tu platí staré známe slovenské “čo sa ma netýka, neriešim”. Právo máme, ale ochranu nie. No a zo sekcie vtipnejší vyhráva vyberám právo na ochranu pred neodborným zasahovaním do výkonu pracovnej činnosti. To je skutočne vtip, lebo posledných 10 rokov som nútená počúvať rôznych “odborníkov” so vzdelaním takým aj onakým, len nie pedagogickým, ako mám učiť, čo mám učiť, a ako inde sa učiť netreba, ako učiť rozhodne nemám. A vôbec! Tak sa to nerobí! Toto nielen počúvame, ale nie je vôbec výnimkou, že sa to rieši s vedením školy, lebo rodič chce to, alebo hento. Čiže podľa tohoto  paragrafu mu mám prečítať svoje právo na ochranu pred jeho neodborným zasahovaním do mojej práce a vykázať ho zo školy? Mohla by som to skúsiť, ale nakoľko ochranku nemáme, radšej to nerisknem. Toľko k mojim právam.

Profesijný rozvoj

Tak toto je vec! Ministerstvu záleží na tom, aby sme sa rozvíjali. Profesne. Vraj, aby sme neboli ako dinosaury. Povedala chronicky známa odborárka Darina. Naše vzdelávanie je organizované ako kvalifikačné, funkčné, špecializačné, adaptačné, predatestačné, inovačné a aktualizačné. Kto by to bol povedal, že jeden kvalifikovaný učiteľ s vysokoškolským vzdelaním pedagogického smeru, v spoločnosti považovaný pomaly za príživníka, sa bude musieť takto veľkoryso rozvíjať, aby mu do peňaženky pribudli nejaké drobné za pár percent, ktoré dostane za hodiny a hodiny “vzdelávania” sa. Fuj! Čo to trepem! My učitelia sa predsa nevzdelávame pre tých pár percent k platu, ale preto, že sme uvedomelí. Nám stačí morálne ocenenie v podobe Svätého Gorazda. Len neviem ako si to Martina predstavuje? Na dôchodku ho máme potom obhrýzať, alebo predať? Lebo asi nám bude nanič, keď nebudeme mať ani na slanú vodu vďaka nízkym platom.

Kreditový systém sa zmenil na profesijný rozvoj. Kreditový príplatok na príplatok za profesijný rozvoj. Bude mať toto premenovanie vplyv na kvalitu organizovaných vzdelávaní? Pochybujem. Nech sa učitelia vzdelávajú na vysokých školách, doma, nech čerpajú skúsenosti na zahraničných stážach, ale nech nie sú zneužívaní na obohacovanie sa ľuďmi, ktorí nemajú často so vzdelávaním nič spoločné. Bola by som veľmi rada, keby sa v takomto rozsahu začali vzdelávať poslanci NRSR. Tiež všetci tí krikľúni, ktorí tvrdia, že si nič nezaslúžime, lebo nič nerobíme. Neustále počúvam rodičov, žiakov, zástancov rôznych alternatív, že sa žiaci učia zbytočnosti, nech sa učia pre život, načo im bude to, či ono, nech ich naučíme radšej zapnúť práčku a podobné drísty. Začínam mať pocit, že na Slovensku sa už nik nemusí učiť, len učitelia. A načo? Kto si myslí, že školenie, alebo nejaké pofidérne vzdelávanie urobí z priemerného učiteľa, učiteľa kvalitného, je naivný. Učiteľ to buď v sebe má, alebo nie. Je to dar. A áno, samozrejme, že reflektujeme na požiadavky doby. Zásadný problém je v tom, že stále sa vyžaduje pokrok len od nás. Školstvo je v zlom stave práve preto, lebo od štátu smerom do škôl 30 rokov žiaden pokrok neprichádza. Ak sa budeme tváriť, že je to len a len na učiteľoch, tak k pokroku nedôjde ďalších 30 rokov.

“Neobmedzená platnosť kreditov nikdy nebola myslená vážne.” 

Napísala do komentáru na sociálnej sieti  chronicky známa odborárka Darina. Smutné. Ďalší komentár nie je nutný. Pochopili sme.

Zákon máme, ale načo nám je taký ?!  Ako upravuje toto? Máme plné školy, plné triedy integrovaných detí, ako aj detí s rôznymi poruchami učenia, správania, reči atď., teda detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Teraz sa nebudem venovať tomu, že diagnózy sú im pripisované ako na bežiacom páse, hlavne ADHD je veľmi populárne a dalo by sa polemizovať o správnosti určenia tejto diagnózy. Trápi ma iné. Nie sme špeciálni pedagógovia. Nemáme dostatočné, respektíve špeciálne vzdelanie ani podmienky na to, aby sme mohli kvalitne a odborne pracovať s týmito deťmi. Deti bez porúch sa stávajú neviditeľnými, lebo už skutočne riešime len tie so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Asistentov je žalostne málo a nakoľko neexistuje žiadne metodické usmernenie, je ich pôsobenie na školách v istom zmysle chaotické. Niektorí učitelia ich posielajú so žiakmi von z triedy, lebo ich tam nechcú, iní ich zas v triede majú. Toto sú skutočné problémy, ktoré nás trápia. Ak má byť ten zákon pre nás, tak nech rieši napríklad toto. Alebo to, že školy šetria kde sa dá, aby prežili a z toho dôvodu sa niektoré predmety učia neodborne. Nemajú na dostatočný počet učiteľov s aprobáciami, ktoré na škole potrebujú. Tým chcem povedať, že vzdelávania je v zákone na 3 životy a aj tak je problém odborne pokryť to čo som spomínala.

Dôstojné a správne by bolo, keby ste nás už konečne ohodnotili adekvátne výške vzdelania,  zodpovednosti a rizika. Dôstojné a správne by bolo, keby ste konečne začali liať do školstva dostatok peňazí a vytvorili nám podmienky na to, aby sme mohli žiakom poskytnúť čo najlepšie vzdelávanie. Nedôstojné a naivné je tváriť sa, že v profesijnom rozvoji ide o aktívne vzdelávanie sa, navyše odmenené pár eurami. Nejde. Ide len o biznis.

Záver

Je nehorázne, že ministerka v deň odsúhlasenia tohto zákona, čítala návrh prázdnej sále NRSR. My musíme každé ráno vstať a ísť do práce, aby sme si zaslúžili plat vo výške poslaneckého vreckového na týždeň. My musíme absolvovať kvantá vzdelávaní, aby sme si prilepšili k platu a Vy vážení poslanci sa nehanbíte zobrať plat o akom nám sa ani nesníva, za nič. Tá prázdna sála hovorí za všetko. Hovorí jasne o tom kde máte učiteľov aj s celým školstvom. Presne tam viazne aj celý pokrok. Vo Vašich  zadniciach! Je smutné, že najväčší odborársky dinosaurus, sa uspokojuje len s fasádami. Mohol by sa uspokojiť aj s naším platom. My sa na oplátku uspokojíme s tým jeho.

Ešte odkaz od slovenských učiteľov pre Maznáka a Vetráka: ,,V utorok našepkávali vaše palce poslancom ako majú hlasovať. To nebolo pekné. No my sme prešli školením ako zvládať arogantné, drzé a hlúpe správanie sa ľudí, ktorí o nás rozhodujú, tak vám chlapci želáme nech sa vám darí.

Luc.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Paranoja

Lucia Slovincová

Učiteľka. Bratislavčanka, ktorej nie je jedno. Štúdium GAMČA, Univerzita Komenského Pedagogická fakulta. Neznášam vtáčie mlieko, pasivitu, štátnu školskú inšpekciu a arogantných, nevychovaných, sprostých ľudí. Milujem hudbu, knihy, svoju prácu, svoju buldočku a rannú sprchu.