Európsky parlament zachráni už len extrémizmus

Za svoju neslávnu reputáciu si môže Európsky parlament sám. Z môjho 5-ročného pôsobenia a  sledovania programu, debát a schválenej legislatívy vidím zbytočnosti a aj absurdnosti, ktoré zabávajú občanov EÚ. V nemalej miere komplikujú život podnikateľom, vnášajú byrokraciu alebo dokonca stanovujú smer, s ktorým principiálne nesúhlasíme.

Brusel, to však nie sú iba exoti a zabávači. Dovolím si tvrdiť, že sú síce hlasní, ale predstavujú len zlomok agendy EP. Vydali sme sa na cestu členstva v EÚ, parlament je jeho najdemokratickejším prejavom. Spýtajte sa hociktorého asistenta alebo poradcu a bude vám rozprávať o svojich štrasburských ponocovaniach. Nie však v baroch, ale v kanceláriách, v zasadačkách, kde sa vyjednávajú pozície a pripravujú hlasovacie lístky. Toto nie je reklama na bruselskú bublinu. Tá si žije svojim životom. Chcem však poukázať, že dopad výkonu europoslancov na Slovensko je enormný a je za tým veľa práce: obchod, priemysel, poľnohospodárstvo, bezpečnosť, životné prostredie atď.

Ešte chvíľu budeme tento fakt ignorovať. Musíme preklenúť jedno nešťastné obdobie, ktoré sa spája s jednou stranou, oligarchami, mafiou prepojenou na vládu, bezprecedentným rozkrádaním, násilím a vraždami a pod. Ale nové politické usporiadanie, a s ňou aj črtajúca sa politická kultúra, nám pomôže otvoriť oči. Ocitneme sa v európskej búrke, v ktorej nás hromy a blesky zaručene prebudia.

Európska únia sa potáca s neuveriteľnými problémami: trápenie sa s brexitom, v ktorom nikto nebude víťaz; nafúknutá eurozóna, ktorá sa len málo poučila z poslednej krízy; starnutie populácie; čínske investície v Európe; kybernetická bezpečnosť a pod. A v tomto kľúčovom okamihu si 13-15% slovenských voličov bude vyberať svojich zástupcov.

Nad budúcim zložením Európskeho parlamentu sa zbiehajú mraky. Roztrieštenosť síl naprieč politickým spektrom uvidíme naplno až v júni, už dnes môžeme šípiť, že poslanci budú mať horúco od prvých dní. Neslávne kampaňové výkony z minulosti ukazujú, že mandát do EP sa viac chápe ako pesničkárska súťaž Eurovízia. Čím väčší exot, tým lepšie. Na extravagantnom speváckom vystúpení sa z chuti zasmejeme, tvrdý náraz v Bruseli môže mať trvalejšie následky.

V posledných rokoch sme si v politike zvykli na slovnú agresiu, osobné útoky, vulgarizmus, klamstvo. Výsledkom je, že ako voliči už dokážeme reagovať iba na to najkrikľavejšie, dych berúce. Sme znechutení, ale tak trochu aj pobavení. Toto je cesta do pekla. Politickí lídri vždy budú pracovať s verejnou mienkou, s prieskumami. V kampaniach sa vždy budú chcieť zapáčiť svojim voličom ako kohúti na dvore. Štát však nie je plastový  pohár na jedno použitie.

Vybičovanie emócií a vzbudenie kontroverzie podľa marketingových poučiek zaberá. Podobne ako jadrová bomba zhodená na nepriateľa. Zamýšľame sa však nad tým, čo sa stane, keď doznie posledná paľba? Uvedomujeme si, že v tom zamorenom verejnom priestore budeme žiť naďalej? Z internetového prostredia sa stala žumpa. Slušná diskusia rešpektujúca svojho oponenta takmer vymrela. Skákanie si do vlasov je predsa väčšia show. Politici, za výdatnej podpory svoj marketérov a poradcov, roztáčajú ďalšie a ďalšie kolo hecovania. Výsledkom je, že politika sa odstredivou silou dostáva k ľavému aj pravému extrému spektra. Stred je nudný, poctivý argument ťažko stráviteľný, fakt zbytočný. Tiahnutie k radikalizmu v akejkoľvek podobe je príťažlivé.

Ako konzervatívne zmýšľajúci človek som zhrozený nad všetkými démonmi, ktorí sa pri rôznych voľbách zjavili na tejto strane brehu. Videli sme ukážku takmer všetkého. Kresťanské hodnoty sa zredukovali na témy potratu, prirodzenej rodinu a boj proti migrantom. Tieto oblasti sa potom ešte nechutne sploštili a stali sa palicou, ktorú sme každému trieskali o hlavu. Žiaden politický neprajník by nedokázal spraviť lepšiu prácu pri rozdeľovaní, pomste a osočovaní tak, ako sme si to spravili sami. Rovnaký trend vidím naľavo. Radikálne riešenia sú jednoducho in a treba s nimi v dostatočnej miere zásobovať myšlienkový trh, či už sa jedná o ľudské práva, environmentalizmus alebo sociálnu spravodlivosť. Oponenti sú bigotní, patria do stredoveku a treba im zobrať volebné právo.

Toto je moja výzva: snažme sa o nový extrémizmus. Extrémizmus normálnosti. Prestaňme sa tváriť, že svojim 100m šprintom vyhráme maratón. Rozložme si sily. Začnime počúvať. Dajme priestor racionálnej argumentácii, starej dobrej úcte k odlišným názorom.  Vnesme do politického zápolenia ducha spolupráce.

Slovensko potrebuje doma i v EP akúsi koalíciu rozumných. Nemusia a nemôžu byť uniformovaní. Nebudú spadať pod jedného alfa samca, ktorý nás zázračne vytrhne z biedy. Budú to silní mužovia a ženy, ktorí si viac ako politické bodíky budú strážiť osobnostnú a politickú integritu. Budú si vedomí svojich limitov a faktu, že sú presne takí istí ľudia ako ich voliči. Politiku budú brať ako svoju profesiu, nie priestor na ukájanie svojich poškodených osobností.

Zdá sa, že zmier, kompromis a spolupráca sa dnes chápe skôr negatívne. Je to však jediná cesta pre zdravú spoločnosť, srdečné susedstvo, korektné vzťahy v politike a biznise. V takom prostredí chcem vychovávať deti. Raz sa nás totiž na tento šialený súčasný stav budú pýtať. A ja im chcem povedať, že sme našli odvahu vystúpiť z tohto tranzu a začali byť normálni. Extrémne normálni.

Autor je kandidát do EP za stranu Kresťanská únia