Denník N

Strnisko

Toľko riadkov, slov…

Týždeň, sedem dní. Veľa či málo, bez odpovede, ani jedna možnosť nie je správna. Drevená stolička zastrčená v rohu miestnosti, jeho životný priestor. Sedem rokov, vtedy priveľa. A odrazu zasa sedem. Roky vystriedali dni, aká zmena.

Po ľavej ruke umývadlo, strohé, jednoduché, hore nad ním zrkadlo. Veľké nie, akýsi úlomok z väčšej časti. Má ho tu už dlho, ráno s ním vstáva, večer líha do postele. Stojí priamo pred ním. Ruka hore, prstom si prechádza po tvári. Strnisko, niekoľkodňové, jeho starý zvyk. Kedysi mu Jarka hovorievala: „Ohoľ sa, hladký si krajší.“ A keby len to, vedela to aj oceniť. Vyšiel z kúpeľa, koža hladká ako bábätko, svieži a voňavý. „Úžasné,“ hovoril jej zvonivý hlas. Nečakal dlho, sama mu padla do náručia, bola krásne žiadostivá. Odozva prišla rýchlo, zasypal ju bozkami, najprv pery, potom stále nižšie. Prsníky, tie museli dostať svoje, páčilo sa mu to, vztýčené bradavky boli také vzrušujúce. „Si nádherná,“ šepkal jej do uška. Lichotilo jej to, schvaľovala každý jeho krok, pod jeho dotykmi sa menila na poddajnú. Áno, vzrušovalo ho to stále viac, cítil ako jeho pýcha mužnie. Keď sa dostal tam dolu, bol nezadržateľný, miloval ju s plnou vážnosťou. Vkladal do toho svoju neodolateľnú túžbu a nehu.

Už dlho nebola jeho pokožka hladká, nebol dôvod. Všetko zaužívané muselo ustúpiť, ešte dnes má pred očami ten obrázok. Vošiel a už sa odtiaľto nedostal. Modrá blúza, nohavice, čierne topánky, ani len ponožky nemal svoje. Hygiena, nový účes, nedostal na výber. Od toho momentu bol pod drobnohľadom, sloboda žiadna. Z času na čas telefonát, návšteva. Jarka prišla, doniesla, čo mohla. Tešil sa, ale to najhoršie prišlo, keď odišla. Výčitky, vedel, že za to môže len on sám. Čas plynul, roky utekali, tam vonku sa diali veci. Neobišlo to ani Jarku, jej návštevy  postupne redli. Až raz, namiesto jej úsmevu, list. Biely papier s drobnými ružovými kvietkami, toľko riadkov, slov. Vysvetľovala, zdôvodňovala, je koniec, už nemôže viac čakať, život ide tak rýchlo. Sedel a čítal, raz a potom odznova, nechcel veriť vlastným očiam. Ako mohla, pýtal sa sám seba, hľadal odpoveď. Zranený, presne tak sa cítil. Skúšal, písal naspäť, ale odpovede sa nedočkal.

Hlava hore, maličké okienko, hrubé mreže, realita posledných rokov. Toľko času, strateného, premárneného. Sedem dní a potom sloboda. Túžba rozbehnúť sa, ale kam, nikto ho už nečaká. Jarka má po svojom boku dávno iného, do jej života už nepatrí. Chce sa mu plakať, pustiť príval sĺz, nechať vyplaviť emócie. Potrebuje to dostať zo seba von. Nemôže, toto je prostredie, kde sa nič podobné netoleruje.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com