Denník N

K úvahám o ústavnom zákaze adopcií detí pármi rovnakého pohlavia

Alebo o ľudských právach, ktoré sa v demokratických spoločenstvách stávajú právami ústavnými.

Preneste sa v myšlienkach do alternatívnej reality, kde ako Otcovia zakladatelia máte historickú príležitosť priložiť ruku k tvorbe Ústavy konkrétneho spoločenského zriadenia.

Ako múdry a zodpovedný otec vysvetľujete po vzore pánov Hamiltona, Madisona a Jaya počúvajúcemu a vzhliadajúcemu obecenstvu svoje myšlienkové pochody a dávate ich všanc verejnej dišpute, zároveň rozvážne a citlivo inkorporujete do textu Ústavy katalóg ľudských práv a slobôd.

Ľudské práva sa stávajú ich pozitívnym zakotvením do textov ústav demokratických štátov právami ústavnými primárne z dôvodu ich významu presahujúceho samotnú podstatu štátu, a rovnako tak pre ich status, ktorý ďaleko prevyšuje samotný právny poriadok tvorený podústavnými predpismi. Zároveň ide o definičné prihlásenie sa k základnej politickej morálke, na ktorej má tendenciu byť konkrétne spoločenské zriadenie budované.

Ľudské práva, základné slobody, základné práva

Čítajúc katalógy ľudských práv a slobôd už otitulovanie mnohých napovedá, že na svoje si prídu „ľudské práva“ aj „základné slobody“. Príklad? Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Za ľudskými právami sa skrývajú práva, ktorými je nadaná každá ľudská bytosť bez ohľadu na domicil a ignorujúc vôľu verejnej moci. Slovom ide o prirodzené práva vlastné každému človeku.

Nachádzame tu napr. právo na život, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, právo na osobnú slobodu (ponímané v najširšom slova zmysle je s ním nerozlučne spojená aj sloboda pohybu a pobytu), právo na súkromie (ponímané v najširšom slova zmysle je s ním nerozlučne spojená aj sloboda myslenia, svedomia, náboženského presvedčenia, právo na rodinný a súkromný život).

Základné slobody vieme realisticky uchopiť ako slobody, bez garantovania a úcty ku ktorým nemožno hovoriť o slobodnom štátnom zriadení. Sú to slobody priamo spojené s prežívaním života jednotlivca so statusom zoon politikon, s prejavmi vlastnými životu v spoločnosti a spoločenskom zriadení, v ktorom sa jednotlivec teší súkromnému životu vo všetkých jeho mutáciách a participácii na živote štátu zároveň.

Hovoríme napr. o slobode prejavu, vlastníckom práve, slobode zhromažďovania a združovania, volebnom práve, práve na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Treťou kategóriou zhmotnenou v katalógoch ľudských práv a slobôd bývajú tzv. základné práva človeka a občana druhej a tretej generácie, inak aj hospodárske, sociálne a kultúrne práva, práva národnostných menšín, právo na priaznivé životné prostredie a pod. Tieto štát garantuje za účelom zabezpečenia určitej kvality a štandardu života s ohľadom na ekonomickú a kultúrnu vyspelosť štátu. Ich diapazón je neuzavretý.

Nie vždy sú však predmetom ústavného zakotvenia (napr. Ústava Nemecka nezakotvuje hospodárske a sociálne práva), a ak aj áno, ich domáhanie sa je vzhľadom na ich charakter možné na základe zákonov, ktoré ich vykonávajú.

Obmedzenie verejnej moci

Ruka v ruke so zakotvením ľudských práv a slobôd v ústavách ide v demokratických zriadeniach ústavné obmedzenie verejnej moci, bez ktorého by reálny výkon a ochrana ústavných práv boli neúplné, iluzórne.

V ústavách explicitne garantovaným ústavným právam človeka koreluje explicitne/implicitne identifikovaná povinnosť verejnej moci zdržania sa určitého konania voči ústavným právam a ich nositeľom, ktorá zúplňuje ochranu ústavných práv.

Pokiaľ rub mince tvorí právo na život a právo na osobnú slobodu, líc tej istej mince sa nám dáva spoznať ako zákaz trestu smrti, zákaz otroctva, zákaz nevoľníctva, zákaz mučenia.

Ľudské práva a slobody sa zaručujú každému bez rozdielu. Platí zákaz diskriminácie. Ústavy zakazujú vylúčenie skupiny osôb z benefitovania na ústavných právach z dôvodu v ústavách definovaných neprípustných rozlišovacích kritérií – pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, sexuálna orientácia a pod.

Ústavy neobsahujú vo vzťahu k ľudských právam a slobodám konkrétne zákazy, obmedzenia a povinnosti ich nositeľov, maximálne stanovujú podmienky, za splnenia ktorých je možné ústavné práva obmedziť.

Platí, že vôbec pre uvažovanie o obmedzení ľudských práv a slobôd je potrebná zákonná úprava (princíp legality). Obmedzenie ústavných práv musí sledovať ústavou aprobovaný cieľ (princíp legitimity) a obmedziť ústavné práva možno len v nevyhnutnej miere pri zachovaní ich podstaty a zmyslu (princíp nevyhnutnosti), t. j. platí princíp proporcionality.

Totalitné ústavy

Ústavy nedemokratických štátnych zriadení buď žiaden katalóg ľudských práv a slobôd neobsahujú, alebo formálne zachytený katalóg ústavných práv je negovaný tou istou konštitúciou, ktorá mimo tento katalóg zavádza jednotlivé obmedzenia alebo zásahy do ústavných práv (napr. Ústava ČSSR z 1960).

Bádaním zisťujeme, že totalitné ústavy obsahujúce katalóg ústavných práv zvyknú prenechávať primárny hlas povinnostiam občanov, ktoré sú nie zriedka uvádzané v poradí skôr než samotné práva. Javom totalitných ústav je aj neabsolutizácia zákazu diskriminácie alebo priame vylučovanie istej skupiny osôb z benefitovania na ústavných právach alebo vytváranie predpokladov pre takéto vylúčenie (napr. Ústava fašistického Slovenského štátu z roku 1939).

Ideový základ zakotvenia katalógu ľudských práv a slobôd v našej Ústave

Po prvé, zakotvenie katalógu ľudských práv a slobôd do Ústavy predstavuje v našej histórii odmietnutie totalitnej ideológie, ktorá ľudské práva a slobody človeka potláčala, porušovala a nechránila. Hlásime sa tým k liberálnej demokracii.

Po druhé, ide o obmedzenie každej z troch zložiek moci v štáte, ktoré budú povinné rešpektovať pri výkone svojej moci ľudské práva a slobody.

Po tretie, zakotvenie ľudských práv a slobôd do Ústavy znamená rešpektovanie objektívneho (prirodzenoprávneho) katalógu (poriadku) hodnôt, ktoré prenikajú celým právnym poriadkom a majú prednosť pred subjektívnou vôľou politickej moci.

Ústava zároveň obmedzila verejnú moc vo vzťahu k ústavným právam imperatívmi ako zákaz diskriminácie, rešpektovanie princípu proporcionality a pod.

Kam kráčaš, Ústava naša?

Úvahy o boji s „ultraliberalizmom“ a kvázimyšlienky o ústavnom zakotvení zákazu adopcií detí pármi rovnakého pohlavia atakujú prvotne hranice ľudskej slušnosti a tolerancie, avšak vo viacerých aspektoch i demokratický charakter Ústavy.

V prvom rade, skôr z ideového a hodnotového hľadiska, demokratické princípy velia v ústavách práva a slobody garantovať, nie okliešťovať alebo isté skupiny osôb z ich priznania vylučovať. Demokratické spoločenstvá sa navyše pri kultúrnom a sociálnom rozvoji spoločnosti neštítia práva druhej a tretej generácie rozširovať.

Konkretizujúc ústavnoprávne je v prvom rade zrejmé, že žiadne explicitné základné právo na adopciu neexistuje. Ústava nepriznáva právo na adopciu žiadnemu človeku ani žiadnemu formálno-právne uznanému spolužitiu. Ústava v otázke adopcií ponecháva každej bytosti alebo spolužitiu rovnakú štartovaciu čiaru.

Otázka adopcií je tak otázkou zákonnej úpravy, kde zákonodarca s ohľadom na účel, ktorý má byť adopciou naplnený, upraví tak predpoklady pre adopciu detí konkrétnymi osobami alebo pármi, ako aj obmedzenia adopcií. Adopciou dieťaťa sa však rodič stáva subjektom ústavných sociálnych práv podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy (právo na starostlivosť a výchovu dieťaťa a pod.).

Ústavodarca by komunikovaným aktom z pomedzi všetkých potenciálnych adresátov dotknutého ústavného sociálneho práva vylúčil na úrovni základného zákona skupinu osôb iba z dôvodu ich sexuálnej orientácie, ktorý je jedným z ústavne neprípustných rozlišovacích kritérií.

Sexuálna orientácia sa imanentne prejavuje v intímnej a citlivej sfére súkromného života človeka. Ústavné vyčlenenie skupiny osôb pre ich sexuálnu orientáciu z adresátov ústavných práv a odlišné zaobchádzanie s touto skupinou na úrovni Ústavy zasahuje zároveň do opísaných aspektov osobnosti a súkromného života človeka.

Navyše takéto vyčlenenie postráda legitimitu či nevyhnutnosť, nesledovalo by ochranu žiadneho Ústavou chráneného záujmu. Ústava mlčí v otázke nemožnosti adopcie detí dokonca aj v prípadoch jasného atakovania záruk ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa – napr. v otázke nemožnosti adopcie detí páchateľmi trestných činov, osobami závislými od návykových látok alebo osobami s inou patológiu nezlučiteľnou s účelom adopcií dieťaťa (kde by navyše nešlo o ústavou zakázané rozlišovanie, ale legitímny dôvod vylúčenia). O to viac musí mlčať v otázke nemožnosti adopcie detí v situáciách bez výskytu akýchkoľvek kontraindikácií – t. j. aj v otázke nemožnosti adopcie detí pármi rovnakého pohlavia, kde jediný dôvod vylúčenia by bola sexuálna orientácia osôb (ústavne neprípustný rozlišovací dôvod).

Záverom, opäť skôr z ideového a hodnotového hľadiska, opísaným aktom by sa do vedomia spoločnosti podprahovo zasievala myšlienka o ústavnej akceptovateľnosti označenia určitej skupiny ľudí ako občanov druhej kategórie.

Teraz najčítanejšie