Denník N

Morálne komplexy zaliate v betóne: Vitaj na Inflanckej, malá Elżbieta!

Teraz majú okolo svojho sídliska železný plot, ktorý chráni to málo, čo majú. V priebehu toho plota som hľadal nejakú nezabezpečenú časť, ale márne. Božie oko kamerového systému ma pozorne sledovalo a mne nezostávalo nič iné, len poprosiť vrátničku, aby ma pustila dnu.

Dnes som podnikol púť, ktorej asi málokto porozumie, hoci predsa len dúfam, že rozumieť jej je možné. Odkedy som si vášnivo zamiloval filmové dielo Krzysztofa Kieślowského, vedel som, že ak niekedy pôjdem do Varšavy, musím sa vydať na miesto, kde bola točená celá dekaséria jeho Dekalógu. Dopredu som tušil, že to je pre mňa vec mimoriadneho až mystického významu. A hoci som vo Varšave už tretí deň, odkladal som to sčasti preto, lebo sa zdravotne necítim úplne najlepšie, sčasti pre mágiu čísla tri (Kieślowského Tri farby), pre ktorú by sa jednoducho nehodilo, aby som tam prišiel hneď v prvý deň. Musel som si proste na toto stretnutie trochu počkať – tak, ako sa čaká na každú dobrú vec. Vedel som, že to nesmie byť iba technická návšteva, že nejdem do žiadneho múzea, ale do živej štvrte a zároveň do častí seba samého; že sa nesmiem veľmi ponáhľať, že sa musím trochu potrápiť s tým, aby som to našiel, a že nemôžem ísť žiadnym dopravným prostriedkom, pretože som si potreboval vytvoriť vnútorný priestor na prehrávanie jednotlivých scénok z filmov, aby som svojim emóciám daroval čas na ich správne namiešanie a na ich vyladenie a gradáciu. Možno to znie miestami masochisticky. Pravda je však taká, že išlo o akýsi subtyp psychologického hedonizmu, s veľmi obozretným dávkovaním.

Neľahko sa opisuje vzrušenie človeka, ktorý práve po niečom takomto tak dlho túžil, a ktorého rozvibruje snáď každá sekvencia z Kieślowského filmov. Jednoducho, nefunguje mi na to žiadna habituácia ani tolerancia. Keď som sa približoval k sídlisku na Inflanckej, cítil som stúpajúce vzrušenie vo forme jemných kŕčov a vnútorných návalov tepla. A zrazu som sa ocitol tvárou v tvár známym bezútešným panelákom z filmu, ktoré vlastne v jarnej prírode vôbec nevypadali tak bezútešne, ako by mohli (a možno aj podľa mojej fantázie mali). Dokelu, mal som sem ísť na jeseň alebo v zime (!) – mimochodom, práve zimou predsa začína Dekalóg 1, a vlastne zima je aj v dvojke a trojke…Ale po chvíľke mi to úplne prestalo vadiť. Kvitnúce stromy dodali mojim spomienkam na miesto, kde som nikdy nebol, zvláštne apolónske čaro. Kieślowski vybral sídlisko na ulici Inflancka zámerne ako betónový komplex, ktorý pripomína väznicu. Je to kontrast uzavretého priestoru, za ktorého múrmi sa však pohybuje teplo ľudských bytostí s neznámymi osudmi, ktoré sú možno veľmi podobné tým z Dekalógu. Je to väzenie, v ktorom však žijeme a bývame mnohí. Symbolizuje život osemdesiatych rokov podľa diktátu Sovietskeho Zväzu, so vzormi a architektonickými prvkami, ktoré sú do poslednej bodky rovnako replikovateľné a aj replikované, takže žiadnemu zo susedov sa nemôže stať, že by v tom závale betónu mal nejakú zvláštnu výhodu oproti tomu druhému. Je to rovnosť a uniformita panelákového komplexu, za ktorým slnko zapadá naozaj priskoro a v ktorom sa navzdory povrchným očakávaniam odohráva neskutočné bohatstvo príbehov. Navyše, a práve toto je Kieślowskeho doslova nadpozemská schopnosť selekcie priestoru, balkóny majú síce všetky rovnakú formu, ale jej súčasťou je vždycky kríž. Každé z obydlí možno teda čítať ako nekonečný rad jedinečných krížov, i keď formálne vsadených do rovnakej matérie. Za jedným z nich som tušil doktora z Dekalógu 2, ktorý sa doma s láskou stará o svoje rastliny, kým v nemocnici o pacientov. Kvietky mu však na rozdiel od nich nerobili žiadne problémy. Naraz vidím scénu, kde Dorota sadisticky odtrhne každý lístok z izbovej rastlinky a divák je prinúteným svedkom tohto beštiálneho zamordovania, po ktorom ostane iba húževnatá byľ a ktoré trvá takú dobu, po akú je nevyhnutné pocítiť empatiu k rastline, na ktorej nám zrazu veľmi záleží. Záleží, pretože nám záleží na živote. A za tými múrmi, za tými múrmi sa odohráva niečo viac, než len rast drobnej izbovej vegetácie. Vidím dychtivé vzrušenie Tomeka, ktorý v Dekalógu 6 voyeuristicky sleduje Magdu. Ktoré okno to bolo?… Počujem žiaľ otca, ktorý v Dekalógu 1 prišiel o syna. Panebože, kde sa to stalo? Kde bývali? Je to známka tranzu, že sa tak vôbec pýtam? Alebo je to žitý mýtus filmu, ktorý prehlbuje naše vnímanie toho, čo je bezprostredne okolo nás?

Nestačilo mi to vidieť. Potreboval som hovoriť s ľuďmi, ktorí tam žijú. Pozoroval som let holubov a ich pristávanie a sledoval som už inú realitu ako tú, čo som mal práve pred sebou. Hneval som sa, že idem neskoro a že som včasráno nestihol Tomeka, ako nesie ľuďom mlieko. Obzeral som sa, či neuvidím toho zákerného taxikára, ktorý v Dekalógu 5 napokon veľmi smutne dojazdil. Bol to mýtus filmu, ktorý v nás žije ďalej, mýtus, ktorý je tak silný, že nám premieňa pohľad, ktorým sa odrazu ocitneme tam, kde sa to všetko malo odohrávať? Cítil som sa ako Elżbieta (Dekalóg 8), ktorá sa do Varšavy vrátila po rokoch a pozerá na bránu, cez ktorú prechádzala naposledy ako malé dievčatko. Je to niečo podobné ako to, čo pociťuje návštevník Jeruzalema. Je to bázeň pred silným príbehom minulosti, ktorý tu je prítomný. Ibaže ja som si fotil paneláky, čo je činnosť, ktorú som mimochodom nikdy predtým nerobil! A tieto príbehy sa nikdy nestali. Vlastne – museli sa stať! Veď kvôli nim sa teraz cítim tak privilegovane, že tu môžem pomaly kráčať a vnímať to vyžarovanie umenia, ktoré mení našu každodennosť a pozdvihuje ju do nových podôb. Toto sídlisko už nikdy nebude také, ako by bolo bez Dekalógu. A keby ho náhodou zbúrali, tak vďaka Dekalógu prežije. Toto, toto je sila príbehu.

Cítil som na sebe zvedavé pohľady obyvateľov (sú to vlastne všetko susedia z filmovej série!). Cítil som na sebe pohľad neznámeho muža z každého dielu, ktorý sleduje ľudské nite dobra a zla bez toho, že by do nich zasahoval. Je to ľudská podoba Boha, ježišovská postava, ktorej pohľad Vás nemôže nechať pokojnými pre morálny chaos, ktorý v sebe máte. Musíte ho mať. Inak by ste predsa neboli ľudia. Ale bol tu aj pohľad niekoho iného. To miesto sa za tridsať rokov značne zmenilo. Možno vtedy tí ľudia vyzerali, že chcú ujsť, ale zo socialistického betónu nemali kam. No teraz majú okolo svojho sídliska železný plot, ktorý chráni to málo, čo majú. V priebehu toho plota som hľadal nejakú nezabezpečenú časť, ale márne. Božie oko kamerového systému ma pozorne sledovalo a mne nezostávalo nič iné, len poprosiť vrátničku, aby ma pustila dnu.

Podarilo sa. Pokračujem vo fotení panelákov, kde sa za jedným oknom kričí, v druhom byte je pohyb ako pri umývaní okien, inde iba vetrajú, iní zas spustili na balkón oznam, že byt predávajú, atď. Pokušenie hovoriť s ľuďmi, ktorí tam žijú a ktorí sa podľa mňa môžu cítiť slávnostne a majestátne, že časť Varšavy, v ktorej majú tu česť žiť, je vďaka Kieślowskemu večná, bolo stále silnejšie. Napokon sa zhováram so ženami rôzneho veku, no cítim sklamanie a nechápavo mrznem. „Kieślowski? Musíte poznať číslo jeho bytu, len tak ho tu nájdete!“ Vravím: „Nie, nie!… Je to režisér. Žil a umrel vo Varšave, tuto medzi vami žil a parádne filmy točil, desať jeho filmov sa odohráva práve tu, kde bývate, kde sa práve rozprávame!“ „Tu?“… Nasledujú rozpačité úsmevy na oboch stranách. Slušne poďakujem a idem ďalej. Mladých ľudí so slúchadlami sa dnes už nedá spýtať vôbec na nič. Radšej ich nechávam tak.  Napokon si vyhliadnem staršieho pána, ktorý ide vysypať smeti. Odrazu je pre mňa stelesnením lekára z Dekalógu 2. Dokonca sa na mňa aj podobne usmieva. „Kieślowski? Áno, viem…“ odpovedá ticho, jasne a stále s hrejivým úsmevom. „Myslím, že tá bytovka z filmu bola presne tá, pred ktorou práve stojíme…“ Vnútro mi zaliala radosť.

Práve som hovoril s lekárom, ktorý za chvíľu bude musieť vyriešiť veľmi ťažký vnútorný spor…precitám a z rôznych uhlov fotografujem to, čo som ešte nikdy nefotil. Bytovku.

Krzysztof Kieślowski má hrob neďaleko sídliska na Inflanckej ulici, kde natáčal desať dielov svojho Dekalógu. Je to malý, nenápadný, čierny hrob, ku ktorému sa musíte skloniť, bez akýchkoľvek zbytočných písmen alebo nadbytočných ozdôb. Prakticky je tam iba jeho meno, rok narodenia a úmrtia. Ani fotografia! Len soška rúk, ktoré sa formujú do podoby kamery, cez ktorú pozeral na svet. A vlastne stále pozerá. Na čo reči? Za tohto majstra ľudskej psyché hovoria jeho filmy. Neleží len tu. Je vložený do každého kúsku svojho diela. A ja? Ja teraz premýšľam o nezmiernej veľkosti ľudského ducha. A ešte niečo. Na hrobe bolo pár suchých červených kvetín so stopkami rozvrhnutými v podobe lúčov a jedna nalomená, ale nevyfajčená cigareta. Asi ju tam niekto odložil pre neho.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.