Je umenie užitočné ?

„Umenie z nás robí ľudí.“

Je umenie len uhol pohľadu? Je to len spôsob myslenia, akým sa dvaja ľudia pozerajú na tú istú vec? V galérii môže byť hneď vedľa nádherného perfekcionistického obrazu vystavený kus obhoreného plastu a obe veci môžu byť považované za umenie. Jeden človek sa môže kajať nad tým, ako sa taký odpad vôbec môže dostať do výstavnej siene, iný si ho zas môže nadšene fotiť a rozplývať sa nad inšpiratívnou myšlienkou autora. Znamená to snáď, že vec, ktorú by sme inak hodnotili ako zbytočnú a nezaujímavú, získa hodnotu len tým, že ju niekto vystaví?

Aby som mohla odpovedať na hlavnú tému tejto eseje, musím najprv odpovedať na oveľa dôležitejšiu – Čo je vlastne umenie?

Tomáš Kulka v predhovore knihy „Co je umění?“ hovorí: „Dlouhá léta panovala mezi filozofy shoda, že charakteristickým rysem umění je napodobování reality tak, jak se nám jeví. Díki ní bylo mnohým ještě před sto lety jasné, co výtvarným uměním není a nemůže být: cokoli, co nic nezobrazuje, čo nic neoznačuje.“

Táto teória zostala v povedomí umeleckých kritikov od Platóna až po začiatok dvadsiateho storočia. Ale čo potom? Čo urobíme s impresionistami, kubistami, modernistami či s nedajbože abstrakciou? Je svet naozaj taký, aký ho vnímajú oni? Nečudujem sa, že sa takémuto druhu sebarealizácie kritici bránili zubami-nechtami. Kto by chcel narušiť ich krásne a ustálené normy o tom, čo je umenie?

„Keby som vedel, čo je umenie, netajil by som to,“ vyhlásil Pablo Picasso. Muž, ktorý maľoval skôr, než vedel hovoriť, vytvoril nový umelecký smer a jeho obrazy sa vydražili sa desiatky miliónov eur bol natoľko skromný, že sa neodvážil umenie definovať. Alebo sa proste nechcel strápniť.

V mojej prvej knihe o umení s názvom „Kniha o výtvarnom umení pre deti“ Rosie Dickinsonová píše: „Ľudia vždy diskutovali o umení. Niektorí si myslia, že by malo verne zobrazovať skutočnosť.  Mnohí umelci však chcú tvoriť diela, v ktorých čerpajú zo svojich predstáv. V minulosti umelci často viedli súdne spory a bojovali za svoj názor. V umení však nemožno hovoriť o správnom či nesprávnom.“

Umenie je s ľudstvom od počiatku. Vďaka umeniu sa môžeme vidieť v novom svetle, škaredí, pekní, nudní, vzrušujúci. Umenie nikdy skutočne nedefinujeme. Nedá sa to. Je tak premenlivé, ako ľudia sami.

Ak nemôžem hovoriť o správnom a nesprávnom, poďme hovoriť o krásnom a škaredom! V knihe Zneužitie krásy …. píše: „Okrem krásy existujú, samozrejme,aj ďalšie spôsoby, spájajúce v umeleckých dielach pocit s myšlienkou: odpor, erotizmus, vznešenosť, ľútosť, strach. A práve tieto spôsoby nám pomáhajú vysvetliť, prečo je umenie dôležité v živote ľudí.“

Opýtala som sa tú otázku mojej babky, hoc som dopredu vedela zhruba aká bude jej odpoveď. Rovnako som sa na to mohla opýtať maliarky, ktorú nazývam mama, alebo fotografa, ktorého nazývam otec, ale ja som chcela vedieť jej názor, názor šesťdesiatosemročnej vyslúžilej žeriavničky.

„Babi, je podľa teba umenie dôležité?“

Predklonila sa, hneď na to si odpila z kávy a vráskavé čelo sa jej pokrčilo.

„Podľa toho, akú dôležitosť mu dávaš. Lebo tam ten obraz môže visieť a ten maliar mu mohol dať celý svoj život a čo z toho má? Za obraz dá jeden sto miliónov, druhý ho ukradne, potom ho zakopú, tam splesnivie a keď ho nakoniec znova predajú, zistia, že je falošný! Ale keď mám dieťa, vychovala som ho a milovala, tak viem, že je moje.“

Umenie je dôležité, lebo ukazuje ľuďom, akí sú. Nastavuje im zrkadlo. Nie nadarmo sa socialistické smery ako prvé zbavujú umelcov – lebo umelci majú slobodu v krvi, žiadne pravidlá ani orwelovské potláčanie reality im nezabráni ukázať ľudstvu jeho pravú tvár. Umelci nie sú jediní, ktorí kričia, ale ich krik pretrvá, lebo ho zhmotňujú – do piesní, fotografií, obrazov.

„Samozrejme, že sa mi páči obraz, ktorý kedysi namaľoval nejaký starý maliar, kde dokonca aj v očiach postavy vidíš, či sa bojí alebo teší, ale nie toto, čo je teraz! Že tam načmára tri čiary a už je to wau!“ odpovedala mi, keď som sa snažila oponovať, že predsa aj modernizmus má niečo do seba.

Umenie už dávno nie len obraz, výjav z Biblie alebo portrét, ani dokonalé súsošie. Vyvinulo sa, ako sa vyvinuli ľudia. Preto je dôležité. Umenie mapuje ľudský vývoj, jeho vzlety a pády, vojny a konflikty, to všetko sa odráža v umení. Je  odporné a zároveň krásne.  Vďaka umelcom vidíme odraz minulosti a môžeme ho porovnať so súčasnosťou. Vďaka obrazu uvidím dušu umelca, vďaka skladbe myseľ skladateľa.

Schopnosť pridať hodnotu hoc aj taške s ovocím, ktorú zabudol esbéeskár v galérii, to nás robí ľuďmi. Možnosť uvidieť aj v takej hlúposti, ako tri čiary na bielom plátne niečo veľkolepé. Potom sa zasmiať sám na sebe, keď najväčšiu slávu aj tak zožne výstava, na ktorej nič nie je. Ale to je treba. Kedy budeme môcť takto tvoriť, keď nie teraz? Sme slobodnejší ako kedykoľvek predtým.

Umenie dáva ľuďom rozhľad. Dáva im pocit krásy, hoc samo o sebe nemusí byť krásne. Vyvolá pocit a ten pocit je cennejší, než všetko iné. Pozdvihuje myslenie človeka na novú úroveň, otvorí mu myseľ tak, ako dadaizmus otvoril myseľ svojho času mnohým. Ako Marcel Duchamp zo svojou Fontánou, alebo Damien Hirst, ktorý vystavoval mŕtvych žralokov a rozštvrtené kravy. A čo Matissove „maľovanie nožnicami?“ Keď dokážeme vyletieť na mesiac, prečo by sme si nemohli ceniť kúsky farebného papiera, polepené do tvaru slimáka? Obe veci sa zdali našim predkom nemožné.

„Umenie z nás robí ľudí,“ tvrdí Mikuláš Huba v jednom článku na internete. Ako jeden lístok z Nirmalovho obrazu napokon zhorel, aj umenie nakoniec skončí, rovnako, ako ľudia. Ale to ma netrápi. Tolkien vedel, o čom písal.

L.V.