Denník N

Žijem v štáte…

Prečo nepíšem o politike.

 

"Žijem v štáte, kde predstaviteľ výkonnej moci, akým predseda vlády je môže zavádzať, klamať, podvádzať, slizko sa pri týchto klamstvách usmievať do kamery a pri tom mu to stále 40 percent tejto malebnej krajiny zožerie."
„Žijem v štáte, kde predstaviteľ výkonnej moci, akým predseda vlády je môže zavádzať, klamať, podvádzať, slizko sa pri týchto klamstvách usmievať do kamery a pri tom mu to stále 40 percent tejto malebnej krajiny zožerie.“

Som študentom práva, v 3. ročníku a politický a spoločenský prehľad v tejto problematike by mal byť mojou doménou. Denne si čítam mnohé blogy, články, politické komentáre, ktoré väčšinou majú pravdu. Súhlasím s kritikou našej súčasnej politickej situácie, ktorá je, povedzme si to na rovinu- naprd.

Mnohí moji kamaráti chcú, aby som napísal o politike. Pýtajú sa ma, prečo nepíšem o tom, čo sa deje v tomto štáte. Veď som mladý človek, ktorý má prehľad a v krčmových diskusiách povie pravdu. Nahlas, ale len v krčme.

Lenže mne to za to nestojí. Som unavený. Unavený z momentálneho stavu. Žijem v štáte, v ktorom sa môže verejne kradnúť, zavádzať, obmedzovať sloboda tlače, prejavu, v štáte, kde sa vykonávajú praktiky, ktoré vôbec nesúvisia s demokraciou, ako takou. Žijem v štáte, kde sa spoločnosť, ktorou Váhostav je, môže bez hanby vysmievať veriteľom do tváre a úplne jasne a zreteľne mať blízke styky s ľuďmi, ktorí sú vo „vedení štátu“. Žijem v štáte, kde obyčajná politická karikatúra, ako kritika politickej sféry, ktorá k demokracii neodmysliteľne patrí, naštve nášho pána premiéra do takej miery, že ten zakáže tlačovým odborom svojich ministerstiev komunikovať s jedným denníkom. A potlačovať a porušovať pri tom a to bez hanby zákon, ktorý je tu na to, aby ho rešpektovali všetci. Myslím si, že politickí predstavitelia by ho mali dodržiavať ako príklad pre verejnosť. Lenže nie, ja nežijem v štáte, kde sa niečo také deje. Ešte si myslíte, že mám chuť písať o politike? Ak nie a oponujete mi, pokračujem ďalej.

Žijem v štáte, kde jazdím síce zadarmo na vlaku, ale v podstate to aj tak zaplatím. V štáte, v ktorom môžem absolvovať vysokú školu, ale prácu si po nej nájdem len veľmi ťažko. Ak nájdem, tak budem rád, že som rád. V štáte, v ktorom je nezamestnanosť bežným javom. V štáte, v ktorom si môže predseda vlády piť Colu v konšpiračnom byte, to prinúti ľudí ísť do ulíc, začne sa to vyšetrovať a skončí to ako? No nijako, pretože žijem v štáte, v ktorom je právo nevymožiteľné a verejná zodpovednosť nie je vyvodená. A znovu to nekončí.

Žijem v štáte, kde sa kauza, akou je kúpa CT prístroja rieši verejne opäť najviac počas obdobia mesiaca a v období ďalšieho sa na ňu úplne zabudne a riaditeľka nemenovanej nemocnice ostane na svojom poste. V štáte, v ktorom môže byť predsedom tak dôležitého úradu akým NKÚ je, zvolený človek, ktorý je podozrivý z kauzy, ktorej obsah opäť nie je veľmi v súlade so zákonom. Žijem v štáte, v ktorom tento post sľúbi náš pán premiér opozícii, ale je to jedno, lebo v tomto štáte sa na sľuby kašle.

Žijem v štáte, z ktorého mladí ľudia odchádzajú preč, pretože ako som vyššie spomenul, je tu veľkým problémom nájsť si prácu a mladé rodiny s deťmi prežívajú zo dňa na deň, lebo sme „sociálny štát“. Žijem v štáte, v ktorom môže istá nemenovaná etnická menšina nepracovať a pri tom dostávať viac peňazí, keďže sme „sociálny štát“. Žijem v štáte, v ktorom ak sa dostanem na vysokú pozíciu štátneho úradu, tak moje deti si pri zachovaní súčasného postavenia vládnej strany nájdu prácu ľahko. Veď som predsa ich otec a rodinkárstvo je tu úplne bežným pojmom.

Žijem v štáte, kde predstaviteľ výkonnej moci, akým predseda vlády je môže zavádzať, klamať, podvádzať, slizko sa pri týchto klamstvách usmievať do kamery a pri tom mu to stále 40 percent tejto malebnej krajiny zožerie. Žijem v štáte, kde pojem korupcia samozrejme nepoznáme. Avšak ak mám kamaráta na správnom mieste, tak sa môžem usmievať, pretože korupciu samozrejme, nepoznáme.

Žijem v štáte, v ktorom ak už náhodou ostane šikovný, fundovaný, mladý človek, docenia ho viac v zahraničí, ako tu. Pretože „podporujeme“ šikovných mladých ľudí. Žijem v štáte, kde sú vysoké školy jedným slovom výsmechom kvalitného vzdelania. Žijem v štáte, v ktorom sa vozím po súvislej diaľnici z Bratislavy do Košíc, ktorá mala byť, ale nejakým spôsobom ešte nie je. Žijem v štáte, v ktorom sa robí všetko, len sa nepodporuje malé a stredné podnikanie.

Žijem v štáte, v ktorom mi rodičia vyštrngali kľúčmi demokraciu, ale po nej sa tak šliape, že žijem možno aj tak v ešte horšej dobe, ako sa žilo pred tým štrnganím. Demokracia? Vyvodenie verejnej zodpovednosti? Sloboda tlače? Prejavu? Vymožiteľnosť práva? Nie, prepáčte, ale to nie sú pojmy, ktoré by boli bežným javom v štáte, v ktorom žijem.

 

Teraz najčítanejšie