Denník N

Strata súdnosti

… ak nejaká vôbec bola

Boli sme na dlhej strastiplnej ceste k pláži Teds Beach pri jazere Lake Pedder. Nebolo to ani tristo kilometrov, ale raz sme išli hore, potom dole, okolo kopca, cez hory, cez dediny. Neboli sme zvyknutí na takéto spomalenie, hundrali sme, lebo nám cesta trvala celý deň. Tristo kilometrov na rovine sa rovná štyri hodiny aj s prestávkami.

Dorazili sme za tmy.

Ráno uvidíme, kde vlastne sme.

Zaparkovali sme vedľa budovy s elektrinou a sprchovacími kútmi, ktoré boli z nejakého dôvodu bez hlavíc. Mohlo mi to byť jedno, bola mi zima, radšej som sa zababušila s teplým čajom v posteli a pozrela si film.

Ráno boli okná na aute zamrznuté. Teplomer ukazoval iba niečo málo cez nulu, ale keďže bolo super svetlo, vybehla som von, len v pyžame a mikine a začala som fotiť. Po chvíli som bola taká premrznutá, že som musela pridávať vrstvy. Blbec, robí sa to naopak, nadávala som si, keď som už nebola schopná stlačiť spúšť.

Mrzla som celú cestu k vodopádom Russel Falls.

Vodopád bol úžasný. Moja technika však nie. Nech som fotila, koľko som chcela, ani s jedným záberom som nebola spokojná. Zmierila som sa s tým, že fotograf zo mňa nebude, všetko som poskladala a odložila.

Pokračovali sme po chodníku, ktorý nás viedol niekam do výšav. Nielen do výšky nad morom, ale aj do výšav tvorivosti. Na jednej plošine bola scéna taká krásna, že som sa nezdržala. Strhla som ruksak z pliec, vybrala puzdro, z puzdra foťák, z foťáku som dala dole ochranné viečko. V mysli som nadávala na stratu času, ale zároveň som myslela na Ansel Adamsa a jeho somárika, ktorý mu vláčil výbavu po Yosemitskom národnom parku – on sa mohol sťažovať.

Koho teraz myslíš? Somárika, či Ansela?

Oboch.

Keď už bol Ansel so mnou, vzala som si ho za vzor. Snažila som sa dosiahnuť záber plný úcty k Matke, akú vyžarujú jeho práce. Usilovne som striedala nastavenia, hrala sa s filtrami, kým on stál obďaleč a s úsmevom v očiach pokyvkával hlavou dovtedy, kým sa mi záber nepodaril. Zablahoželal mi a vytratil sa pomáhať ďalšiemu zúfalcovi, ktorý v hlave dával dokopy inzerát na predaj svojho fotografického vybavenia.

 

Všetky cesty vedú do Hobartu

Hobart je od Russel Falls len 50 kilometrov, ale prejsť ich nám trvalo celú večnosť. Aj dnes sa cesta zvíjala, aj tu nám stáli dedinky v ceste, zase sme išli na kopec, z kopca, okolo kopca … Tasmánia je hornatá, to mi ukázala aj mapa, neviem prečo to mozog nepochopil.

Konečne sme dorazili. Nezostali sme tam však, pokračovali sme do Národného parku Hartz Mountains, k rieke Arve, jedinému miestu, kde sa dalo prespať zadarmo. Zmestí sa tam iba päť šťastlivcov, musíme si švihnúť, aby sme boli jednými z nich.

Začiatok sezóny však bol ďaleko, okrem nás tu bola len staršia dvojica, podľa správania nie z Austrálie. So sivými nomádmi vždy chvíľu poklábosime, ale aj tak dobre, nemala som náladu na small talk. Snažili sa rozdúchať oheň, čo po sebe takmer zahasili denní turisti. Doniesla som im na pomoc noviny. Ledva na mňa pozreli. Nevadí, asi aj oni radšej chceli vidieť ježuru.

Ježury kašľali na to, čo sme chceli my, radšej si urobili ježuriu žúrku.

 

Teraz najčítanejšie