Denník N

Sedem statočných a ich útek na saniach do Rakúska

Tak ich prezývali po ich „slávnom“ úteku. Pohraničníkom ich potom dávali za odstrašujúci príklad nedbanlivej ochrany štátnej hranice. Antonín Krejcar a jeho „preryv“ do Rakúska v roku 1981. S manželkou, dvomi malými synmi, kamarátom, jeho manželkou a ich malou dcérou. Na saniach naložených kopou sena ťahaných koňom. Kôň a sane boli vrátené do Československa. Krejcar s rodinou putovali opačným smerom, do Kanady.

Zdá sa to až neuveriteľné, tak jednoducho a 7 ľudí naraz. Vrátane detí. Takmer dokonalý systém Železnej opony, ktorý v Československu v 80. rokoch bol, mal však slabé miesta. Jedným z nich boli samozrejme vojaci. Tí na základnej vojenskej službe tu boli na rozkaz. A podľa toho niekedy vyzerala ostraha hranice. Zvlášť v prípadoch, že denne prepúšťali cez zátarasy ľudí, čo pracovali v lesoch a na poliach v hraničnom pásme. A vlastne… Kto iný by Železnú oponu v tej dobe mohol prekonať, ak nie ľudia, čo zátarasy a ich stráženie dokonale poznajú z každodenného života. A okrem toho majú priepustku do hraničného pásma za nimi. Zátarasy boli často posunuté od samotnej hranice aj niekoľko kilometrov. To preto, aby mala Pohraničná stráž dostatok času po signále z plota „prekryť“ predpokladaný smer postupu utečencov. To však bola aj slabina Železnej opony. Od nej až po hranice boli veľké priestory, ktoré bolo treba obhospodarovať. Podľa dostupných údajov išlo o 1,5 % rozlohy krajiny. Dostali sa sem síce len preverení, ale každá previerka môže zlyhať. Tak tomu bolo aj v tomto prípade.

Krejcarovci a ich plán na útek

Príliš rutinnú kontrolu na bráne v signálnom plote využil lesný robotník Antonín Krejcar na geniálne jednoduchý plán úteku za slobodou. Koncom 70. rokov pracoval 4 roky na polesí Pohorská Ves v okrese Český Krumlov a za zátarasy chodil pracovať denne. Situáciu na hranici teda veľmi dôverne poznal. Pohorská Ves je najvyššie položená obec v Novohradských horách a do okresného mesta to je 35 kilometrov. Hraničné pásmo sa posunulo až na samý okraj miestnej časti Leopoldov. V obci bežne pohraničníci kontrolovali neznáme osoby, a to aj v autobusových linkách smerujúcich do Pohorskej Vsi.

Z rodinných dôvodov sa Krejcarovci odsťahovali z Leopoldova do neďalekých Netřebíc, kde Antonín Krejcar začal pracovať na družstve. S myšlienkou na útek do Rakúska prišla Věra Krejcarová. Antonín sa pre tento nápad nadchol a vymyslel plán úteku. Do úteku zapojil aj svojho kamaráta Pavla Černého a jeho manželku. Ten mal brata v Kanade, ktorý sa tam vysťahoval v roku 1968. Krejcar požiadal znova o zamestnanie na lesnej správe Pohorská Ves. Nebola to však samozrejmosť, že každý lesný robotník dostal priepustku za zátarasy. Priepustku zariadil lesný závod len tým pracovníkom, ktorých potreboval na prácu za drôtmi. Nedalo sa teda kalkulovať vopred, že ju človek dostane len preto, že sa zamestnal u lesníkov. Krejcarovi však závod pridelil ťažného koňa, ustajnili ho v Leopoldove a priepustku dostal, hoci ešte ani nemal rozviazaný pracovný pomer v JRD Netřebice.

Sedem statočných

Večer pred dňom D prišli manželia Černí ku Krejcarovcom do Netřebíc. Antonín mal v stodole drevenú maketu saní v skutočných rozmeroch a na nej trénovali, ako si kto do saní sadne. Ráno 25. marca 1981 odišli všetci spolu Trabantom Krejcarovho otca do Leopoldova k senníku. Do saní sa pod seno schovali Pavel Černý, ženy a deti. Najmenšie dieťa, 5-mesačný Jan Krejcar, dostal slabší prostriedok na upokojenie, aby počas kontroly na plote neplakal.

Senník

Pri senníku (zdroj: ABS)

O štvrť na sedem ráno prišiel Antonín Krejcar so saňami ťahanými koňom k vrátam v signálnom plote za miestnou časťou Leopoldov v obci Pohorská Ves. Hliadkujúci pohraničník (pre ktorého to bola posledná služba, o tri dni mal odísť do civilu) skontroloval priepustku, vyžiadal si z roty povolenie na otvorenie brány a prepustil Krejcara za zátarasy bez toho, aby dôkladne skontroloval kopu sena uloženú na saniach. Krejcar ešte vojaka požiadal, aby bol pri vrátach o 14. hodine, keď pôjde naspäť. „Sedem statočných“ prešlo nerušene 10 kilometrov „krajinou nikoho“, až sa objavili pred užasnutým rakúskym colníkom Franzom Köhldorferom v obci Sandl s jednoduchou otázkou: „To je Rakúsko?“

Okolo štvrtej popoludní sa vojak Pohraničnej stráže, ktorý slúžil pri vrátach v zátarasovom plote, opýtal prichádzajúcich lesných robotníkov, či nevideli Krejcara. Po negatívnej odpovedi sa na lesnej správe zistilo, že Krejcar ani v daný deň nemal byť na tomto mieste. Vojaci lesákov znova pustili za zátarasy a tí sa o trištvrte na šesť vrátili s tým, že našli len stopy saní smerujúce do Rakúska. V noci sa cez hraničný priechod Dolní Dvořiště pohraničníci dozvedeli, že Antonín Krejcar, jeho manželka Věra, synovia Tomáš a Jan, Pavel Černý, jeho žena Božena a ich dcéra Lenka sú v Rakúsku. Sane a kôň boli vrátené lesnej správe. Tie nešťastné vráta v signálnom plote boli odvtedy pohraničníkmi nazývané „brána siedmich statočných“.

Hraničný medzníkMiesto prekročenia štátnej hranice (zdroj: ABS)

Krejcarovci mali veľké šťastie, hoci boli pomerne dôverčiví a možno až naivní. Alebo mali okolo seba samých dobrých priateľov. Navzdory bežne rozšírenému udavačstvu nebol ich úmysel utiecť prezradený vopred, hoci o ňom zopár ľudí vedelo. Rodičia Antonína Krejcara sa o úteku svojho syna s rodinou do Rakúska dozvedeli zo správ rakúskej televízie. Bývali v Českých Budějoviciach a mali tam celkom dobrý príjem signálu. Pán Krejcar starší si tak osviežoval svoju nemčinu, ktorú ovládal z doby, keď bol cez vojnu totálne nasadený v Nemecku. Antonínovi rodičia vedeli o tom, že sa mladí chystajú utiecť. Nevedeli však ako vážne to myslia a nepoznali žiadne podrobnosti. Na jeseň 1981 prebehol v Československu súd. Antonín Krejcar dostal za opustenie republiky 3 roky, ostatní po dva roky. Na otázku Krejcarovho otca na súde, načo je dobré toto divadlo, keď už sú aktéri v Kanade, údajne dostal odpoveď „…aby štát mohol zabaviť ich majetok.

Preizeit Revue 001

Po úteku, na policajnej stanici v rakúskej obci Sandl.
Zľava doprava: Pavel Černý (28 r.) so 7-mesačnou dcérou Lenkou, bradatý mladý muž je Antonín Krejcar (28 r.), pred ním na stole leží 5-mesačný syn Jan (málo viditeľný), vedľa sedí Věra Krejcarová (25 r.) a drží na rukách 2,5-ročného syna Tomáša a úplne napravo sedí Božena Černá (21 r.) (zdroj: Preizeit Revue)

KôňStarosta obce Sandl sa s miestnou obyvateľkou postarali o koňa, ten bol potom vrátený na československú stranu (zdroj: Preizeit Revue)

Preizeit Revue 002Sane použité pri úteku sa tiež vrátili lesnej správe (zdroj: Preizeit Revue)

Dočasný pobyt v Rakúsku

Na policajnej stanici Sandl sa postarali predovšetkým o deti a nasledovalo spísanie potrebných formalít. Pavel Černý ešte medzitým z pošty stihol zatelefonovať svojmu bratovi do Kanady. Skupinu potom previezli do Freistadtu, kde ich na jednu noc ubytovali v peknom hoteli. Nasledoval dobre známy utečenecký tábor v Traiskirchene. V roku 1981 bol však preplnený utečencami z Poľska a rodiny Krejcarovcov a Černých presťahovali do penziónu v Ramsau. Tu bývalo 25 rodín z Československa a bolo tu o utečencov dobre postarané. V Rakúsku ich dokonca navštívila Antonínova matka. Režim v Československu bežne púšťal za emigrantmi nejakého rodinného príslušníka so zámerom, aby utečencov presvedčil na návrat. Niekedy možno úrady dúfali, že sa potom dozvedia nejaké podrobnosti o úteku, najmä mená osôb, ktoré pri ňom pomáhali. V jej prípade sa komunisti asi nestrachovali, že tam ostane. Predsa len to už bola pani na dôchodku. Antonínova mama sa pri návšteve v Rakúsku vyjadrila, že „to tu majú ako na rekreácii ROH“ (pozn. autora: Revolučné odborové hnutie). Peniaze síce nemali, ale v pohode tu prečkali 5 mesiacov, kým sa vybavili doklady na vycestovanie. 2. septembra 1981 odleteli do Kanady.

Život Krejcarovcov v Kanade

Prvý rok v Kanade strávila rodina v Ontariu, kde Tony Krejcar pracoval na mliekárenskej farme. Po roku si kúpili staré auto a odišli do Alberty. Tam tiež rok pracoval na farme a potom sa uchytil vo firme, ktorá sa zaoberala farmárčením, poľnohospodárskymi potrebami a prevádzkovala čističku na trávne semeno. Tu Tony pracoval až do roku 2011. Od majiteľa firmy dostali k dispozícii dom, ktorý im neskôr za symbolickú cenu predal. Bývajú neďaleko Beaverlodge v severnej Alberte. O pár kilometrov ďalej na sever žije aj Pavel Černý.

Krejcar-003

Dom Tonyho Krejcara v Kanade

V súčasnosti majú manželia Krejcarovci firmu na upratovacie práce v školách. Do Kanady si priviezli dve deti, ale tu sa im rodina pekne rozrástla. Narodilo sa im ďalších 7 detí a majú už 10 vnúčat. Do Československa, vlastne už do Českej republiky, sa Tony Krejcar prvýkrát vrátil v roku 1995. Odvtedy návštevu rodnej krajiny niekoľkokrát zopakovali. Rodičia Krejcarovcov už nežijú, ale majú tu ešte bratov a sestry.

Krejcar-002

Ako sa rodina Krejcarovcov v Kanade rozrástla… Na fotografii nie sú všetci členovia rodiny. Tony Krejcar je ten bradatý pán, manželka Věra sedí po jeho pravej ruke.

Krejcar-001

A ešte jedna rodinná fotografia z roku 2010

Tony Krejcar neplánuje návrat do Európy. Podľa jeho slov sú v Kanade spokojní a nepozná žiadneho emigranta z Československa, ktorému by sa v zámorí neviedlo dobre.


Zaujímavosť na záver

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Nám dobre známy Rasťo Piško narukoval v roku 1981 na vojnu k pohraničníkom. V roku 2010 vydal knihu s názvom Hačava, v ktorej sa vracia do sveta Pohraničnej stráže. V zmenenej podobe tiež v knihe opisuje prípad „siedmich statočných“. A bol tiež účastníkom internetovej debaty „narušiteľa“ s pohraničníkom, ktorý ho za zátarasy prepustil – Rasťo Piško k tomu napísal aj článok. Diskusia na stránke, kde sa virtuálne (ale aj osobne) schádzajú pohraničníci, je miestami až príliš emotívna. Tu sa človek presvedčí, že pravda nie je len jedna. Na vine je však niekto alebo niečo iné.


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zdroje a obrázky:

Titulný obrázok: Archiv bezpečnostních složek Praha

Saně Antonína Krejcara

Jak se prchalo za Železnou oponu

Cetviny 25. 3. 1981

Vojensko.cz: 4. rPS Cetviny

Preizeit Revue z 9. 4. 1981 a rodinné fotografie poskytol Tony Krejcar

E-mailová korešpondencia autora s Tonym Krejcarom

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie