Denník N

Pondelková večerná apokalypsa

Majstri headbangového remesla Evergrey. Zdroj: Evergrey / Facebook
Majstri headbangového remesla Evergrey. Zdroj: Evergrey / Facebook

Veľkolepý nášup, aký predviedla Avantasia v Bratislave a v Prahe, bol ako luxusný obed a večera v päťhviezdičkovom hoteli.
Stále som nemal dosť, chcelo to ešte fajný dezert.

Nič proti predkapelám, ale tentokrát som sa po zničení sa vo fitku veľmi neponáhľal ich vidieť. Na miesto som dorazil na posledných pár songov Bloodred Hourglass. Dalo sa to počúvať, ale veľmi rýchlo som zamieril k baru a čakal na hlavný chod.

Hukot pred búrkou. Zdroj: vlastné foto

Set rozbehli najnovším šlehami z nového albumu The Atlantic, ktorý u mňa ašpiruje už teraz na koncoročné top 5. The Silent Arc Weightless nakopli madmaxovskú mašinu vpred a nezastavila sa až do poslednej sekundy.

Minimum vykecávania, maximum hrania. Neheadbangujem tak šialene ako kedysi, nielen kvoli krátkym vlasom (vyzerá to divne, ako keby ste mali záchvat) alebo kvôli krku.

Pri Evergrey však strácate nad krkom kontrolu, kýve sa sám, automaticky. Vibruje vám aj posledný chlp na tele aj vnútri, muzika sa valí cez vás a každým pohybom hlavy vytriasavate problémy a zaťažujúce myšlienky.

Ako povedal Tom Englund na pódiu, oni nám dávajú svoju muziku, a my sme na to, aby sme im za to vzdali díks. Pre metalového muzikanta ťažko existuje niečo cennejšie, ako keď vidí masu fanúšikov v headbangovom tranze \m/

Vskutku, jediným negatívom setu bola jeho dĺžka. Pri tej intenzite a plynutí songu za songom som sa cítil, akoby koncert ledva začal :)

Zahrali síce A Touch Of Blessing, ale nedali Blinded, Masterplan, When Walls Go Down a nespočet ďalších klenotov. Nie je ale všetkým dňom koniec, našťastie.

Evergrey sú stále vo forme aj po toľkých rokoch. Na ich koncerte ešte v nitrianskej Starej Pekárni som prvý raz okúsil, aký je to pocit mať poriadne seknutý krk.

Dlhé roky som sledoval ich diskografiu. Ich vtedajśím vrcholom bol album Inner Circle, nasledovaný o niečo slabším Monday Morning Apocalypse.

Zopár ďalších CD stále nieslo typické rysy Evergrey – temnotu, ťažobu, štipku nádeje a INTENZITU za každým tónom. Avšak, pretrvával pocit, že niečo tam chýba. Tá neuchopiteľná esencia, aká bola prítomná v starších albumoch.

So Storm Within akoby nabrali druhý dych. Nuž a The Atlantic mi odrazil dekel takmer takým spôsobom, ako svojho času Eternal od Stratovariusu.

Ich songy a celkový vibe nie sú pre každého. Ak chcete len úsmevy a pozitívno, Evergrey vás nie pravdepodobne, ale určite neoslovia.

Pri počúvaní ich tvorby musíte byť ochotní otvoriť aj najtemnejšie zákutia vášho duševného sveta a precítiť, čo sa cez vás preženie.

Môžem len špekulovať, prečo si pre svoje posledné dve nahrávky zvolili podobenstvá spojené s oceánom a rozbúrenými vodami. Každopádne však zvolili vhodnú analógiu s hudbou, akú vždy produkovali. Priženie sa silou tsunami a ak neviete plávať, utopíte sa, nikto vám záchranné koleso nehodí.

Zostáva dúfať, že sa Evergrey čoskoro znova objavia v Bratislave, v tom prípade na nich určite choďte. Kto premeškal pondelňajší koncert, ešte nemusí zúfať, kapela figuruje aj v mimoriadne nabitom lineupe na Masters Of Rock 2019 (nie, nerobím festivalu reklamu, ale tento rok sa zostava vystupujúcich kapiel náramne zhoduje so skvelými CD, čo zatiaľ vyšli aj čo ešte uvidia svetlo sveta) :)

Nateraz dostáva moja koncertná sezóna menšiu pauzu (jedine že by niekto narýchlo ohlásil show v Bratislave, povedzme Myrath-u by som sa veru nebránil), najbližšie sa pri tomto type článku vidíme zrejme až po Masters Of Rock v júli :)

Do zmetalovenia, fellas \m/

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))