Progresívne Slovensko.
Pripadá mi niekedy úsmevné, kto všetko môže byť v očiach dnešnej omladiny ikonou a legendou, čo všetko sa už stalo idealizovanou históriou, niekde na pomedzí medzi nekritickým obdivom a snahou nepovedať nič neúctivé. Dnes nehrozí povinná vojenská služba, maturita z matiky, skúška z vedeckého komunizmu, či nocovanie pred Mototechnou kvôli novej škodovke.
Svet stále patrí starším mužom s mocou, vplyvom a privilégiami. A je skoro jedno, či ich nazveme oligarchami alebo filantropmi. Či ich tváre poznáme alebo operujú v úzadí. Či ovplyvňujú politickú moc alebo sa len snažia, aby povolebné zmeny ovplyvnili ich záujmy len minimálne.
Zvolili sme si prezidentku, ktorá síce sľubuje boj so zlom a príkoriami, ale tempo zmien neovplyvní ani nespomalí. Dnes je progresívny ten, kto nechce žiť po starom a konzervatívny ten, kto bagatelizuje a relativizuje dôležitosť väčšiny toho nového. Priznajme si, že v každom z nás je kúsok brexiťáka, pre ktorého sú zmeny v tom či onom príliš turbulentné a ich tempo prirýchle. Dnes síce konštatujeme, že tých, ktorí sú konzervatívni je viac, ale tí, ktorí chcú zmenu, prišli voliť … a rozhodli. A dá sa očakávať, že do veľkých volieb ich počet narastie. Nielen kvôli demografii.
Kiskova snaha je len pokusom dostať tento trend pod kontrolu. Po slovensky osedlať. Nostradamovská reakcia bývalého premiéra, že nová strana nie je cesta, aj keby sa našla vôľa, posúva možné úvahy späť na reálne ihrisko. Obsahovo sa totiž rozchádza skoro vo všetkom podstatnom, o čo progresívnej omladine ide.
Dnes to už nie je len o minimalizácii nákladov a presúvaní výroby, dnes sa stáva domáca spotreba a konzum hnacím motorom ekonomického rastu, environmentálny a bezodpadový svet predpokladom udržateľnosti prostredia, v ktorom žijeme. Pirátsky vo vzťahu k autorským právam a komunistický k právu na informácie. Dnes prestáva byť kľúčovým slovom vlastniť, dnes vládne termín zdieľať. Dnes prestávame merať cestu do práce na kilometre ale na minúty strávené v dopravnom prostriedku.
Dnešní progresívci nadväzujú na bod, v ktorom bývalí modrí skončili. Nemeckí kresťanskí demokrati objavujú zelené témy a vysielajú sociálnym demokratom signál, že majú za nich náhradu. Motor hospodárstva (rodinné firmy) naznačuje svojmu ministrovi, že by mal zvážiť zotrvanie vo funkcii. Lebo nestíha.
Od budúceho šéfa progresívcov sa očakáva otváranie nových tém. V zásade už dnes a bez ohľadu na ostatných. Lebo je … progresívny. Na tom, aby bol kľud a nič sa nedialo, majú záujem totiž všetci, ktorí môžu stratiť. V tom prípade vojde do análov len zmena mena na prezidentskom poste. Všetko ostatné pôjde po starom. Časť progresu sa stratí v europarlamente a ten slovenský sa vráti do vybehaných koľají. Len poštové známky budeme olizovať s väčšou úľubou.
Či išlo aj o niečo iné?
