Našou krajinou
Po prezidenstkých voľbách som sa rozprával o Slovensku s ľuďmi zo zahraničia viac než zvyčajne. Sú to zaujímavé rozhovory, keď ste niekým spoza hraníc konfrontovaný s povrchnejším pohľadom na svoju krajinu a celú strednú Európu. No zároveň som si uvedomil, že častokrát však na Slovensko takto nazeráme vlastne aj my sami.
Prvý opakujúci sa motív, ktorý som počúval je, že liberalizmus a sloboda je pre strednú Európu niečo cudzie. Víťazstvo političiek ako Zuzana Čaputová je víťazstvo “nových/Západných myšlienok”. Ja to vidím inak. Liberalizmus a progresívne zmýšľanie je v krajine, ktorá kedysi spoluvytvorila Československo, najprogresívnejšiu krajinu svojej doby, organickou súčasťou našich dejín. Disent, hlasisti, environmentalisti bojujúci proti drancovaniu krajiny komunistami, intelektuáli stojaci proti Mečiarovi. To všetko je naša tradícia, rovnako ako kresťanská demokracia, sociálna demokracia, či (žiaľ) extrémne prúdy. Podobne ako v Škandinávii, či západnej Európe. Nie sme v tomto „výnimoční“.
Nenechajme si natlačiť, že to, čomu veríme, je niečo cudzokrajné. Nie je to tak.
Dve krajiny, či jedna?
Veľa som počúval aj o rozdelenej krajine. Otvorené mestá a zaostalý vidiek. Viem, že táto jednoduchá schéma znie veľmi lákavo, intuitívne vysvetľuje mnohé. No všetko, čo som za posledné roky zažil, ide proti tejto téze. V prvom rade si nerobme ilúzie o kozmopolitnosti tak malého hlavného mesta ako je Bratislava. Nie je to Kodaň, Praha, Budapešť, či Varšava. Osamelý veľký ostrov. Naopak, mám pocit, že väčšina obyvateľov tohto mesta má väzby vo svojich rodných krajoch, veľa sa cestuje domov a celkovo, v tomto milom meste sa zas toho tak veľa špeciálneho nedeje.
Naopak, za posledné roky som stretol desiatky ľudí, ktorí pracujú na projektoch, podnikajú, či normálne žijú a robia výnimočné, jeden by povedal, progresívne veci. V Podbrezovej, na Orave, v Ružomberku, v Piešťanoch. Čím viac nad tým rozmýšľam a cestujem, tým menšie, mimo zopár špecifických oblastí, rozdiely pozorujem.
Láska, spolupatričnosť a solidarita
Posledné roky stále počúvam o dvoch krajinách, rozdelenom Slovensku. Stále viac sa mi zdá, že takto premýšľať je chybné v zárodku. Jednak to nie pravda. Z takého rozdelenia bude vždy jasné, kto si myslí, že je hore a koho treba dovzdelať. Samozrejme, rôzne regióny majú rôzne problémy, žijeme však v jednej krajine, chodíme do rovnakých škôl a nemocníc, potýkame sa s rovnakou nespravodlivosťou.
Namiesto hľadania delení a brázd by som sa na to celé pozeral inak. Láska, spolupatričnosť a solidarita je nedocenená emócia v našej politike. Namiesto hľadania toho, čo nás delí, ukázať, že nás zaujíma, čo sa v spoločnosti deje aj v meradle širšom ako je náš osobný blahobyt, záujem a najužšie okolie. Či deti z chudobného prostredia dostanú rovnakú šancu na vzdelanie, či sa niekomu rozpadáva život pod nohami, či sa nad niekým pohoršujú za to, že hovorí iným jazykom, alebo inak nezapadá do šablón.
Všetci sme tu doma, všetci tu žijeme spoločne, v jednej krajine.
