Denník N

Prečo sa mi páči iniciatíva Kto pomôže sýrskym a irackým rodinám na úteku?

Vo štvrtok večer som sa stretla s iniciatívou Kto pomôže sýrskym a irackým rodinám na úteku? (www.ktopomoze.sk). A veľmi sa mi páči.

Vo štvrtok večer som sa stretla s iniciatívou Kto pomôže sýrskym a irackým rodinám na úteku? (www.ktopomoze.sk) Aby som neklamala, dala som ju na Facebooku zdieľať bez hlbšieho prečítania, pretože na prvý pohľad bolo jasné, že ide o dobrú iniciatívu.

Na druhý deň ráno som si našla na článok viac času. A poviem Vám, som nadšená :-)! O príbehoch ľudí, ktorí prišli o všetko, počúvame alebo čítame v správach denno-denne. Či už je to zásluhou vojnových konfliktov alebo prírodných katastrof, dnes je vo svete bez strechy nad hlavou a bez základných vecí, potrebných pre život, snáď viac ľudí než v minulosti.

Pred nejakým časom sa ma veľmi dotklo uvedomenie si jednej veci. Z pohľadu do minulosti ( ale oči jednako len hľadia zo súčasnosti :-)), sme my, Slováci, pohanským národom, kým na Blízkom východe sú semitské národy, ktorým prúdi v žilách rovnaká krv ako Ježišovi Kristovi. Sú takpovediac jednou rodinou s Ním. My, voľakedy pohanský národ, sa dnes hlásime – teda aspoň mnohí z nás sa hlásia – ku kresťanstvu, a tým pádom k Ježišovi Kristovi. Vravíme, že Ho milujeme ( aspoň by sme mali, pretože prvým prikázaním je milovať Boha, a Ježiša uznávame za Boha :-)). Žijeme v mieri a istým spôsobom aj v blahobyte, hoci tieto podmienky sa líšia v závislosti od toho, v ktorom meste žijeme, našich rodinných podmienok a ďalších faktorov. Zatiaľ ľudia z rodiny nášho Milovaného na Blízkom východe trpia, prichádzajúc o svoje životy, rodiny, majetky a zázemia. Zabolelo ma to, ked‘ som si to uvedomila.

Denno-denne počúvame, ako kresťanom v Afrike, či na Blízkom východe ISIS odrezal hlavy, popravil ich, či zneuctil ich ženy. A stále sú to pre nás ľudia, ktorí sú kdesi ďaleko od nás, a my sa utešujeme myšlienkou, že snáď nikdy nebudeme čeliť takému utrpeniu ako oni. Takže si kľudne sedíme vo svojich obývačkách, jediac svoje obľúbené jedlá.

Tí z nás, ktorým to nie je ľahostajné, sa za nich modlíme, zapájame sa do dobročinných zbierok a navštevujeme rôzne podujatia, aby sme počuli o ich utrpení a prípadne našli cestu, ako im pomôcť. Obdivujeme hrdinstvo týchto našich bratov a sestier vo viere, uverejňujeme ich príbehy na svojej facebookovej stránke a vyhlasujeme ich za svätých. Pritom často bezmocne rozmýšľame nad tým, že im vlastne nevieme takmer nijako pomôcť.

Situácia v Európe sa zatiaľ posunula. Mnohí utečenci sa snažia dosiahnuť jej brehy na juhu, mnohí bežia o život z Blízkeho východu a nezanedbateľné množstvo sa snaží prejsť naším smerom od nášho východného suseda. Ako zareagujeme?

Na túto otázku nie je ľahké odpovedať. Okamžite nám prídu na myseľ mnohé námietky. Skrývajú sa medzi týmito imigrantami teroristi? Zvládneme uživiť ďalších ľudí, ked‘ tento štát sa nevie postarať ani o svojich? A zatiaľ, čo my váhame, tisícky našich bratov vo viere pozerá do našich očí s prosbou: „Pomôžeš mi?“ A Ježiš chce povedať: „Bol som hladný, a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a prichýlili ste ma. Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich maličkých, mne ste urobili.“

Čo ak takto prijmeme nejakého moslimského teroristu? Ježiš vraví aj: „Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia.“ Sme schopní takejto lásky? A ako máme tieto slová vlastne chápať?

Keby sme aj chceli, nedokážeme pomôcť všetkým ľud’om, ktorí to potrebujú. Čo tak pomôcť aspoň niektorým? Máme milovať všetkých ľudí. Ale nemohli by sme sa so svojou pomocou obrátiť aspoň ku našim bratom vo viere? Nie slepo volať všetkých, ani neodmietať pomoc tým iným. Ale pozvať kresťanov, pretože aj my sme kresťania. Je tento postoj nesprávny?

Európa stráca svoju identitu, a prijíma ľudí rôznych vyznaní, pričom práve to náboženstvo, ktorým žijú jej obyvatelia, postupne začína byť napádané a prenasledované z viacerých strán (LGBTI lobby, nároky prisťahovalcov a i.). Zabudli sme už aj my na svoju identitu? Verím, že mnohí z nás ešte nie!

Iniciatíva Kto pomôže ma potešila z tohto dôvodu: Teraz už nie sú kresťania-utečenci len niekým vzdialeným, komu nevieme pomôcť. Už to nie je záležitosť niekoľkých nadšencov, ktorým sa podarí vycestovať do cudzích krajín, pričom sa neraz sami vystavujú nebezpečiu. Teraz sú títo ľudia tu, blízko nás a možno sa s nimi reálne stretneme a dokážeme im podať svoju pomocnú ruku.

Teraz najčítanejšie

Jana Badurová

Občas mám potrebu vyjadrovať sa ku spoločenským otázkam :-).