Denník N

Mýtus tradičnej rodiny alebo čo je skryté pod kobercom

Tradičná rodina je v spoločenských diskusiách často skloňovaný pojem. Je to ideál, mentálny obraz, ktorý rezonuje s tými najhlbšími zraneniami pochádzajúcimi často práve z našich pôvodných (neraz tradičných) rodín.

V spoločenských diskusiách sa potom stretá ideál, ktorý je náplasťou na naše najhlbšie a často starostlivo ukryté bolesti, s realitou, v ktorej ideál neexistuje a všetci/ky sme nejako, viac alebo menej, zranení/é.

To, čo ubližuje najviac, je potláčanie skutočných autentických emócií, nedostatok empatie a schopnosti prijímania seba a druhých takých akí sú, neschopnosť zvládať hnev a frustráciu, chlad vo vzťahoch, vlastnícke vzťahy medzi partnermi alebo medzi rodičmi a deťmi, vkladanie vlastných nenaplnených túžob do svojich detí, nedostatok pozornosti alebo naopak prehnaná kontrola atď., atď. To nám v detstve spôsobilo najhlbšie rany a to pôsobí najhlbšie rany deťom aj dnes. Hlavní „páchatelia“ menšieho a väčšieho ubližovania vo vzťahoch pritom veľmi často konajú nevedome.

Či je rodina tradičná alebo netradičná, úplná alebo neúplná – a raz to budeme musieť pripustiť – nie je pointa. Tvrdošijné náboženské a tradicionalistické obhajovanie „tradičnej“ rodiny a znevažovanie alebo podceňovanie všetkých iných rodinných foriem je z môjho pohľadu trpkým ignorovaním toho, v čom spočívajú skutočné tragédie rodín a osobné tragédie ľudí. Je to však hrniec, ktorý kypí a osobné príbehy utrpenia mnohých ľudí sa postupne dostávajú na povrch.

Prehliadané trápenia v tradičných rodinách

Tzv. tradičné rodiny, v ktorých prevláda láska a to dobré, živé a tvorivé nad povedzme toxickým, sú vzácne. Vzácne svojou hodnotou, ale vzácne aj čo sa týka výskytu. Existuje mnoho odborných polemík, prečo sa nám ich darí vytvárať stále menej. Otázkou ostáva, či ich kedysi naozaj bolo viac než dnes. Považujem za ilúziu, že nižšia rozvodovosť a menší výskyt „netradičných“ rodín v minulosti je dôkazom väčších schopností našich predkov milovať sa navzájom. Skôr odráža menej možností a silný spoločenský tlak.

Hovorí sa aj, že ľudia mali kedysi väčšiu ochotu a trpezlivosť opravovať vo vzťahoch to „pokazené“, narozdiel od  dnešného „utekania po prvom probléme“. Nie som si istá, či je to celkom pravda. Trpezlivosť pri riešení vzťahových problémov je veľká cnosť, ktorú by sme si však nemali zamieňať s potláčaním vlastných citov a túžob hlboko do vnútra, aby sme sa vyhli nezhodám v rodine. Potláčanie smútku, hnevu a frustrácie je zdrojom mnohých problémov, s ktorými sa často vyrovnávajú aj nasledujúce generácie.

Niektorí potomkovia rodín pohltených nejakým druhom toxických vzťahov sa dnes v západných krajinách združujú v skupinách, ktoré sa po anglicky nazývajú „break the cycle parenting“. Cyklus ubližovania, či už fyzického alebo psychického, sa totiž v rodinách prenáša z generácie na generáciu a ukončeniu tohto posúvania trápenia na svoje deti predchádza uvedomenie, čo bolo v našej pôvodnej rodine nefunkčné. Sú to často veci, ktoré nám systém vnútorných obrán bráni odhaliť, akokoľvek sú v skutočnosti zjavné. Ilúzia ideálnej rodiny a milujúcich rodičov, ako aj spoločenský tlak na udržanie tejto ilúzie, hrajú v týchto obranných mechanizmoch často prvé husle. Súčasťou cesty smerom k uzdravovaniu a vykročeniu z cyklu nezdravých vzťahov s najbližšími môžu byť niekedy aj kroky, ktoré sa tradične považujú za rozvracanie rodinných vzťahov, ako je rozvod alebo znižovanie či úplné prerušenie kontaktov s niektorými členmi rdiny.

Tí, o ktorých sa nehovorilo

Nemalým dielom prispievajú k nášmu poňatiu mýtu tradičnej rodiny aj ľudia s neväčšinovou rodovou alebo sexuálnou identitou, ktorí tu s nami vždy boli. Ich bolestné a utajované životné príbehy nenájdeme v učebniciach dejepisu, ale skrývajú sa v našej duchovnej alebo psychologickej „genetike“, utkanej zo skúseností našich predkov odovzdávaných (často nepozorovane a nevedome) z generácie na generáciu. Rovnako sa kdesi v nás skrývajú príbehy detí potratených, usmrtených, odvrhnutých či nemanželských, a ich rodičov. Sú to všetko vzdialene tušené bolesti našich rodičov, prarodičov, praprarodičov, ktoré tvoria silný spodný prúd debát o interrupciách, právach sexuálnych menšín, ale aj o tradičných manželstvách a právach žien a detí v pôrodniciach.

Rodiny ne-úplné a ne-tradičné

Pre rodiny, ktoré netvoria biologickí rodičia a ich spoločné deti, máme len negatívne pomenovania: neúplná, rozvrátená, nekompletná, netradičná a podobne. Automatické a zjednodušované pripisovanie problémov detí faktu, že vyrastajú v nejakom druhu netradičnej rodiny, pritom bráni vidieť realitu ich života v plnej komplexnosti, neumožňuje efektívne riešenia tu a teraz a spôsobuje aj prehliadanie problémov detí z tzv. tradičných rodín.

Rozvod je určite pre dieťa stratou, rovnako ako každé dlhodobé odlúčenie od biologických rodičov. V živote každého z nás sú však prítomné malé a veľké straty. Stratám sa v živote nevyhneme, ak ho chceme žiť. Kvalitu života nedefinuje množstvo strát, ale naša schopnosť sa s nimi vyrovnať. Schopnosť odsmútiť ich. Schopnosť zdieľať svoje emócie. Schopnosť tvoriť vzťahy, kde je také zdieľanie možné. Rozvod rodičov je pre dieťa stratou, ale nemusí byť tragédiou. Tragédiou je skôr to, ak sa so svojou stratou cíti samé, ak sa cíti vinné alebo ak nemá bezpečný priestor na hnev a smútok.

Myslím si, že tragédiou mnohých rodín je práve ideál „tradičnej rodiny“, ilúzia, ktorá zastiera realitu a tým ju bráni naplno žiť. Tou realitou môže byť napríklad hlboká osamelosť dieťaťa, ktorú rodičia nepostrehli, pretože narušené vzťahy vo svojej rodine alebo partnerstve nedokážu otvorene riešiť zo strachu, že by o ilúziu svojej ideálnej rodiny mohli prísť. A dieťa sa svoju bolesť naučí dobre skrývať. Realitou dieťaťa môžu byť aj jeho vlastnosti, ktoré do rodinného ideálu nezapadajú, a tak ich v sebe inštinktívne skrýva.

Ilúzia ako drak

Ilúzia ideálnej rodiny je veľmi silná, dotýka sa nás hlboko a silu našich zranení môžeme vidieť pri vášnivých diskusiách o témach ako tradičná rodina, rozvodovosť, sexuálne obťažovanie, či právne úpravy vzťahov homo párov. Málokedy sa pri tom rozprávame o tom, v čom tkvie skutočná bolesť vo vzťahoch a čo ich ohrozuje. Len pomaly a bolestivo sa otvárame debatám o tom, za akých okolností dochádza k týraniu alebo sexuálnemu zneužívaniu detí. Je ťažké pripustiť, že naše deti sú málokedy ohrozené zlým ujom schovaným v kríkoch (alebo bielou či čiernou dodávkou) a omnoho častejšie, než by sme si priali, sú ohrozované skôr ľuďmi, ktorých majú radi a dobre ich poznajú. Zbraňou proti týmto tragédiám evidentne nie je ani „úplnosť“ rodiny, ani vierovyznanie či vyznávanie tradičných hodnôt alebo vzdelanie a inteligencia.

Sme svedkami silných a zjednodušených „tradicionalistických“ reakcií na prejavenú slobodu vo vzťahoch a sexualite. Delíme sa na konzervatívcov a liberálov. Môžeme to vnímať ako rozdeľovanie spoločnosti, ale aj ako odkrývanie vecí poschovávaných pod našimi rodinnými kobercami. Toto odkrývanie tajomstiev o nás, ktoré presvitajú pri spoločenských diskusiách a naplno sa odhaľujú pri zverejňovaní osobných príbehov o zneužívaní, je príležitosťou prehodnocovať postoje k tomu, čo znamená rodina a láska a naberať odvahu vzdávať sa ilúzií.

Pár storočí pretrvávajúci ideál bude treba predefinovať.  Zdá sa totiž, že „úplnosť“ rodiny spočíva v niečom inom, než sme si dlho „tradične“ mysleli a naša vyrovnanosť závisí na tom, či sme boli uvidení a prijímaní takí akí sme, či sme sa naučili prejaviť a prežívať smútok a hnev a či sme sa mali o koho oprieť (a ak aj nie, či to dokážeme pripustiť). To, čo dnes voláme „tradičná rodina“, na tieto najdôležitejšie kvality zjavne nemá monopol. Skutočná úplnosť rodiny závisí aj od ochoty a odvahy jej dospelých členov zabojovať s drakmi svojich ilúzií. Hlavným znakom dobre fungujúcej rodiny by sa mala stať skutočná autentická prejavená živá láska. Tá sa však často prejavuje aj netradične.

 Túto krátku esej venujem všetkým, ktorí/é vykročili zo zabehaných chodníkov a vyšliapavajú nové cestičky tvoriac lepší, farebnejší a autentickejší svet. Všetkým, ktorí/é odvážne dávajú prednosť láske. Všetkým, ktorí/é bojujú s démonmi svojej ťaživej rodinnej histórie. Všetkým, ktorí/é činia každý deň tisíce malých rozhodnutí  smerujúcich k životu. A ešte mačkám, ktoré si jednoducho robia, čo sa im zachce :-)

 

Teraz najčítanejšie