Denník N

On

Výmena, jeden na odchode, druhý prichádza.

Vysoký, až priveľmi. Objaví sa a už púta pozornosť, na prvý pohľad určite. Otváram dvere, je kdesi tam. Vidím ho, jeho mohutné telo mi udrie do očí. Hlava ukrytá pod šiltovkou výrazne potiahnutou do tváre. Úkryt? Možno, aj to môže byť jeden z spôsobov ako uniknúť pred pohľadmi iných. „Dobrý deň,“ zdraví okamžite, ako ma zbadá. Opätujem pozdrav, pridám úsmev. Sledujem ho, akoby som stále o ňom nemala dostatok informácií.

Nechcem vzbudiť záujem iných, môže to byť na škodu veci. Je taký veľký a predsa krehký, akoby kdesi v ňom driemalo dieťa. Malé, plné chuti do života s radosťou v očiach. Aké jednoduché, uvažujem. No neviem, na tomto mieste asi ťažko. Preľaknem sa, po mojej pravej ruke sa ktosi ozve. „Čakám tu už čosi vyše hodiny.“ No a čo, chce sa mi vyšteknúť. Nespravím tak, namiesto toho preverujem situáciu. Fiflena v čižmách po kolená s bezchybným mejkapom. „Musíte byť trpezlivá,“ idem na ňu inak, s nadhľadom. Presne tieto typy nemám rada, u kaderníčky môže sedieť aj štyri hodiny a bude spokojná. Tu sa jej všetko zdá veľa.

Kľúč v zámku, odomykám, ešte raz prelietam priestory miestnosti. Zmes, známe tváre, noví klienti, dnes je to skutočne nepríjemné. Zase on, akoby ma priťahoval, je taký pokojný, v rukách akýsi časopis. Listuje ho, pomalým tempom prehadzuje jednu stránku za druhou. Číta, tisne sa mi na rozum okamžite. Nie, neprichádza do úvahy, kto iný by to vedel lepšie.

Únava, pomaličky sa na mne podpisuje, od rána toľko klientov. Zo všetkých kútov republiky, začína to byť na zbláznenie. Výmena, jeden na odchode, druhý prichádza. „Dobrý deň,“ ten hlas, poznám ho, je to on. Nemýlim sa, ako prvé zbadám šiltovku. Okuliare, sklá tmavé, nepriehľadné, nie je čo vidieť. Skladá ich, tvári sa ako u lekára. Nie, len obyčajná dielňa a majstrove zlaté ručičky. „Čo poviete?“ ukazuje mu čosi majster. „Môžem poprosiť bližšie?“ Samozrejme, najdôležitejšie je vyhovieť. Oko, obyčajné, plastické, dúhovka modrá. Hotovo, nasadené, očná protéza na svojom mieste. Nevyzerá zle, chcem povedať. Nie, nehodnotím, moja povinnosť je zdržať sa komentára.

Stojí pri zrkadle, akoby si práve kúpil nový oblek. Dotýka sa ho, len tak jemne, prstom. Opatrne, aby nič nepoškodil. Pootočí sa, ešte z profilu. Vybavený, čítať už nebude, ale sú to jeho oči. Vďaka, tá z neho sála, akoby dostal odmenu. Ešte podpis, papiere pre poisťovňu a potom už len pozdrav. Nateraz posledný, kontrola o rok. A skromnosť, srší z neho, je taký pokorný, má jej na rozdávanie. Pozerám za ním, akoby na mňa doľahol smútok, je taký výnimočný.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com