Prisluhovači fašizmu

V roku 1995 obohatil Umberto Eco svetovú spisbu o filozoficko-esejistický diamant, keď odzbrojujúco opísal prostredníctvom 14 charakteristických znakov ideológiu fašizmu. Povinné čítanie na školách, zaplesá duša prianím.

Umberto Eco nám poodhalil vnútorný myšlienkový svet fašizmu. Fašizmus okrem svojich charakteristických inherentných znakov však potrebuje hnací motor a živnú pôdu. Jeho sila je priamo úmerná ochote s ním spolupracovať a ľahostajnosti verejnosti.

Nevyhnutné sprievodné javy fašizmu môžeme nad rámec Ecových poznatkov generalizovať ako: vytváranie zdania normálnosti a inštitucionalizácie, prisluhovačstvo a kolaborácia, ľahostajnosť mlčiacej väčšiny.

Zdanie normálnosti a inštitucionalizácie výkonu moci

Fašizmus vytvára ilúziu, že v jeho rukách sa štát riadi právom a vykonáva reálnu politiku pri zachovaní zastupiteľského princípu.

Vodca stelesňuje štát samotný, fašizmus však veľkoryso dáva národu písanú ústavu s výdobytkom deľby moci. Štát je otrokom vôle Vodcu, ale jarmočne zasadá ústavou zriadený parlament a fidélne sa prijímajú zákony. I keď je aprobovaná len jedna štátostrana, voľby sa organizujú. Ba čo viac, sú titulované pre participujúcich ako slobodné.

Fašizmus nás presviedča o rezortnej expertnosti. Ministerstiev si dopraje viac než Olymp Bohov, avšak náplňou práce každého je primárne šírenie propagandy a plnenie príkazov Vodcu.

Všimnite si tzv. outdoorovú propagandu, kedy Vodcu na potulkách krajom sprevádza príslušný aparátčik. Minister v nadväznosti na Vodcove slová auditóriu demonštruje párom teplých ukričaných viet chápanie problematiky a autonómnosť.

Prisluhovači

Nezanedbateľnou, ba priam až nepostrádateľnou slúžkou fašizmu vždy bolo súdnictvo.

Fašizmus uisťuje ľudí, že rešpektuje nezávislé a nestranné súdy a občania môžu pokojne spávať, keďže ich svetské spory sú v rukách odpolitizovaných súdov. Súdy vo fašistickom režime sú nanajvýš obyčajnými prisluhovačmi moci. Svojimi rozhodnutiami bezvýhradne napĺňajú ideologické predstavy Vodcu a štátostrany.

Roland Freisler bol nemecký právnik a sudca, ktorý bol jedným z najvplyvnejších nacistických právnikov a sudcov Tretej ríše. V rokoch 1934 až 1942 bol tento v Ríši obdivovaný sudca štátnym tajomníkom ríšskeho ministerstva spravodlivosti. Dňa 20. augusta 1942 ho sám Adolf Hitler vymenoval za predsedu Ľudového súdu.

Ľudový súd vznikol v roku 1934 priamo na popud Adolfa Hitlera. Súd mal právomoc rozhodovať široké spektrum „politických trestných činov“, medzi ktoré patrili čierny obchod, spreneverenie sa pracovnej morálke, šírenie porazeneckej nálady či úklady proti Tretej ríši.

V rokoch 1942 až 1945 pod vedením R. Freislera spomínaný súd vyniesol viac ako 5000 rozsudkov trestu smrti, z toho 2600 prostredníctvom prvého senátu, ktorý Freisler kontroloval. Freisler predsedal a viedol pojednávanie aj proti účastníkom sprisahania (Claus von Stauffenberg a spol.) a neúspešného atentátu na Vodcu z 20. júla 1944 v bunkri Wolfsschanze.

Celkovo v rokoch 1933 až 1945 nemeckí sudcovia vyniesli odhadom 50 000 rozsudkov trestu smrti. „Dýka vraha bola ukrytá pod plášťom právnika,“ vyslovil Telford Taylor, hlavný prokurátor USA v Norimberskom procese.

Reálie nás učia, že prisluhovači fašizmu v talároch obišli vždy pri defašizácii len s malými ujmami. Fašistické súdnictvo bolo/je schopné prežiť pád totality a mutovať na „spravodlivé“ súdnictvo demokratického režimu.

Der Spiegel si všimol, že približne 80 percent sudcov a prokurátorov, ktorí slúžili Hitlerovmu teroru, po 8. máji 1945 čoskoro opäť slúžili justícii – tentoraz v mladom povojnovom Nemecku. V roku 1953 malo najmenej 72 % sudcov na Najvyššom súde Spolkovej republiky Nemecko nacistickú minulosť. Do roku 1956 sa počet zvýšil na 79 % a v roku 1962 bolo takých sudcov v trestnoprávnom kolégiu cca 80 %.

Po novembri 1989 sme si po vzore Nemecka maľovali, že právny štát môže byť postavený na justičnom masovom hrobe. Ponechali sme tých, ktorí sa učili právu u katov Milady Horákovej, Titusa Zemana alebo Heliodora Píky, a ktorí súdili a zbavovali slobody či životov disidentov, kňazov, inteligenciu či stovák režimu nepohodlných občanov, v talári vo viere, že nám to celé nepadne na hlavu. Poskytli sme im plejádu demokratických poistiek pre ich nezávislosť a nestrannosť, čo si mnohí z nich pomýlili s nedotknuteľnosťou.

Nepatrične neprezieravý optimizmus nás doviedol na hranu, kde pri zatvorených očiach počúvajúc prejavy niektorých príslušníkov tohto stavu nedokážete rozlíšiť, či počujete Jakeša v 89-tom v Červeném Hrádku, alebo sa musíte až fyzicky vyhnúť rútiacej sa myšlienkovej kataklyzme slabikujúcej osoby, ktorá o sebe hovorí v tretej osobe jednotného čísla.

Opätovne sa pred našimi očami odohráva kolaborácia a cítiť zápach z ich presvedčenia, že večný fašizmus (copyright Eco) opäť dosiahne métu vládnutia.

Spoločenský redukcionizmus

A naša ľahostajnosť ten fašizmus živí.

Zatvárame sa do našich sociálnych bublín. Diskutujeme nanajvýš v rodine, nebodaj v práci alebo pri stolovom spoločenstve. Nuž rezignujeme na širší spoločenský diskurz, neoslovujú nás celospoločenské platformy vyjadrenia názoru a hľadania ručnej brzdy pred katastrofou.

Akoby aj mohli, keď nás už na mikroúrovni komunity ovláda apriórna skepsa – každého blížneho pokladáme za nedôveryhodného, kým sa nepreukáže opak. Preukázať dôveryhodnosť však niet ako, nakoľko skepsa nedovoľuje bližšiu interakciu a vzájomné obohatenie sa. Táto sociálna Hlava XXII zabraňuje toku informácií, utlmuje kritické myslenie pri výmene názorov, neumožňuje hľadať spoločne cestu, ako zabrániť rastu fašizmu a ako lepšie chrániť slobodu.

Strácame záujem o veci verejné a ochranu nášho spôsobu života. Volebná účasť v kľúčových voľbách býva menšia než počet zákazníkov nákupného centra počas Black Friday. Čakáme, že boj o slobodu a demokraciu za nás vybojuje niekto iný? Fašizmus sa teší, on k urnám príde.

Nebadať žiadnu aktivitu v boji proti hnednutiu spoločenskej klímy, bojuje nanajvýš pár solitérov. Ľudia sa mobilizujú a angažujú azda len pri organizovaní stredovekých honov na inakosť, v rámci ktorých novodobí inkvizítori za vidinou zabezpečenia si posmrtného Kráľovstva nebeského realizujú skrz ústavné nástroje svoje súkromné kultúrne vojny. Tlieskame – pre fašizmus niet lepšej živnej pôdy, vhodnejšieho priestoru pre propagandu a príležitosti pre zvezenie sa na polarizácii spoločnosti.

Ohrozuje nás nedovzdelanosť národa a nepoučenie sa z chýb minulých. Fašizmus ťaží z tradicionalizmu a strachu z cudzieho (neznámeho). „Tradičná rodina“, „kultúrne tradície“, „ohrozenie migráciou“ sa stali newspeakom fašizmu a my s neznesiteľnou ľahkosťou slova naďalej tradične rodinkujeme. V krajine, ktorá deportovala 70 000 vlastných občanov do táborov smrti, by historická pamäť azda mohla zabrať v takýchto kruciálnych chvíľach výraznejšie.

Sme ticho a každý sa spolieha, že sa ozve ten druhý. Odvraciame zrak v presvedčení, že nás sa to netýka. Až fašizmus zaklope aj na vaše dvere, možno už nebude nikoho, kto by sa pozeral a ozval sa.

Umberto Eco si nebezpečenstvo našej ľahostajnosti uvedomoval a svoju prednášku zakončil výzvou: „Musíme zostať ostražití, aby zmysel týchto slov nebol znovu zabudnutý. Večný fašizmus je stále nablízku, niekedy v civile. Našou povinnosťou je odhaľovať ho a ukazovať všetky jeho nové formy. Každý deň, na každom mieste vo svete.“