Denník N

Minulosť a prítomnosť

Pred rokom 1803 žilo v Tasmánii deväť národov. Počet vtedajších obyvateľov sa odhaduje na osemtisíc, je však možné, že číslo bolo vyššie. Žili tam cez štyridsaťtisíc rokov, ale britská invázia ich takmer zabila.

Najprv si Angličania spravili z Tasmánie väzenie, neskôr, aby nalákali imigrantov, ju prezentovali ako raj – za lacno kúpiš zem, za lacno ti ju budú obrábať trestanci. No kto by sa nedal zlákať.

V roku 1824 vzrástla populácia na 12 643.

Do roku 1830 ich už bolo 24 504.

O päť rokov neskôr – viac ako 40 000.

Čím viac pribúdalo prisťahovalcov, tým viac ubúdalo pôvodných obyvateľov.

Kengury nahradili ovce. V roku 1831 ich tu bolo 682 128. Vlnu vyvážali do Británie. Vykynožili divinu, ktorú mali pôvodní obyvatelia na jedálnom lístku po celé tisícročia. Ak teraz chceli prežiť, museli kradnúť. Angličania však nechápali (alebo nechceli chápať?), aké škody napáchali, z ich pohľadu boli v práve a preto Aborigénov strieľali a kládli na nich pasce.

Čierna vojna

Lenže Aborigéni sa nevzdávali bez boja, útočili na osadníkov a ich dobytok. Na obidvoch stranách boli mŕtvi, ale domorodí sa nepočítali. Poznáme len presné čísla mŕtvych kolonizátorov.

V roku 1824 začala takzvaná Black War, čierna vojna, v ktorej zomrelo dvesto Európanov a ? tasmánskych Aborigénov.

V roku 1829 sa vláda rozhodla domorodých obyvateľov sústrediť na západnom pobreží, na neúrodnú a teda bezcennú pôdu. Najprv ich však museli pochytať. Vláda platila päť libier za živého dospelého, za dieťa dve. Honba mala otrasné následky. Na jedného živého Aborigéna pripadalo deväť mŕtvych.

V roku 1830 bolo nažive len tristo domorodých obyvateľov.

7. októbra 1830, dvetisícdvesto mužov vytvorilo zástup, The Black Line, a šesť týždňov prečesávali ostrov v snahe odchytiť všetkých pôvodných obyvateľov. Napriek vysokým časovým a finančným nákladom (The Black Line stála tridsaťtisíc libier), sa im podarilo chytiť pravdepodobne iba jedného muža a jedno dieťa. Záznamy o počte zajatcov sa líšia, ale zhodujú sa v tom, že akcia pomohla zastaviť útoky na osadníkov.

Wybalenna

V roku 1833 George Augustus Robinson, s pomocou Aborigénky Truganini, presídlil na ostrov Flinders Island, ktorý je od Tasmánie vzdialený necelých 65 km posledných 134 pôvodných obyvateľov z pevniny. Na usadlosti Wybalenna (v preklade Dom čierneho muža) ich chcel pokresťančiť a scivilizovať. Hlásil kladné výsledky, Aborigéni sa naučili Desatoro, jesť s príborom, nosiť odev a pracovať. Friendly mission, priateľská misia, napriek tomu nebola úspešná. Ľudia trpeli nielen psychicky – bolo im clivo za domovom, slobodou a vlastnou kultúrou, ale aj fyzicky – chýbala im imunita voči európskym chorobám. Nielen chýbajúca imunita, ale aj nedostatočné jedlo, kontaminovaná voda, vlhké a nevetrané baraky a nedostatok čerstvého mäsa sa podpísali pod to, že ľudia umierali. Akoby mala vláda v pláne ich skôr vyhubiť, než im pomôcť prispôsobiť sa novému zriadeniu.

Oyster Cove

18. októbra 1847 preživších štyridsaťdeväť Aborigénov (17 mužov, 22 žien a 10 detí), presídlili neďaleko Hobartu, do opustenej trestaneckej stanice, Oyster Cove. Deti poslali do sirotinca v Hobarte. To bola pre komunitu ďalšia rana, (alebo požehnanie), pretože budovy neboli vôbec vhodné na bývanie, veď práve preto odtiaľ vypratali trestancov.

V roku 1855 získala kolónia nezávislosť a zmenila si meno na Tasmániu. Nažive bolo už len 17 pôvodných obyvateľov.

Poslední plnokrvní Aborigéni

Posledný muž, William Lanney, zomrel v roku 1869. Z márnice bola ukradnutá jeho lebka, odrezali mu nohy a ruky. Po jeho pohrebe ho o polnoci vykopali a rozporciovali. Kvôli vede. Z jeho kože si urobili aj vrecko na tabak. Časti jeho tela sa našli na mnohých miestach, ruky a nohy v Royal Society of Tasmania, hlava na Katedre anatómie na Edinburskej univerzite, kde bola vystavená až do 80-tich rokov 20-teho storočia.

V Oyster Cove zostali už len Mary Ann a Truganini.

Mary Ann zomrela v auguste 1871 v nemocnici v Hobarte. Nikto nevie, čo sa stalo s jej telom.

Truganini v máji v roku 1876 ochorela. Zomrela vo veku asi 64 rokov. Jej smrťou bol prehlásený zánik pôvodnej tasmánskej populácie. Napriek tomu, že si písomne želala, aby jej popol vysypali do mora, pretože nechcela, aby sa jej stalo to isté, čo Williamovi, nebolo jej to dopriate celých sto rokov. Royal Society si nárokovala na jej pozostatky, keďže bola, ako posledná plnokrvná Aborigénka, vzácnym exemplárom. Pochovali ju 11. mája. Na dva roky. Potom jej telo Royal Society exhumovala a kostra bola vystavená v Tasmánskom múzeu ako „trofej víťazstva bielych usadlíkov, neschopnosti podradnej rasy prosperovať v prítomnosti civilizovaných ľudí a ukončenia zaujímavej epochy Tasmánie“ (Ryan).

Lenže Truganini nebola poslednou plnokrvnou Aborigénkou. Nažive bola stále Fanny Cochrane Smith, ktorá naspievala tradičné piesne na fonograf.

Jej, a potomkovia ďalších, tvoria dnešnú aborigénsku komunitu, ktorá pokračuje v boji za plnohodnotný život vo vlastnej krajine.

Dnes

Tasmánia sa ako prvý austrálsky štát, 13. augusta 1997, verejne ospravedlnila za ukradnuté generácie.

10. mája 2005 oficiálne vrátili územie ostrova Cape Barren Island pôvodným obyvateľom.

Aborigéni postupne získavajú pozostatky svojich predkov zo súkromných a verejných zbierok, z múzeí a univerzít zo všetkých kútov sveta. Možno to znamená koniec vedeckému rasizmu.

 

Použitá literatúra:

Lawson Tom. The Last Man. A British Genocide in Tasmania, London, I.B.Tauris & Co., 2014

Ryan Lyndall. Tasmanian Aborigines: A History since 1803. Crows Nest, N.S.W. Allen & Unwin. 2012

Fanny Cochrane Smith:

https://www.youtube.com/watch?v=DjX-Id4LaL0

Teraz najčítanejšie