Denník N

Prestaňte sa pýtať, kde sme boli doteraz

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Kde som bola doteraz? V depresii, ďakujem za opýtanie.

Jedným z mojich cieľov už od pôvodného textu bolo pretaviť moju negatívnu skúsenosť v čosi pozitívne, čo by mohlo pomôcť niekomu inému. Pred niekoľkými rokmi som si čítala skúsenosti obetí znásilnenia a sexuálneho zneužívania na stránke jednej českej anonymnej podpornej skupiny, keď som v texte jednej z obetí narazila na čosi, vďaka čomu som sa okamžite začala vo svojom trápení cítiť menej sama. Teraz, keď som v bode, že o svojom príbehu viem rozprávať, chcela by som, aby sa niekto iný, kto si moje texty bude čítať, cítil menej sám. Niekedy sú to zdanlivo banality, ktoré nám pomáhajú, no pre nás môžu mať obrovský význam. Sama zo svojej skúsenosti viem, že počas procesu vyrovnávania sa s traumou mi ľudia mohli pokojne hovoriť, že to nebola moja chyba, že nie som sama, že som krásna či silná, no kým sa mi v hlave čosi neprepojilo a neuverila som tomu najskôr ja sama v sebe, nemalo to žiadny účinok.

Mnohí ľudia sa pýtajú, prečo obete sexuálneho zneužívania nič nepovedali, keď sa im zneužívanie dialo. Najzrejmejšia odpoveď zo všetkých je, že boli deti. Keď sa to dialo mne, vôbec som si neuvedomovala, že zažívam zneužívanie. „Šikovný“ predátor ľahko dieťa presvedčí, že to vlastne chce, je to prejav lásky, je to pre jeho dobro, alebo je sexuálny kontakt znakom jedinečnosti či významu vzťahu medzi predátorom a obeťou. V tomto texte by som chcela priblížiť môj proces uvedomovania a vyrovnávania sa s traumou. Verím, že to aspoň niekomu pomôže lepšie pochopiť, čo obete sexuálneho zneužívania prežívajú.

 

Čo bolo potom

Bol rok 2006, mala som šestnásť rokov a zhruba v tomto období sa môj „vzťah“ s mužom, ktorý ma zneužíval, skončil. Ostali sme však stále v kontakte, nemala som voči nemu žiadne vyložene negatívne pocity (v zmysle v akom mám voči nemu negatívne pocity teraz). O dva roky neskôr som sa tábora zúčastnila ako vedúca, čiže som bola stále súčasťou kolektívu, v nejakom bode som sa dokonca mala zúčastniť oslavy narodenín jeho vtedajšej (rovnako mladej) priateľky. Pocit, že možno nebolo všetko s našim „vzťahom“ v poriadku, prvý raz prišiel, keď som mala devätnásť rokov. Nevedela som to presne identifikovať, ale niečo mi nesedelo. Pamätám sa, že som plakala.

K ozajstnému uvedomeniu, hoci stále bez toho, aby som to mala pomenované ako zneužívanie, som prišla až okolo dvadsiatich troch rokov. Veľa ľudí sa pýta „kde som bola doteraz“ a „ako mi to mohlo tak dlho trvať“. Keď som bola dieťa, nikto so mnou nehovoril o nebezpečenstve, ktoré môže prísť v podobe blízkych. Bolo to samé „nechoď s cudzím ujom“, „neber si cukríky od neznámych ľudí“, ale nikdy nie „ublížiť ti môže aj niekto, koho poznáš“ a „nikto nemá právo dotýkať sa, ak to nechceš“. Opäť pripomeniem, že som mala vtedy trinásť rokov. Dospelý človek bol pre mňa autorita. O zneužívaní som nikdy nepočula. Získal si moju priazeň. V tej dobe som bola absolútne na jeho strane, pretože ma presvedčil, že sa ľúbime, prejavoval mi náklonnosť, dával mi veci, na ktoré sme doma nemali peniaze. A hlavne a predovšetkým, ako som už niekoľkokrát opakovala, okolo bolo množstvo dospelých ľudí, ktorí o tom vedeli, a neurobili absolútne nič. Prečo by som teda ja, trinásťročná, mala pochybovať? Netušila som, čo je v poriadku a čo nie, môj morálny kompas a poznatky o svete boli kdesi v počiatkoch formovania. Nevedela som, ako sa ľudia k sebe správajú v rovnocennom vzťahu, a čo to vôbec rovnocenný vzťah znamená. Ako som mala vedieť, že ak vás niekto miluje, nenúti vás robiť veci, ktoré robiť nechcete? Ľudia v komentároch sa bijú do pŕs a sebavedomo prehlasujú, že im by sa to predsa v živote nemohlo stať, ich sestru niekto chytal a bránila sa, prípadne keby ich rodičia vedeli, tak by hneď zakročili, a tak ďalej, na čo môžem povedať len jedno – jediný rozdiel medzi vami a niekým, kto zažil sexuálne násilie, je ten, že vy ste mali šťastie. Možno máte skvelé rodinné zázemie, možno ste od troch rokov vedeli ako sa brániť, a hlavne ste mali šťastie, že si vás nikto nevyhliadol, aby silu vašich daností otestoval v praxi. To, že vy ste z nejakého zázemia a nemáte nejakú skúsenosť, neznamená, že všetci žili a žijú rovnaký život. Po vojne je každý generál. Je to na úrovni toho, ako keď krčmoví komentátori vykrikujú, čo tí naši hokejisti mohli urobiť, aby vyhrali, bez toho, aby v živote čo i len stáli na korčuliach. Verte mi, nemáte ani poňatia, aké to je byť v tej situácii. Buďte za to vďační a skúste v sebe nájsť kúsok empatie pre tých, ktorí rovnaké šťastie nemali.

 

Partnerské vzťahy

Jedným z problémov, s ktorým som dlho zápasila, bol problém dôverovať ľuďom. Toto sa násobilo, ak išlo o mužov, najmä starších. Keď som sa ocitla vo výťahu alebo autobuse sama s niekoľkými mužmi, okamžite sa mi rozbúchalo srdce. Náhodne sa mi v hlave vynárali obavy, že mi niekto ublíži, často sa to týkalo aj mojich najbližších kamarátov. Veľakrát mi napadlo, že niekto len predstiera, že ma má rád a v nejakom bode to zneužije, alebo ma znásilní. Boli to absolútne iracionálne obavy, na ktoré mi moji kamaráti nikdy nedali dôvod, no napriek tomu často prichádzali. Takisto som si po určitej dobe chodenia na terapiu všimla, že v mojich partnerských vzťahoch sa objavovali opakujúce sa vzorce správania. Dlhé roky som po sexe zvykla plakať. Najskôr som to pripisovala hormónom a emóciám, neskôr som prešla k tomu, že si to neviem vysvetliť, ale to, čo cítim, je negatívne, až som nakoniec pochopila, že koreň problému je práve v mojej skúsenosti so zneužívaním. Pre niekoho to môže znieť neuveriteľne, no do dnešného dňa podvedome tlačím v intímnych chvíľach kolená k sebe. Po vyprchaní prvotnej zamilovanosti som sa nevedela pre sex nadchnúť, nechcela som ho, bolo mi veľmi nepríjemné, ak ho moji partneri chceli. Ak sme sex mali, vracali sa mi obrazy zo zneužívania, niekedy do takej miery, že som od seba musela svojho partnera fyzicky odtlačiť a nesmel sa ma v tej chvíli ani dotknúť. Toto vždy vyústilo v to, že som nechcela, aby sa ma dotýkal vôbec, a v kombinácii s inými problémami to napokon skončilo stavom, v ktorom som mala pocit, že s tým človekom už nemôžem ďalej byť a musím sa z toho vzťahu vytrhnúť.

Môj pocit, že nie som a nikdy nebudem schopná mať dlhodobý plnohodnotný vzťah, ma v jednom bode priviedol k najhoršiemu obdobiu celého procesu. Myslela som si, že nikdy nebudem šťastná. Že všetci moji kamaráti si vybudujú rodiny a životy, a ja budem navždy tá „pokazená“, bez nádeje na akékoľvek životné naplnenie. Vrátila som sa z nedeľného obeda u starých rodičov, sadla som si na podlahu v kuchyni a plakala som ako nikdy predtým. Vzlykala som tak, že som myslela, že sa povraciam a nebola som schopná nájsť ani jednu pozitívnu vec na mojej existencii. Aj teraz, keď o tom po mnohých mesiacoch píšem, si pamätám tú beznádej, ktorú som cítila. Niekedy v tých dňoch mi prvý raz napadlo, či by náhodou nemalo zmysel sa zabiť. Rozmýšľala som, našťastie, len vo veľmi teoretickej rovine, ako by sa to dalo zrealizovať najjednoduchšie. Myslím si, že vytrhnúť sa z deštruktívnych myšlienok mi pomohli tri veci – uvedomenie si, že nechcem vedieť, kam až moje teoretizovanie môže zájsť, pomyslenie na moju mačku, ktorej by som to nemohla vysvetliť (môžete sa smiať, je to ok), a moja pani psychologička, ktorá mi zhruba v tom čase navrhla, či by som nechcela skúsiť navštíviť psychiatra. Lieky som dlho považovala za „podvádzanie“ a jediná „pravá“ cesta pre mňa bola terapia. Ona mi však vysvetlila (a toto je len moja približná reprodukcia), že ak sa nás veci, s ktorými sa počas terapie snažíme vyrovnať, dotýkajú príliš hlboko, sú pre nás príliš silné, nedá sa s nimi pracovať. Antidepresíva nemusia byť navždy, a ak aj sú navždy, pokiaľ nám zlepšujú kvalitu života, nie je na tom nič zlé. Mňa zachránili, keď mi bolo najhoršie, a keď som ich začala brať, bolo to ako keby po x rokoch konečne niekto ventilátorom rozohnal hmlu, v ktorej sa môj mozog kúpal. Konečne som počula vlastné myšlienky. Ten pocit by som prirovnala k tomu, ako keď som si prvý raz nasadila dioptrické okuliare a zistila, že veci majú veľmi jasné obrysy, a svet nie je iba kopa pospájaných farebných škvŕn. Bol začiatok roka 2018, keď som konečne nadobudla pocit, že som na správnej ceste.

 

Nepýtajte sa nás, prečo sme boli ticho

Pripustiť si, že to, čo som zažila, bolo zneužívanie, bol postupný proces. Ako väčšina obetí, aj ja som mala v hlave hlas „pochybovača“, ktorý mi kládol zákerné otázky a rád vyrýval. Mala si predsa trinásť, to už nie je také malé dieťa. Bola si dosť mladá na to, aby to bolo zneužívanie? Veď si mu nikdy nepovedala nie, ako to mal vedieť? Nie je to trochu príliš, obviniť ho z niečoho takého? Veď on ťa predsa miloval a chcel ti len dobre. Keď to niekomu povieš, uvidíš, že ti povedia, že si za to mohla aj ty. Vziať tomuto hlasu silu trvalo roky, a napriek tomu ešte stále, keď večer ležím v posteli a bilancujem, sa občas zvykne ozvať. Musela si to rozťahať po médiách? Zaslúži si to? Rozdiel oproti stavu, v ktorom som bola pred šiestimi rokmi, je v tom, že teraz už viem sebavedomo odpovedať.

Všetkým, ktorí sú na začiatku svojej cesty vyrovnávania s traumatickým zážitkom, chcem na rovinu povedať, že je veľmi pravdepodobné, že to bude dlhá cesta. Keď som po roku prestala chodiť k svojmu prvému psychológovi, myslela som si, že tam to končí, som vyliečená, super. Bohužiaľ, tak to nefunguje. Na terapiu chodí človek dlho, veľakrát je to tak bolestivé, že tam chce prestať chodiť, a napriek tomu musí ísť znova, a znova, a znova, až kým to jedného dňa zrazu nie je lepšie. A v ten deň, keď si prvý raz uvedomíte, že ste urobili pokrok, a cítite sa o trošku menej nanič, budete vedieť, že to má zmysel.

Nepýtajte sa obetí sexuálneho zneužívania, kde boli doteraz a prečo boli ticho. Predstavte si svoje najhoršie najtemnejšie tajomstvo. Predstavte si niečo, za čo sa extrémne hanbite. Predstavte si niečo, o čom dúfate, že sa to nikdy nikto nedozvie. Teraz to spojte, a predstavte si, že by ste to mali nahlas povedať svetu. Nepýtajte sa obetí sexuálneho zneužívania, kde boli doteraz.  Obdivujte ich silu povedať to vtedy, keď to povedali.

 

Pôvodný text, ktorý v blogu spomínam: https://naskurnik.sk/tento-text-nie-je-o-otuzovani/

Teraz najčítanejšie

Katarína Danová

28 rokov, dve mačky, osem kaktusov. Bejby nebude sedět v koutě a prizerať sa, ako spoločnosť ignoruje sexuálne násilie!