Denník N

O premiérovi i expremiérovi s láskou

Alebo o všetkom, čo si v demokracii môžeme k premiérovi dovoliť a všetkom, čo si premiér nemôže dovoliť k nám.

Popustime uzdu fantázie odvážnejšie a modelujme hypotetickú situáciu, kde v jednej ešte stále slobodnej a demokratickej krajine sa vladári, predsedovia vlád, expremiéri a obdobní hodnostári nechajú počuť, že by sa radi pozreli médiám na zúbok a monitorovali ich správanie. Následne by za pomoci silného právneho tímu v záujme ochrany ich majestátu radi pripravili celý rad žalôb na ochranu osobnosti namierených proti médiám.

Krajina, kde to expremiéri aj aktívni predsedovia vlád už so žalobami na ochranu osobnosti proti médiám skúšali, nie je nám neznáma, takže inšpiráciu je kde brať.

Nik sa nás pýtať nebude, ale silnému právnemu tímu veľkoryso a pro bono ponúkame niekoľko postrehov pre zorientovanie sa vo výdobytkoch demokracie a slobodného režimu.

Premiér v demokracii

Premiérovi v parlamentnej demokracii patrí status politicky najsilnejšej persóny v štáte. Premiér opanováva verejný priestor, disponuje sťaby neobmedzenou možnosťou šíriť posolstvá a komunikovať s verejnosťou mnohorakými komunikačnými kanálmi, a reagovať tak na články, názory, karikatúry médií.

Osoba vymenovaná za premiéra si musí byť vedomá, že sa vzdáva komfortu bytia „jedným z davu“. Predseda vlády vystavuje seba a svoju vládu pohľadu celého národa, celej (i mediálnej) spoločnosti. Premiér je služobník ľudu. Jeho kroky aj celej vlády musia byť pod mikroskopom, podrobené verejnému dohľadu a kritike.

Esenciou liberálnej demokracie je garancia slobody prejavu, ktorá prináleží taktiež médiám, ktoré svojou činnosťou zabezpečujú nikdy nekončiaci diskurz potrebný pre rozvoj demokracie, a to aj o politických témach. S tým je spojené ústavné právo verejnosti na informácie o činnosti orgánov verejnej moci a ústavná povinnosť orgánov verejnej moci informovať o svojej činnosti.

Médiá nastavujú predsedovi vlády zrkadlo, hoc aj satirickou formou. Je úlohou médií informovať o predsedovi vlády a osobách zastávajúcich jednotlivé ministerské posty, ako aj o ich činnosti.

Kreslo na Úrade vlády nesmie byť pohodlné. Znamená to aj zmierenie sa so skutočnosťou, že reálpolitiku, jej pozadie i prešľapy uskutočňované predsedom vlády budú médiá odhaľovať, kritizovať alebo karikovať. Tvrdosť verejnej kontroly sa musí vzťahovať na obdobie jeho premiérskeho pontifikátu aj v čase, kedy je expremiér už mimo politického života, t. j. aj po zániku mandátu predsedu vlády.

Vzťah medzi médiami a premiérom/expremiérom nie je o láske, pochlebovaní a jemnom hryzkaní. Médiá nie sú PR agentúrami predsedov vlád, verejných funkcionárov, ale reálnymi strážcami demokracie. Požadovať, aby médiá písali o ústavných činiteľoch s láskou a v zmierlivom tóne, prípadne túžiť po zavedení práva na odpoveď pre vysokopostavených verejných funkcionárov, znamená žiť v zajatí neslobody, mentálnej i spoločenskej.

Média sa výkonom svojho poslania nestávajú vnútorným nepriateľom štátu, ale dôležitým článkom verejnej kontroly výkonu moci. Je nehodné demokracie vydávať z pozície moci zákazy komunikovať, vylučovať z tlačových konferencií moci nepohodlných novinárov, ignorovať legitímne otázky, ktoré sa za nás pýtajú novinári.

Je zároveň neprijateľné, minimálne z pohľadu základnej ľudskej slušnosti a politickej kultúry, voliť hrubý slovník na adresu novinárov, šliapať po slobode prejavu a práve na informácie a hľadať za každým článkom sprisahanie.

Čo všetko si dovoliť k premiérovi a expremiérovi

Ku koexistencii médií a predsedu vlády v našej republike sa na podklade sťažnosti v tom čase predsedu vlády vyjadril odmietnutím tejto sťažnosti Ústavný súd, konkrétne uznesením II. ÚS 191/2015 z 26. marca 2015.

Podstata sťažnosti spočívala v posúdení, či všeobecné súdy poskytli dostatočnú ochranu osobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády, keďže tie favorizovali slobodu prejavu vydavateľa časopisu, ktorý uverejnil komentár, pričom pravdivosť šírenej informácie bola sporná. Sťažovateľ tvrdil, že na kameru nepovedal výrok, že s M. Kaddáfím hovorili o boji proti svetovému imperializmu.

Ústavný súd poskytol jasný záver k dôležitosti práva médií informovať o súkromí predsedu vlády a k možnosti domáhať sa ochrany osobnosti z jeho strany.

Podľa Ústavného súdu „v liberálnej demokracii patrí premiér ľudu, občianskej spoločnosti, patrí tým, čo si ho vo voľbách želali, a aj tým ostatným. Každý premiér vynaloží veľké úsilie na získanie tejto vrcholnej ústavnej pozície a je mu známa sociálna a ľudská, osobná cena, ktorú musí platiť“.

Z pertraktovaného podľa Ústavného súdu pramení, že „z pohľadu slobody prejavu je osoba premiéra spomedzi celej spoločnosti minimálne chránená z hľadiska zásahu do cti. Ani iní ústavní činitelia nemajú takú nízku ochranu“.

O ochrane osobnosti možno pri premiérovi podľa mienky Ústavného súdu hovoriť „snáď len z hľadiska vnútorného kruhu jeho súkromia, vyslovene otázok veľmi osobných, priam intímnych. Okrem toho by predmetom ochrany osobnosti mohli byť snáď len zjavné, nominálne nepravdy typu, že nemá skončený istý stupeň vzdelania atď.“.

Konkrétna osoba, pokračuje Ústavný súd, vo funkcii premiéra „prichádza o ochranu cti, v tom zmysle opäť splýva s funkciou. Nemožno byť aj premiérom, aj benefitovať pri verejnom diskurze z ochrany ľudských práv, aj keď ako súkromná osoba ostáva premiér formálne ich nositeľom“.

Ústavný súd v neposlednom rade rozviedol, že „ak všetky dané východiská platia v slobodnej spoločnosti, nemenej musia platiť v tranzitívnej slobodnej spoločnosti. Inštitúcia, úrad premiéra, si zaslúži rešpekt, ale rešpekt spoločenský, prirodzený, a nie vynucovaný právom“.

S obdobnými závermi pred Ústavným súdom obstál aj v čase podania sťažnosti expremiér vo veci III. ÚS 385/2012. Ústavný súd nálezom z 21. januára 2014 rozhodol o uprednostnení slobody prejavu média, ktoré v článkoch z apríla 2004 napr. s názvom „Nervový kolaps!“ informovalo po prezidentských voľbách o reakcii expremiéra, neúspešného kandidáta na prezidenta, na výsledky volieb, pričom novinári ju pripodobnili nervovému zrúteniu.

Podľa Ústavného súdu „odobrať právo špekulovať o nervovej labilite politika, by bolo v zjavnom rozpore s eminentnou úlohou, ktorú médiá a novinári v právnom štáte plnia“.

Aj v tomto prípade sa ústavne prípustné hodnotiace úsudky prezentované v článku podľa presvedčenia Ústavného súdu „opierali o objektívne existujúce fakty (nepodanie ruky víťazovi volieb, odmietnutie komunikácie s novinármi, popiskovanie si, výzor žalobcu po volebnej noci – strhaná tvár, nervózne správanie, červené oči, kontroverzné mediálne vystupovanie žalobcu v minulosti)“.

Na záver vyjadrujeme vieru, že silný právny tím by pri hypoteticky prezentovanej situácii racionálne vyhodnotil, čo všetko si k premiérovi/expremiérovi smú občania slobodnej krajiny skrz médiá dovoliť, a čo si voči ľuďom legitímne pýtajúcim sa prostredníctvom médií nemôžu dovoliť oni.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hubinák

Remeslom právnik činný na poli ústavného práva. V rokoch 2013 až 2019 poradca v dielni ústavného sudcu Lajosa Mészárosa.