Tri pasce nových primátorov a starostov
V dnešnom blogu uvediem krátku úvahu na tému troch pascí, ktoré čakajú novú generáciu primátorov a starostov. Ak si ju noví komunálni politici neuvedomia, ani sa nenazdajú a staré spôsoby ich prevalcujú, oni sa prispôsobia a jediná zmena, ktorú zažijeme je výmena politických garnitúr bez skutočnej zmeny, po ktorej volá spoločnosť.
1. Pasca vlastného úspechu, ktorý nie je celkom ich
Voľba primátorov a starostov je podobne ako voľba prezidenta voľbou priamou. Z nej vyplýva veľmi silný mandát pre úspešného kandidáta ako aj veľa práce a úsilia, ktoré musel do tohto úspechu vložiť. Za normálnych okolností by mandát primátorovi znamenal mandát jeho politickému programu a deklarovaným spôsobom, ktoré plánuje implementovať. Na Slovensku však nie je situácia normálna; zažívame drobnú spoločenskú revolúciu, ktorá má celospoločenský dopad a už nič nebude také ako predtým. Nová vlna primátorov sa totiž zviezla na aktuálnej celospoločenskej potrebe slušnosti vo veciach verejných, porúčanie starej generácie politikov a ich spôsobov do dejín. Mandát pre nových primátorov nebol len o ich osobe, len o ich programe ale aj o celkovej zmene, ktorú by mali oni realizovať na najnižšej verejnej úrovni – na úrovni miest a obcí. Znamená to začať rozprávať o ZMOSe a jeho úlohe pri fungovaní samospráv. Znamená to hovoriť o úradníkoch realizujúcich verejnú službu obyvateľom. Znamená to začať hovoriť o spôsobe menežovania ľudí, majetku, územia a iných zdrojov mesta. Znamený to hovoriť o novej paradigme komunikácie a spolupráce na komunálnej úrovni. Znamená to prekopať súčasné fungovanie samospráv.
Dnes zažívame na vlastnej koži niekoľko transformácií: Transformácia priemyselnej spoločnosti 3.generácie na priemyselnú spoločnosť 4.generácie založenej na znalostnej ekonomike a inováciách. Zažívame celo-európsky zápas o budúcnosť Európy, ktorá je bližšie k občanovi, ktorá je transparentná a slušná; nie je populistická a nacionálna. A napokon slovenská revolúcia za zmenu správy vecí verejných, hnutie Za slušné Slovensko. Je na primátoroch, aby túto spoločenskú objednávku naplnili.
Všade vo svete sú samosprávy predzvesťou celospoločenských zmien. Je tomu vďaka princípu subsidiarity, kedy mesta vykonávajú najnižší stupeň správy vecí verejných čo najbližšie k občanovi. Skutočné demokracie sú tvorené zdola hore. Samosprávy formujú a definujú regióny; regióny definujú štát. Na Slovensku je decentralizácia (veci už neriadi štát, ale samostatné samosprávy) a dekoncentrácia (samosprávne úrady – vrátane preneseného výkonu štátnej správy – nie sú v nadradenom postavení k samosprávam a nesmú ich riadiť).
To ako zadefinujú noví primátori a starostovia naše mestá znamená ako bude zadefinované Slovensko; ako sa spoločenská požiadavka za slušné Slovensko zrealizuje. Súčasní primátori neboli zvolení len kvôli ich vlastnému programu a ich vlastným osobnostiam, ale aby hľadali nový model fungovania vecí verejných.
2. Pasca vlastných ľudí
So zmenou fugovania samospráv súvisí aj spôsob obsadenia kľúčových riadiacich pozícií. Budú obsadzované kariérne? Dosadí si nový primátor svojich ľudí? Bude otvorený výberový proces? Čo bude znamenať táto zmena vo fungovaní samospráv? Ako sa zvýši kvalita verejných služieb na úrovni samospráv? Doteraz to vždy fungovalo tak, že nový primátor si dosadil svojho prednostu, ktorému mohol dôverovať a ktorý dennodenne riadil mestský úrad podľa primátorových predstáv.
Som však presvedčený, že ak sa má zmeniť verejná služba k lepšiemu, musíme pristúpiť na profesionalizáciu manažmentu samospráv. V skutočnosti môžu byť zaujímavou príležitosťou a výzvou pre kvalitných manažérov, ktorých už súkromná sféra nebaví a radi by niečo urobili pre svoje mesto (porovnaj s najúspešnejším primátorom New Yorku, Rudym Giulianim) a vedia priniesť do vedenia miest individualitu, inovácie a invenciu; zmeniť manažment na projektový manažment a financovanie samospráv na skutočné programové rozpočtovanie.
To však znamená, že nový primátor musí urobiť veľký risk, otvoriť sa ľuďom ktorých nepozná a z ktorých musí identifikovať tých, ktorým na meste skutočne záleží a vytvoriť mechanizmus, ako s nimi diskutovať a zahrnúť ich do činnosti mestskej samosprávy. Musí sa rozprávať a diskutovať s kľúčovými aktérmi určujúcich fungovanie mesta z pomedzi politikov, podnikateľov, spolkov aj aktivistov a bežných obyvateľov. Musí nájsť mechanizmus ako ich zahrnúť do práce pre mesto, musí nájsť spôsob ako budú všetci ťahať za jeden povraz – rozvoj vlastného mesta. Toto je skutočná HR výzva nových primátorov a starostov.
V živote slovenských miest v minulosti hral významnú rolu cechový a neskôr spolkový život. Spolky boli priestorom pre spoločenský život a realizáciu mešťanov ale aj príležitosťou spraviť niečo pre svoje mesto, spôsobom ako ovplyvňovať jeho vývoj ale zároveň ako zabezpečiť odbornosť a prípravu kvalitných ľudí do budúcich verejných funkcií. Napríklad v Prešporku počas celého 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia platilo, že drvivá väčšina spoločenského života sa diala práve v spolkoch a tieto tvorili väčšinu mestských iniciatív. Spolky mali také postavenie, že prakticky všetci richtári a mešťanostovia sa predtým osvedčili v niektorom spolku. Tieto spolky zároveň potom svojich mešťanostov ďalej odborne podporovali. Spolky teda boli organizácie, ktoré boli pre prvú a druhú modernú vlnu rozvoja Bratislavy určujúce: boli liahňou kvalitných ludí, prvkom kontinuity a zabezpečovali odbornosť ale aj kontrolu.
3. Pasca nekompetentnosti
Úradníci, vrátane komunálnych, veľmi čast trpia nekompetentnosťou. Nechcem teraz analyzovať príčiny, ktoré tento stav nastolili, chcem vysvetliť, že je to jav chronický, traumatizujúci a mesto paralyzujúci. Nekompetentnosť pri tom neznamená len to, že úradník niečo neovláda, nevie; znamená to aj to, že hoci vie a chce, nemôže alebo nesmie z iných než zákonných dôvodov, že má vo svojej iniciatíve bariéry. Ak súhlasíme s novou definíciou práce úradov ako verejných služieb a úradníkov ako poskytovateľov verejných služieb, zároveň sme zadefinovali potrebné zručnosti, ktoré musia úradníci vnímať.
Súčasné samosprávy miest a obcí sú dnes zakliate. Akoby stále boli iba MNV z dôb komunizmu; normalizácia ich paralyzuje a neumožňuje im byť úspešnými; neumožňuje im podnikavosť, vzájomnú konkurenciu úrovňou a rozsahom komunálnych služieb. Mestá totiž vytvorili kartel.
Prvou zmenou je zmena vnímania obyvateľa mesta ako klienta, ktorý mi zabezpečuje výplatu. Školenia firiem, ktoré pracujú s koncovým zákazníkom venujú veľa prostriedkov školeniam, aby predavači a asistenti chápali, že len spokojný zákazník bude peniaze miňať a to opakovane. Znamená to zároveň smrteľnú ranu úradníckej arogancii, s ktorou sa stále často stretávame. Úradníci musia pochopiť, že ich koncovým klientom je obyvateľ mesta a podnikateľ pôsobiaci v tomto meste, ktorí ich platia prostredníctvom daní. Úspešné je to mesto, ktoré dokáže prilákať nových obyvateľov a nových a kvalitných podnikov, ktorý budú v meste podnikať, zamestnávať obyvateľov a platiť dane (majetkové dane priamo a prostredníctvom zamestnávania miestnych obyvateľov aj dane z príjmu). To zároveň zabezpečí nové zdroje na mestské rozvojové projekty a investície o mestskej infraštruktúry (nielen dopravnej, ale aj športovej, zelenej, vzdelávacej, sociálnej).
Uvedená zároveň znamená, že nový primátor musí byť zároveň podnikateľom; začínajúca priemyselná revolúcia 4. generácie je založená na znalostiach, invencii, inováciách. Ak chcú byť mestá a obce úspešné, musia byť podnikavé, musia k svoje činnosti vykonávať inovatívne a invenčne. Len tak dokážu zabezpečiť mestu prosperitu a držať krok s dobou. Na to však potrebuje kvalitných a motivovaných ľudí s veľkou kompetenciou – a tu sa vraciame k druhej pasci. Primátor sa musí otvoriť novým ľuďom z doteraz nečakaných vôd a očakávať od nich kompetentný výkon.
Vo väčšine prípadov nie je potrebné vymeniť všetkých ľudí; často postačí existujúcich ľudí vyškoliť a vzdelať. Tu je príležitosť pre vzdelávania spolkami a občianskymi združeniami, ktoré niečo dokázali. Spolky môžu úradníkov naučiť profesionalite; môžu ich naučiť nové vedomosti a zručnosti; môžu im byť v mnohom inšpiráciou. Spolky a občianske združenia sú totiž tiež samosprávami – záujmovými samosprávami. Netreba pri tom zabúdať ani na naše univerzity, ktoré sú tiež samosprávami (aj keď akademickými), ktoré sú ochotné podielať sa na výskume a vývoji riešené súčasných problémov v každej jednej oblasti.
Správne riešenie
Z uvedeného vidíme správnu odpoveď pre primátora novej generácie: ide o vizionára a koordinátora. Nejde ani tak o riadenie samosprávy ako o umožnenie inovácií a participácie úradníkov, obyvateľov a spolkov na riadení mesta a primátor má byť len v pozícii koordinátora jednotlivých aktérov. Primátor by mal mať víziu, kam chce mesto dotiahnuť, kam chce aby sa posunulo a zvyšok má nechať na samotných ľudí. Ak ho totiž v priamych voľbách zvolili priamo obyvatelia, je zrejmé, že je vysoká zhoda s jeho víziou. Teraz len treba všetkých koordinovať a dať každému možnosť spolupodielať sa na jej naplnení.
Marcel Slávik, predseda Združenia domových samospráv
