Denník N

Veľkonočné sviatky u nás i vo svete – Veľká noc, svätý hrob a historický Jeruzalem

Ako sa pripomienka na najdôležitejšie udalosti v dejinách kresťanstva slávi v samotnom Jeruzaleme, ktorý bol ich dejiskom, a že sa tu nachádza hneď niekoľko lokalít, ktoré pútnici uctievajú ako miesto údajného Božieho hrobu, konania poslednej večere či Ježišovho väzenia? Rozšírte si obzory o blížiacich sa sviatkoch pod taktovkou odborníkov z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Mesto Jeruzalem bolo dejiskom viacerých kľúčových udalostí v dejinách kresťanstva. Tie najdôležitejšie z nich – Ježišovu smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie – si kresťanské komunity na celej zemeguli pripomínajú práve na Veľkú noc. Ako sa však pripomienka na ne slávi v samotnom Jeruzaleme? A je mesto, kde Ježiš pôsobil, totožné s dnešným Jeruzalemom, resp. ako to vlastne je s historickou autenticitou miest a pamiatok v tomto meste, ktoré si veriaci na celom svete neodmysliteľne spájajú s Veľkou nocou a považujú ich za tie najposvätnejšie?

Miestni palestínski kresťania, ako aj milióny pútnikov navštevujúcich Sväté mesto veria, že keď chodia po uliciach dnešného Jeruzalema, kráčajú po stopách Ježiša a jeho učeníkov. Faktom však je, že historický Jeruzalem, v ktorom došlo aj k veľkonočným udalostiam, bol zrovnaný so zemou rímskym vojskom v roku 70, čo podľa Biblie predpovedal aj samotný Ježiš. Bol zbúraný a vyrabovaný nielen Jeruzalemský chrám, ale aj celé mesto a dlhé desaťročia tu sídlila len X. rímska légia Fretensis. Až v roku 135 tu vzniká nové rímske mesto menom Aelia Capitolina, založené cisárom Hadriánom a zasvätené kapitolským bohom – súčasné Staré Mesto Jeruzalema vyrástlo práve na týchto rímskych základoch. Preto keď potom na začiatku 4. storočia cisár Konštantín Veľký a jeho matka Helena začali „pátrať“ po dejiskách novozákonných udalostí, museli ich identifikovať práve v tomto „novom“ meste, ktoré sa však svojím miestopisom už výrazne líšilo od Jeruzalema z Ježišových čias. Vtedy – v roku 326 – cisárovná Helena objavila údajné miesto ukrižovania – Golgotu, ale i svätý kríž a hrob Ježiša, kde bol vzápätí vybudovaný a dodnes stojí Chrám Božieho hrobu. Budova chrámu síce bola počas stáročí mnohokrát predmetom sporu medzi jednotlivými kresťanskými frakciami a cirkvami, no pre väčšinu kresťanov stále predstavuje historické centrum ich viery. Tu pod kupolou monumentálnej rotundy stojí symbolicky prázdna hrobka Ježiša.

Dnes sa o budovu chrámu delí šesť kresťanských denominácií: dominantné postavenie v ňom má grécka ortodoxná cirkev, no nájdeme tam ešte rímskokatolícku, sýrsku ortodoxnú, arménsku apoštolskú, koptskú a etiópsku komunitu. Každá cirkev má v chráme presne vymedzené územie aj kompetencie, ktoré úzkostlivo strážia, dodržujúc krehké status quo. Občas však dochádza k stretom záujmov, ktoré niekedy vyústia v otvorený konflikt. Podľa pravidiel je v takomto prípade potrebný konsenzus všetkých šiestich cirkví, aby sa veci vyriešili mierovou cestou. Výrečným príkladom je tzv. nehnuteľný rebrík na priečelí budovy. Dostal sa tam údajne pri rekonštrukcii budovy na začiatku 19. storočia, no keď po dokončení prác chceli rebrík odstrániť, ukázalo sa, že nie je jasné, kto ho tam dal, takže nebolo jasno ani v tom, kto má právo ho odstrániť. Preto sa tam drevený rebrík dodnes nachádza, a keď ho zničia prírodné živly, nahradia ho jeho presnou kópiou. Niektoré konflikty však nemajú takúto humornú podobu a v Jeruzalemskom chráme občas dochádza dokonca až ku krvavým stretom. Niekoľkokrát sa tam už strhla bitka medzi gréckymi ortodoxnými a arménskymi mníchmi, a to priamo pred Božím hrobom na Veľkú noc, napr. v roku 2008, keď musela zasahovať izraelská polícia, ktorá zatkla niekoľkých rehoľníkov.

Chrám Božieho hrobu a samotný hrob je však predovšetkým priestorom pre vykonávanie rituálov, medzi ktorými tie veľkonočné výrazne dominujú. Práve vo vnútri hrobu sa počas ortodoxnej Veľkej noci odohráva tzv. zázračné vznietenie posvätného ohňa. O udalosti už písal aj významný cirkevný historik Eusébius v 4. storočí. Samotný rituál sa začína na predpoludnie v Bielu sobotu, keď sa pri hrobe zhromaždia príslušníci gréckej ortodoxnej, arménskej apoštolskej a iných východných denominácií. Prehľadá sa hrob, či tam nie je ukryté niečo, s čím sa dá zapáliť oheň. Potom je hrob zapečatený a strážený, až kým k nemu za vyzváňania zvonu nepríde hlavný aktér rituálu – grécky ortodoxný patriarcha Jeruzalema. Ten sa pomodlí o zázrak a potom prelomí pečať a vojde sám do hrobky. Z nej následne vystúpi s dvomi horiacimi pochodňami, z ktorých si každý z prítomných zapáli svoju sviečku. Celý chrám je čoskoro plný horiacich sviečok a veriacich v eufórii. Traduje sa, že zázračný oheň sa na začiatku svojej existencie neprejavuje charakteristikami obyčajného ohňa – nepáli ani nehreje, čo mnohí veriaci údajne zažili na vlastnej koži. V histórii chrámu sa tento veľkonočný zázrak snažili privolať aj iné denominácie (latiníci či členovia arménskej apoštolskej cirkvi), no úspech mali výlučne príslušníci gréckej ortodoxie, ktorí to považujú za jednoznačné znamenie pravosti svojej verzie kresťanstva.

 

Hoci je Ježišov hrob v Chráme Božieho hrobu považovaný majoritou kresťanov za ten pravý, v samotnom Jeruzaleme nájdeme ešte dva hroby, ktoré niektorí pokladajú za alternatívne a autentické miesta, kde bol Ježiš pochovaný. Prvým, známejším je tzv. záhradný hrob, ktorý leží za súčasnými hradbami kúsok od Damaskej brány. Ide o hrobku vytesanú do skaly v blízkosti skalného útvaru pripomínajúcu lebku, čo je význam výrazu Golgota. Táto hrobka bola „objavená“ v polovici 19. storočia nemeckým protestantským teológom Ottom Theniusom a „autentickosť“ miesta tiež potvrdili ďalší protestantskí a presbyteriánski duchovní a veriaci. Okolo hrobky, ktorá sa považuje za Ježišovu, bola vytvorená záhrada, ktorá je dodnes v správe rôznych protestantských denominácií a slúži k duchovným cvičeniam a kontemplácii. Pokoj miesta výrazne kontrastuje s hektickosťou a rušnosťou Chrámu Božieho hrobu a pripomína viac britský vidiek než Blízky východ. Týmto sa pre protestantov, ktorí nemajú svoje oficiálne zastúpenie v Chráme Božieho hrobu, vytvorilo alternatívne miesto uctievania a mnohí z nich skutočne oslavujú Veľkú noc práve na tomto mieste.

Tretia, tzv. rodinná hrobka Ježiša bola objavená v roku 1980 južne od Starého Mesta Jeruzalema vo štvrti Talpiot. Izraelskí archeológovia narazili na skalnú rodinnú hrobku, v ktorej sa nachádzali osuáriá (kostnice) s nápisom „Jehošua ben Jozef“ (v preklade: „Ježiš, syn Jozefov“), ako aj s menami všetkých Ježišových rodinných príslušníkov vrátane Panny Márie, ale i Márie Magdalény. Materiály a symboly nájdené v danom hrobe dlho ležali v depozitári Izraelského múzea a boli zverejnené až v roku 2008, čo vyvolalo v kresťanských kruhoch vlnu pohoršenia. Táto hrobka, ktorá je dnes pod modernou zástavbou, sa nikdy nestala predmetom náboženskej úcty.

Okrem viacerých Ježišových hrobov Jeruzalem ponúka napríklad aj dve možné miesta konania poslednej večere (katolícke na hore Sion a sýrske ortodoxné v arménskej štvrti) a až tri potenciálne lokality väzenia Ježiša (inú lokalitu uctievajú katolíci, inú grécki ortodoxní a inú príslušníci arménskej apoštolskej denominácie). Táto pluralita a neistota možno v niektorých vyvoláva pocit stereotypného „orientálneho chaosu“, no v konečnom dôsledku ide o to „mať nablízku“ posvätné miesta, kde sa odohrával najväčší zázrak pre kresťanov: smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša, a tak sa stať súčasťou tohto veľkého mystéria.

Attila Kovács

Teraz najčítanejšie

Univerzita Komenského

Univerzita Komenského v Bratislave je moderná európska univerzita. V roku 2019 oslávila 100. výročie od založenia. Ako jediná slovenská vysoká škola sa pravidelne umiestňuje v celosvetových rebríčkoch najlepších univerzít sveta. Na 13 fakultách poskytuje najširší výber študijných programov (vyše 800) v troch stupňoch, pričom viaceré z nich sú na Slovensku jedinečné. Na výber je zo širokej škály oblastí ľudského poznania – od medicíny cez humanitné a sociálne vedy, prírodné vedy, matematiku až po teológiu. UK je výskumnou inštitúciou, ktorá zastrešuje stovky domácich i zahraničných vedeckovýskumných projektov. Viacerí študenti sú tak už počas štúdia súčasťou významného výskumu a môžu sa aktívne zapojiť do riešenia projektov a grantov či sa zúčastňovať na odborných stážach (aj v zahraničí). UK každoročne vysiela do zahraničia najvyšší počet študentov spomedzi všetkých slovenských vysokých škôl a prijíma aj najviac študentov z celého sveta, napríklad z Nemecka, Nórska, Grécka, Iránu, Rakúska či Islandu.