Denník N

Významná postava svetovej politiky 2. polovice 20. stor.: Nikita S. Chruščov

Pred 125 rokmi, 15. apríla 1894, sa narodil Nikita Sergejevič Chruščov. Jeho politická kariéra vyvrcholila v postalinskej ére. Nie všetkým boli jeho reformné snahy sympatické a politbyro ho poslalo do dôchodku. Stálo sa tak nedlho po Chruščovovej návšteve Československej socialistickej republiky v roku 1964.

Chruščov sa narodil 15. apríla 1894 v dedine Kalinovka v Kurskej gubernii. Bol roľníckym dieťaťom a už v detstve okúsil, ako chutia mozole. Ako 20-ročný sa oženil a hľadal lepší život v Donbase, ba vraj uvažoval o emigrácii do USA. Vypukla vojna a na jej konci sa Ruskom prevalila revolučná vlna. Ako banícky predák do nej vplával v roku 1918 ako komisár Červenej armády.

 

Stalinov obľúbenec pomáhal „čistiť“ stranu

V 30. rokoch sa Chruščov zaradil medzi Stalinových obľúbencov. Možno i pod vplyvom Stalinovej manželky Nadeždy, s ktorou ho spájalo priateľstvo z čias, keď študovali na tzv. akadémii. Pomáhal v „očiste“ strany, napĺňal kvóty, koľko „nepriateľov ľudu“ poslať na smrť alebo do gulagov. Poslali ho do Kyjeva, aby zachránil krachujúci ukrajinský komunistický aparát. Počínal si stalinsky: väčšina členov výboru strany skončila vo väzení alebo na popravisku. Navyše násilná kolektivizácia vyvolala hladomor. Pod Chruščovovým vedením – na základe paktu Molotov – Ribbentrop – sa Ukrajina rozšírila o západné územia.

Po vpáde hitlerovských vojsk do Sovietskeho zväzu Chruščov, už člen politbyra, pôsobil ako komisár na viacerých frontoch. Historici mu pripisujú podiel na katastrofálnych porážkach najmä v bojoch o Kyjev a Charkov. V stalingradskej bitke, vystrašený hnevom Stalina, voľky-nevoľky išiel po boku veliteľa 62. armády generála Vasilija Čujkova do prvých línií, aby povzbudil vojakov, ktorí mali minimálnu šancu prežiť. Bitka sa skončila víťazstvom Červenej armády, ale za cenu státisícov obetí aj kvôli nezmyselným rozkazom.

Chruščov ako komisár Sovietskej armády počas 2. svetovej vojny

V roku 1944 sa stal predsedom Rady ministrov Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Jeho úlohou bolo postaviť zdevastovanú krajinu na nohy. Opäť ho čakal boj – s Ukrajinskou povstaleckou armádou, ktorá požadovala samostatnosť Ukrajiny, ale i s neúrodou a hladomorom.

 

Hviezdne roky

Chruščovove hviezdne roky prišli po Stalinovej smrti. Ešte v roku 1937 hovoril, že „Stalin je to najlepšie, čo ľudstvo má, pretože Stalin je nádejou, je očakávaním, je majákom, ktorý ukazuje cestu všetkému pokrokovému ľudstvu.“ O 16 rokov neskôr bolo všetko inak. V tvrdom politickom boji odstránil krvilačného Beriju, porazil Malenkova, Molotova a ďalších rivalov, ktorí sa nádejali zasadnúť na uprázdnené vodcovské kreslo. Pamätným sa stalo najmä Chruščovove vystúpenie na XX. zjazde KSSZ 25. februára 1956, na ktorom odsúdil kult osobnosti a z neho plynúce zločiny. „V celom rade prípadov Stalin ukázal, že jeho netolerancia, brutalita a zneužívanie moci ho dostali na cestu represálií a fyzického vyhladzovania nielen skutočných nepriateľov, ale aj tých jednotlivcov, ktorí sa nedopustili žiadnych činov proti strane alebo sovietskej vláde,“ vyhlásil do ticha šokovaného publika.

Otvorili sa brány gulagov, zmiernila sa cenzúra, k čitateľom sa legálne dostali diela Alexandra Solženicyna (Jeden deň Ivana Denisoviča), Borisa Pasternaka (Doktor Živago) a iných zakázaných autorov, o slovo sa hlásili avantgardní umelci. Chruščov bol prostý človek, nemal cit pre umenie. Keď 1. decembra 1962 navštívil galériu Manéž, vybuchol hnevom a na adresu jedného obrazu povedal, že je to „psie hovno“ a že „somár by dokázal namazať krajší obraz svojím chvostom“. V dielach videl zneváženie tvárí sovietskych ľudí. Hoci vládny denník Pravda zverejnil výzvu na očistu umenia, aféra utíchla a žiaden z umelcov nebol perzekvovaný. Dokonca jeden z jeho kritikov, sochár Ernst Neizvestnyj, je autorom čierno-bieleho pamätníka na Chruščovovom hrobe.

Veľkú nádej vkladal do budovania agrokomplexov a do pestovania kukurice, do ktorej sa priam zamiloval. Vzor videl vo veľkých farmách v americkom štáte Iowa. Pokus o premenu ukrajinských černozemí a kazašských a západosibírskych celín na obrovské lány bol spočiatku úspešný, no napokon nedopadol podľa predstáv. Problémom boli klimatické podmienky, používanie umelých hnojív, ale i zlá pracovná morálka, zlé riadenie a falšovanie údajov o výške úrody.

 

Presvedčený komunista

Chruščov bol presvedčeným komunistom. Veril, že túto ideológiu sa podarí presadiť na celom svete. Samozrejme, pod vodcovstvom Moskvy. Na XXII. zjazde strany v roku 1961 bohorovne prehlásil, že „súčasná generácia sovietskeho ľudu bude žiť v komunizme“. Historickým medzníkom sa mal stať rok 1980. Dosiahol však pravý opak. Podarilo sa mu síce zmieriť s Titom, ale s jeho krokmi nesúhlasili súdruhovia v Albánsku a predovšetkým v najľudnatejšej krajine sveta – Číne, vedenej silným konkurentom Mao Ce-tungom.

V chlade studenej vojny sa Chruščov stretol s americkými prezidentmi Eisenhowerom a Kennedym a podpísal dohodu o zákaze skúšok jadrových zbraní. Do jeho éry spadá víťazstvo Fidela Castra na Kube, ktorého sa rozhodol podporiť rozmiestnením jadrových striel na ostrove v bezprostrednej blízkosti USA. Kubánsku krízu, ktorá hrozila byť iskierkou k vypuknutiu tretej svetovej vojny s nedozernými následkami, sa našťastie podarilo zažehnať. Do čias Chruščovovej vlády spadá i potlačenie revolučného vrenia v Poľsku a Maďarsku a výstavba Berlínskeho múru.

Chruščov uvítal Castrovo víťazstvo na Kube

Stretnutie s americkým prezidentom Kennedym viedlo k zažehnaniu kubánskej krízy

Šok z maxilietadla

Američanov šokoval, keď 15. septembra 1959 priletel do Washingtonu novým lietadlom Tu-114. Nebolo síce ešte v sériovej výrobe, no Chruščov sa chcel pred Američanmi pochváliť. Podarilo sa mu to. Kolos s rozpätím krídiel 51,1 m, výškou 15,44 m, min. váhou bez paliva 85 ton, s výkonom 60 000 koní a doletom na jedno natankovanie 9 720 km pristál. Letiskový personál však musel riešiť vážny problém, ako dostať pasažierov z lietadla. Na letisku totiž nemali schodíky, ktoré by siahali až k dverám ruského kolosu.

„Bol nevzdelaný, nekultúrny, svojský,“ vyjadril sa na adresu svojho chlebodarcu Chruščovov tlmočník Viktor Suchodrjov. Pri stretnutiach nehýril diplomatickým taktom a dopustil sa mnohých prešľapov, ale vychádzalo to z jeho bezprostrednej, ľudovej povahy. „Pracujete lepšie ako my, ste bohatší, budeme sa od vás učiť,“ povedal na stretnutí s americkými študentmi a dodal: „Naučíme sa všetko, budeme pracovať lepšie a predbehneme vás. Ak sa k nám nepridáte, nepresadnete do socialistického vlaku, povieme vám dovidenia.“

Na tejto ceste sa dopustil viacerých chýb. Napríklad keď na oficiálnom bankete vypil vodu, ktorá bola určená na umytie mastných prstov po konzumácii pečených prepelíc. Okrem nadšenia pre kukuricu si domov odniesol poznatok, aké výhodné je používať igelitové obrusy, ktoré sa po návrate stali hitom v sovietskych závodných jedálňach.

 

Od reformátora k vodcovi

Keď sa stal v roku 1958 predsedom Rady ministrov, neubránil sa pocitom neobmedzeného vodcu. Výsledkom toho je okrem iného svojvoľné darovanie ruského polostrova Krym Ukrajine, obnovenie trestu smrti pre „lupičov socialistického majetku“, zásahy proti cirkvi, či streľba do protestujúcich robotníkov v juhoruskom Novočerkassku, ktorá si vyžiadala 26 mŕtvych. 116 demonštrantov postavili pred súd, ktorý nad siedmimi z nich vyriekol ortieľ smrti.

Vladimír Putin pri spomienke na obete streľby do protestujúcich robotníkov v Novočerkassku

Svoje názory vyjadroval Chruščov s prirodzenou razanciou. Nedával si servítku pred ústa. Legendárne sa stalo najmä jeho vystúpenie na pôde OSN v októbri 1960, keď nabitý emóciami si vyzul topánku a na potvrdenie svojich slov ňou búchal po rečníckom pulte. Rozčúlil ho šéf filipínskej delegácie Lorenzo Sumulongo, ktorý obvinil Sovietov, že na jednej strane odsudzujú kolonializmus a na strane druhej ovládajú východnú Európu. Chruščov ho v hneve označil za hlúpeho poskoka a lokaja imperialistov. Podľa slov jeho syna Sergeja si vraj Chruščov iba vytriasal kamienok.

Z pamätného vystúpenia Nikitu S. Chruščova na pôde OSN

Chruščov tlačil na sovietskych vedcov a technikov, čoho výsledkom bol prestížny let Jurija Alexejeviča Gagarina do vesmíru v apríli 1961.

Do éry Chruščova patrí let Jurija Gagarina do vesmíru

 

Šanca pre nové tváre

Pod vplyvom Chruščova sa príležitosti chytali komsomolci. Z redaktora Dmitrija Šepilova sa stal minister zahraničných vecí. Keď bez jeho súhlasu poskytol interview americkému periodiku, doslova mu ho obúchal o hlavu. Vyhrotenú situáciu v roku 1957 zachránil maršal Žukov a šéf KGB Serov. Na čelo KGB posadil Alexandra Šeljepina a Vladimíra Semičastného. Nebol to dobrý výber. Šeljepinovi, ktorého Chruščov vnímal ako následníka, chýbal v životopise dôležitý údaj: „viedol oblastnú stranícku organizáciu“. V snahe zachrániť situáciu mu ponúkol na získanie skúseností post šéfa leningradskej organizácie strany, no urazený nádejný „princ“ to bral ako odstavenie od moci a spolu so Semičastným sa pridal na stranu rebelov, na ktorých čelo sa vyšplhal Leonid Iljič Brežnev.

Chruščova spomínajú ako výborného rečníka

 

Návšteva na Sliači

Koncom augusta 1964 navštívil Chruščov Česko-Slovensko. Pri tejto príležitosti prevzal z rúk vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného najväčšie československé vyznamenanie Rad Bieleho leva I. triedy. Zúčastnil sa osláv 20. výročia SNP, ktoré boli spojené s veľkým leteckým dňom na Sliači. Sprevádzal ho vtedajší šéf slovenských komunistov Alexander Dubček. V sliačskych kúpeľoch mu na večeru ponúkli pstruhy z rybníkov v Kláštore pod Znievom, ale Nikita sa radšej zabavil pri dobrej živánskej, ktorú ochutnal tri roky predtým v Smoleniciach, kde sa zastavil cestou na stretnutie s Johnom F. Kennedym vo Viedni.

Počas návštevy Československej socialistickej republiky v roku 1964 s prezidentom Antonínom Novotným

Privítanie Nikitu S. Chruščova pri jeho návšteve Slovenska v roku 1964

Počas leteckého dňa na Sliači v spoločnosti vtedajšieho šéfa slovenských komunistov Alexandra Dubčeka

Podľa informácie k fotke TASR v Chruščovovom náručí je Ivetka Friedmanová

Spozná sa niekto alebo niekoho na fotkách z leteckého dňa na Sliači v roku 1964?

Bola to jeho posledná zahraničná cesta. O mesiac neskôr, počas dovolenky v prímorskom letovisku Picunda, sa v Moskve zišlo tvrdé jadro politbyra. Chruščov tušil, že je zle. Na letisku čakal naňho Semičastnyj so zachmúrenou tvárou. Zmohol sa len na vetu: „Čakajú na vás.“

 

Odvolanie „pre zlý zdravotný stav“

Politbyro 14. októbra 1964 Chruščovovi odporučilo, aby si viac všímal svoj zdravotný stav a že jeho odchod z politiky bude to najlepšie, čo môže pre vlasť urobiť. Nepomohli mu tri hviezdy Hrdinu socialistickej práce, ani hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu, ani sedem Leninových radov, ani množstvo ďalších vyznamenaní. „Vyhodili ma,“ reagoval po vynesení ortieľu, „ale aspoň som dosiahol to, že sa tak stalo hlasovaním.“ Vyčítali mu buržoázne zmýšľanie a uponáhľané riešenia. V skutočnosti sa báli jeho reforiem, ktoré sa síce často nestretli s úspechom, ale podriadení súdruhovia ľahko mohli prísť o lukratívne posty.

„Chruščov bol žlčovitý, cholerický, nevypočítateľný,“ charakterizoval ho český historik Emil Voráček. „Pre kolegov prestavoval typ, ktorý dokáže rečniť, ale nespĺňa ich požiadavky. Tajomníci chceli hlavne pokoj a stabilitu, Chruščov po kritike stalinského kultu osobnosti neváhal vymeniť desiatky aparátnikov vo funkciách.“ Funkcií zbavil aj tých súdruhov, ktorí mu v minulosti pomohli v politickej kariére alebo sa postavili na jeho stranu pri snahe o odvolanie v roku 1957. Spomenúť môžeme Kaganoviča, Žukova alebo Serova.

 

Predchodca Gorbačova?

Dvere na výslnie sa otvorili Leonidovi Iljičovi Brežnevovi, ktorý sa stal šéfom sovietskych komunistov. Do premiérskeho kresla sa posadil Alexej Kosygin. Politbyro si netrúflo Chruščova fyzicky zlikvidovať, hoci v zákulisí sa hovorilo i o takomto riešení. Novým sovietskym vládcom stačilo, že ho poslali na prísne stráženú daču, na ktorej upadal do zabudnutia. Ani priatelia, ktorých pokladal za najvernejších, si ho netrúfali navštíviť. Na magnetofónovú pásku nahrával svoje spomienky, ktoré sa napriek sledovaniu príslušníkmi KGB synovi Sergejovi podarilo prepašovať na Západ. Posledných sedem rokov prežil v depresívnom prostredí a zomrel na infarkt 11. septembra 1971.

Náhrobok Nikitu S. Chruščova na cintoríne v Moskve, dielo jeho kritika Ernsta Neizvestného

 

Darovanie Krymu

Rusi najviac vyčítajú Chruščovovi darovanie Krym Ukrajine. „Tá myšlienka v ňom dozrela pred mojimi očami, keď som s ním bola na dovolenke na Kryme,“ spomínala jeho dcéra Rada. „Z detstva som si Krym pamätala ako rozkvitnutý sad. Osem rokov po vojne bol pustý a vyprahnutý. Namiesto vysídlených Tatárov sa na poliach plahočili kolonisti z centrálneho Ruska. Keď sme sa zastavili, všetci sa okolo neho zhŕkli. Nikita Sergejevič, zle sa nám vodí, zemiaky tu nerastú – sťažovali sa. A tam zemiaky skutočne nerastú. To je iná klíma, iná pôda. Tam treba pestovať vinič, kukuricu. Otec bol taký rozrušený, že sa nevrátil na daču, ale letel priamo do Kyjeva na poradu o poľnohospodárstve. Tam navrhol, že Krym by mal pripadnúť Ukrajine, lebo Ukrajinci vedia, čo a ako pestovať v južných oblastiach a ako sa má zavlažovať.“ Slová sestry doplnil Sergej Chruščov: „V tom čase sa začali budovať kanály z Volgy na Krym a do Doneckej panvy a z hospodárskeho hľadiska bolo rozumnejšie, aby sa tým nezaoberali dve republiky, ale jedna. Nik nerátal s tým, že sa raz Sovietsky zväz rozpadne, že Rusko a Ukrajinu rozdelí štátna hranica.“ Práve Krym sa stal v posledných rokoch jablkom sváru medzi dvoma veľkými slovanskými národmi.

Na niekoľko desaťročí sa v Sovietskom zväze a v jeho satelitoch spomínalo Chruščovove meno veľmi opatrne. Až s príchodom perestrojky sa na svetlo sveta dostávali informácie o pozitívach i negatívach jeho politiky.

 

Z rodinného života

Nikita Sergejevič Chruščov sa oženil ako 20-ročný, ale jeho manželka Efrosina Ivanovna zomrela v roku 1920 na týfus. Spoločne mali dcéru Júliu, ktorá bola manželkou Viktora P. Gontara, riaditeľa kyjevskej opery, a syna Leonida, ktorý zahynul ako pilot na fronte 2. svetovej vojny. Niektoré špekulatívne zdroje však tvrdia, že Leonid sa dostal do zajatia a spolupracoval s Nemcami. Keď sa vrátil na sovietsku stranu, odsúdili ho ako zradcu na trest smrti. Nepomohlo ani otcovo orodovanie u Stalina. Práve to údajne naštrbilo Chruščovov vzťah k Stalinovi a bolo impulzom pre verejné odsúdenie stalinizmu po smrti vodcu.  V polovici roka 1943 Leonidovu manželku Ljubu poslali za špionáž do gulagu, jej syna Tolju umiestnili v sirotinci a malú Júliu si osvojili starí rodičia.

Druhé manželstvo so slobodnou mamičkou Marusjou bolo krátke, ale po rozchode jej údajne neprestal pomáhať. S treťou manželkou Ninou žil od roku 1922, sprevádzala ho na zahraničných cestách, hoci ich manželský zväzok bol oficiálne zaregistrovaný až v roku 1965. Ich dcéra Rada bola redaktorkou časopisu Veda a život a manželkou šéfredaktora Izvestijí Alexeja I. Adžubeja, syn Sergej bol špecialistom na raketové systémy a profesor a v roku 1991 sa rozhodol pre život v USA. Ďalšia Chruščovova dcéra Jelena bola vedeckou pracovníčkou.

Foto: TASR

Teraz najčítanejšie